Zbierka historických pohľadníc v takejto veľkosti a kvalite sa vyskytuje len ojedinele. Je to súbor, na ktorý môže byť múzeum právom hrdé.
Pohľadnice nám poskytnú jedinečnú možnosť pozrieť sa na Rimavskú Sobotu v podobe, ktorá už neexistuje. Kolekcia predstavuje značnú historickú hodnotu, najmä pre inštitúciu, akou je Gemersko-malohontské múzeum. Súbor pohľadníc bude možné vystaviť v rámci dočasných výstav aj v rámci programu „Predmet mesiaca“ a pravdepodobne bude sprístupnený verejnosti aj formou publikačnej činnosti, prednášok a vyučovacích hodín.
Pohľadnice môžu byť zaujímavými zbierkovými predmetmi pre všetkých návštevníkov múzea, bez ohľadu na ich vek, pohlavie či profesiu.
Súbor takmer 700 pohľadníc je výsledkom dlhoročnej zberateľskej činnosti pána JUDr. Igora Mikitu. Kúpou jeho pohľadníc múzeum získalo unikátnu zbierku významnej historickej hodnoty. Cieľom odkúpenia zbierky bolo skompletizovanie zbierky
pohľadníc vo fonde histórie, ktorá je v porovnaní s počtom predmetov iného typu nepatrná. Múzeum má vo svojich zbierkach len minimálne zastúpenie historických pohľadníc zachytávajúcich Rimavskú Sobotu, a to aj napriek skutočnosti, že múzeum má svoje sídlo v danom meste a svojou bohatou zbierkotvornou činnosťou mapuje samotné mesto a jeho okolie.
Akvizíciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
https://www.majgemer.sk/gemer/kultura/220/muzea/12768/dalsie-akvizicie-suborov-ktore-v-tychto-dnoch-ziskalo-gemersko-malohontske-muzeum#sigProGalleriaef4c2ad881
Reštaurované nástenné zrkadlo z obdobia klasicizmu
V rámci svojej renovačnej činnosti Gemersko-malohontské múzeum obnovilo nástenné zrkadlo z obdobia klasicizmu, pochádzajúce zo zbierkového fondu inštitúcie. Reštaurátorom cenného historického predmetu bol člen komory reštaurátorov SR, Tibor Kováč. Nástenné zrkadlo bude cennou a dôležitou súčasťou zbierky múzea, a v budúcnosti bude ho možné vystaviť v rámci dočasných výstav aj v rámci programu „Predmet mesiaca.“
Prezentované nástenné zrkadlo pochádza z obdobia klasicizmu, z polovice 19. storočia. Párové závesné zrkadlo s tympanónovou nadstavbou a kvetinovými ozdobnými košmi je vyhotovené zo smrekového a lipového dreva v kombinácii s glejo-kriedovou masou imitujúcou rezbársky detail. Zrkadliaca plocha je v hornej časti ukončená do poloblúka. Tvar zrkadla kopíruje zrkadliacu plochu po vnútornom obvode jemnou štukovou výzdobou. Zrkadlo bolo v minulosti súčasťou konzolového stolíka. Predné bočné plochy sú dozdobené hĺbkovým vruborezom štylizovaním v rastlinnom motíve. V strednej úrovni sa nachádzali odliatky hlavičiek amorov. Hornú rímsu tvorí mohutná profilová lišta v dvoch stupňoch nad sebou. Zrkadlo bolo poznačené prirodzenou degradáciou a značným mechanickým poškodením ako aj chýbajúcimi profilovými lištami, nebolo ale napadnuté drevokazným hmyzom. Figurálne odliatky a veľká časť fragmentov chýbala.
Reštaurovanie cenného zbierkového predmetu prebehlo v rámci dobre premysleného a kvalitného odborného procesu. Po prevoze do reštaurátorského ateliéru bol zdokumentovaný celkový stav zrkadlového rámu a boli odstránené hrubé nečistoty a depozity. Vyhotovený bol chýbajúci horný tympanón vrátane štylizovaného basreliéfneho, kvetinového motívu. Poškodené spoje
boli očistené od zbytkov gleju. Postupne bola zrealizovaná petrifikácia rubových častí dreveného zrkadlového rámu vrátane nadstavby a zadného, dreveného protiprachového krytu. Nasledovala asanácia a opravy poškodených častí ozdobných štylizovaných prvkov. Súbežne boli vyrobené chýbajúce profilové lišty, jednotlivé plochy a poškodené defekty boli postupne dokriedované a doprofilované. Po pokládke boli všetky plochy farebne zjednotené zriedeným asfaltovým lakom. Nasledovalo vloženie novej zrkadliacej plochy, jej zafixovanie do zrkadlového rámu, vloženie textilnej membrány a osadenie dreveného protiprachového krytu. Na drevený rám bola nasadená horná tympanónová nadstavba.
Odborné ošetrenie historického predmetu realizoval reštaurátor Tibor Kováč – člen komory reštaurátorov Slovenskej republiky.
Reštaurovanie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Mgr. Igor Kerepesi (historik Gemersko-malohontského múzea)
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://www.majgemer.sk/gemer/kultura/220/muzea/12768/dalsie-akvizicie-suborov-ktore-v-tychto-dnoch-ziskalo-gemersko-malohontske-muzeum#sigProGalleriaf47fd4a787

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-