Cieľom výstavy Gotická cesta – Európske dedičstvo je predstaviť návštevníkom fenomén Gotickej cesty, ako kultúrno-turistickej trasy, ktorá spája stredoveké sakrálne dedičstvo v regiónoch Gemer a Malohont. Ide konkrétne o súbor 12-tich gotických kostolov, v obciach Plešivec, Štítnik, Koceľovce, Ochtiná, Chyžné, Rákoš, Kameňany, Šivetice, Rimavské Brezovo, Kyjatice, Kraskovo, Rimavská Baňa, ktoré sú rozdelené do troch okruhov Gotickej cesty – Štítnický, Jelšavský a Rimavský.
Exponátovú náplň výstavy budú tvoriť predmety a hnuteľné pamiatky z jednotlivých objektov, ktoré sú v správe cirkevných zborov. Návštevníci tak budú mať možnosť vidieť aj predmety, ktoré nie sú bežne viditeľné pri návšteve pamiatky. Jednotlivé objekty chceme predstaviť naprieč dejinnými etapami, čiže okrem stredovekej vrstvy (nepochybne najdôležitejšej) odprezentujeme aj neskoršie umelecko-historické slohy, ktoré zanechali výraznú stopu na pamiatkach. Naším cieľom je, aby sa výstava stala akousi „vstupnou bránou“, cez ktorú návštevníci môžu vstúpiť na samotnú Gotickú cestu a prejsť si jej okruhy individuálne a spoznávať jednotlivé pamiatky „in situ“. Výstavu plánujeme sprístupniť v hlavnej turistickej sezóne a vzhľadom na atraktívnosť témy očakávame zvýšenie návštevnosti jednak múzea, ale aj samotných sakrálnych objektov, čím prispejeme k rozvoju cestovného ruchu v regióne.
Prostredníctvom rozmanitých sprievodných aktivít chceme osloviť jednotlivé kategórie návštevníkov. Pre rodiny s deťmi pripravujeme tvorivé víkendy, aktivity počas prázdnin a detského sprievodcu výstavou. Pre turistické a školské skupiny ponúkame komentované prehliadky s odborným výkladom a individuálni návštevníci sa môžu zúčastniť prednášok, tvorivých dielní a exkurzií. Výstava bude v priestoroch Gemersko-malohontského múzea sprístupnená do 20. septembra 2026.
Realizované s finančnou podporou Banskobystrického samosprávneho kraja.
Kurátori výstavy: Mgr. Angelika Kolár (historička umenia), PhDr. Éva Kerényi, PhD. (historička, riaditeľka múzea)
Odborná spolupráca: Združenie Gotická cesta
Kontakt: Mgr. Szilvia Tóth, ; 0911 239 234
Mgr. Szilvia Tóth
PR manažérka
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. -MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a publicisticky činný, skladal pohrebné verše, písal pedagogické príspevky, propagoval školské knižnice, upozorňoval na staré tlače a archeologické pamiatky. Autor početných hospodárskych článkov. -MM-
Základné vzdelanie získala v Revúcej vo Vychovávacom dievčenskom ústave, ktorý založil jej otec. Za krajčírku sa učila v Banskej Bystrici, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy. V r. 1889 – 1899 majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej. Potom žila v chorvátskom Iloku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky, bola ochotnícka herečka, činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických úvah, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch. V roku 1979 vydalo Vydavateľstvo Osveta v Martine autobiografickú publikáciu: Ormisová M. – Ormis Ján Vladimír: Marína Ormisová spomína. -MM-
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. -MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v
Študoval na gymnáziu v Dobšinej a v Gemeri, na lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene. Bol profesorom kežmarského gymnázia, pôsobil ako evanjelický farár vo Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. -MM-