Knižnica Gemersko-malohontského múzea vznikla prevažne z knižných darov osobností a inštitúcií z regiónu Gemer-Malohont. Mená predošlých vlastníkov nám prezradia záznamy nachádzajúce sa v knihách. Vlastnícke záznamy nachádzajúce sa vo vnútri kníh nesú pomenovanie exlibris (v preklade z latinčiny: „z kníh“). Môžu byť vo forme rukopisného exlibrisu, prostredníctvom odtlačku pečatidla alebo vo forme typografického exlibrisu vlepeného do knihy. Keď sa vlastnícky záznam nachádza na vonkajšej časti knižnej väzby, nesie pomenovanie supralibros. Môže byť zobrazený plasticky, formou slepotlače alebo typograficky. V zriedkavých prípadoch sa vlastnícke záznamy nachádzajú i na oriezke diela. Záznamy v knižnom bloku sú umiestnené najčastejšie na titulnom liste vo väzbe prioritného diela, na jeho rube alebo na predsádke knihy. Obsahujú meno vlastníka, často i rok a miesto nadobudnutia knihy, cenu knihy a niekedy tiež aj meno predošlého vlastníka, od ktorého bola kniha získaná.
Z množstva vlastníckych záznamov v starých tlačiach z knižnice múzea prezentujeme formou predmetu mesiaca knihy s vlastníckymi záznamami regionálnych osobností: Ivana Daxnera, Olivera Gömöryho a Alexandra Medveckého.
Jedným z najvýznamnejších knižných celkov v knižnici múzea je Daxnerova knižnica, ktorej pôvodným majiteľom bol Štefan Marko Daxner (1822 – 1892). Knižnicu následne zdedil jeho syn Ivan Daxner (1860 – 1935), kultúrny pracovník, publicista, bankový riaditeľ. Vzhľadom na rodinný pôvod Ivana Daxnera, vzdelanie i celoživotnú činnosť možno predpokladať, že vlastnil obsahovo značne bohatú knižnicu. Žiaľ, rok po smrti Ivana Daxnera bola knižnica zničená požiarom. Z knižnice sa zachoval len zlomok. O jej ďalšom osude sa dozvedáme z rukopisného záznamu nachádzajúceho sa vo viacerých knihách: „Táto kniha pochádza z knihovne Ivana Daxnera v Tisovci, ktorá bola zničená požiarom v roku 1936. V tejto knihovni bola i knihovňa ev. a. v. farára Daniela Laučeka z Píly pri Tisovci.“ „Exlibris Jano Bukva.“ Ján Bukva bol vnukom Ivana Daxnera.
Významnou je i knižnica šľachtica, právnika Olivera Gömöryho (1869 – 1920) zo Širkoviec. Oliver Gömöry vlastnil rozsiahlu a obsahovo rôznorodú knižnicu z oblasti práva, politiky, antropológie, mytológie... i krásnej literatúry. V jeho knihách nachádzame vlastnícke záznamy vo forme odtlačku pečatidla: „Gömöry Oliver“. Knižnica sa dostala do múzea po smrti jeho manželky Margity Maróthy v roku 1955. Rodinné sídlo Gömöryovcov v Širkovciach je dnes už v ruinách. Knihy z ich knižnice sa však zachovali doposiaľ vo veľmi dobrom fyzickom stave pre ďalších milovníkov literatúry, vedy i umenia.
Ďalším zberateľom alebo dedičom starých tlačí bol Alexander Medvecký (1851 – 1926), verejný notár v Rimavskej Sobote a inšpektor Malohontského evanjelického seniorátu augsburského vyznania, brat významnej slovenskej spisovateľky Terézie Vansovej, rodenej Medveckej (1857 – 1942). Identifikuje ho odtlačok pečatidla: „Medveczky Sándor ajandéka 1906 jul“ (Dar Alexandra Medveckého, júl, 1906). Knižný dar bol reakciou na výzvu Jánosa Fábryho (1830 – 1907), vtedajšieho riaditeľa Gemerského župného múzea k darovaniu písomností a starožitností do zbierky múzea. Výzva bola uverejnená v novinách Gömör-Kishont v roku 1906.
Vybrané knihy s vlastníckymi záznamami Ivana Daxnera, Olivera Gömöryho a Alexandra Medveckého budú vystavené v múzeu v období od 1. – 31. marca 2025.
Mgr. Iveta Krnáčová,
knihovníčka Gemersko-malohontského múzea
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-