Knižnica Gemersko-malohontského múzea prezentuje v marci štyri vzácne knižničné dokumenty, v ktorých sa reálne spája stredovek s novovekom. Prezentované staré tlače pochádzajú zo 16. a 17. storočia, sú vytlačené na ručnom papieri, na ich väzbu boli však druhotne použité fragmenty zo stredovekých kódexov. Tieto zachované časti zo stredovekých rukopisných kníh, napísaných na pergamene, sú najstaršími knižnými pamiatkami v knižnici múzea.
Obsah a datovanie rukopisných textov a nôt na zachovaných fragmentoch, použitých na väzby predmetných starých tlačí, skúmali v roku 2025 Mgr. Rastislav Luz, PhD., zo Slovenského národného archívu v Bratislave a PhDr. Eva Veselovská, PhD. z Ústavu hudobnej vedy SAV. Z ich zistení vyplýva, že fragmenty pochádzajú z 15. storočia a sú popísané gotickým knižným písmom i notovými záznamami. Ich autori sú neznámi.
Z vystavených kníh je pozoruhodné protestantské kresťanské teologické dielo zo 16. storočia s názvom v preklade do slovenčiny: Včelí úľ svätej rímskej cirkvi... Bienenkorb Dess heil. Röm. Imenschwarms... Durch Jesuwald Pickhart. Gedruckt in Christlingen bey Vrsino Gottgwinn [1581]. Kniha v nemeckom jazyku je malého formátu s rozmermi 17,5x11 cm a obsahuje viac než 300 strán.
V diele sú uvedené nepravdivé (krycie) údaje o jeho pôvode, pravepodobne z bezpečnostných dôvodov v čase náboženských konflikgov a rok vydanie je len ručne dopísaný na titulný list. Z databáz Nemeckej národnej knižnice /Deutsche Nationalbibliothek sa dozvedáme, že autorom knihy je MARNIX, Philips van (1538-1598) holandský štátnik /politik, učenec, stúpenec kresťanského učenia Jána Kalvína, historik, spisovateľ, básnik. PICKHART, Jesuwald je jeho pseudonym. Knihu vytlačil v roku 1581 BERNHARD, Jobin (1545-1593), nemecký kníhtlačiar a vydavateľ pôsobiaci Strassburgu. Meno GOTTGWINN, Vrsino /Ursinus uvedené v knihe je jeho pseudonym. Miestom tlače bol pravdepodobne Strassburg. Christlingen je krycie miesto tlače, ktoré bolo z tohto dôvodu často využívané v nemeckých polemikách 2. polovice 16. storočia.
Podľa Rastislava Luza a Evy Veselovskej tvorí knižnú väzbu diela fragment zo stredovekého kódexu napísaného na pergamene železodubienkovým a červeným atramentom. Je to zlomok antifonára (striedavé spevy kňaza a zboru) liturgického (bohoslužobného) kódexu s notáciou. Pochádza z 2. polovica 15. storočia a je napísaný stredovekým písmom: gotickou knižnou minuskulou.
Na titulnom liste knihy sa nachádza rukopisný vlastnícky záznam, ktorý spája ďaleké Nemecko s Gemerom: „ Stephani Hoszszú Comp. Ratisbonae (?) 1782 die 16 Oct.“ V preklade: „Získal Štefan Hoszszú v Regensburgu (?) [Nemecko] dňa 16. októbra 1782“.
Štefan Hoszszú bol kňazom evanjelickej cirkvi a. v. v Padarovciach v rokoch 1792 – 1805. Zaslúžil sa o výstavbu nového, murovaného kostola v obci, ktorý stojí do súčasnosti. Kostol v Padarovciach slávnostne vysvätil 19. mája 1803 za účasti ďalších kňazov z blízkeho okolia.
Z ďalšieho rukopisného vlastníckeho záznamu, nachádzajúceho sa na prednej predsádke knihy, sa dozvedáme, že dielo v roku 1810 získal v licitácii istý Samuel, ktorého úplné meno je, žiaľ, nečitateľné: „A.... 18Xi ... licitationen, Padarini... 29. Maji 1810. Samuel P...tini“ (?) V preklade: “(...licitácia v Padarovciach... 29. mája 1810. Samuel P...tini (?)“
Predmetom mesiaca marec sú i nasledujúce tri diela, viazané vo fragmentoch zo stredovekých rukopisných kníh: Medicínske dielo z odvetvia farmácie, vydané v nemeckom jazyku v Lipsku v roku 1699: Von Würckungen derer Artzneyen... Neuen Pharmacie... zu verschreiben /Beydes durch Steph. Blankard... Leipzig bey Thomas Fritsch 1699; latinské dielo z rétoriky, vydané v roku 1674, taktiež v Lipsku: Gerardi Joannis Vossi Rhetorices Contractae.... Lipsiae. Impensis Christiani Kirchneri... Anno M DCLXXIV a latinské teologické dielo, pravdepodobne zo 16. storočia: ...Prorok Izaiáš k obyvateľom Haidelbergu...., ktoré však v dôsledku chýbajúceho originálneho titulného listu nevieme presne datovať. Náhradný titulný list je napísaný ručne a obsahuje údaje: Abrahami Sculteti Grunbergensis Silesii Concionum In Iesaiam Prophetam ad populum Haidelbergensem....
Reštaurovanie vystavených diel realizuje reštaurátor historickej knižnej väzby Mgr. Art. Štefan Kocka v reštaurátorskom ateliéri v Banskej Bystrici. Po ukončení reštaurovania budú zreštaurované knižničné jednotky dostupné k prezenčnému štúdiu v knižnici múzea a od roku 2027 budú vystavené v novej stálej expozícii múzea.
Historické rukopisy, ktoré sú súčasťou pergamenových väzieb, a tiež papierových knižných dosiek, budú po vyčistení odborne fotograficky zdokumentované pre potreby ich neskoršieho podrobného výskumu.
Ďalšie zaujímavosti o dielach vystavených v procese reštaurovania sa dozviete v múzeu.
Reštaurovanie podporil z verejných zdrojov Fondu na podporu umenia. 
Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.
Autorka tlačovej správy: Mgr. Iveta Krnáčová, knihovníčka múzea
Sprostredkovala:
Mgr. Szilvia Tóth
PR manažérka
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.