Do Baníckeho múzea v Rožňave sa po šestnástich rokoch vrátil jeden z jeho technických unikátov - parný nákladný automobil Škoda Sentinel. 
Automobil Škoda Sentinel dorazil do Baníckeho múzea v Rožňave vo štvrtok 3.9.2015 vo večerných hodinách na korbe nákladného automobilu. Menšie problémy nastali len pri jeho presune z korby na zem, ktoré sa ale zvládli za pomoci pracovníkov Baníckeho múzea, ktorý pri jeho presune usilovne asistovali.
V utorok 8.9. 2015 stálo Banícke múzeum v Rožňave pred jednou z najťažších úloh. Umiestnenie Škody Sentinel a ďalšieho technického unikátu múzea – 15-tonového parného valca, ktorý je tretím najstarším na svete. Vyrobený bol v roku 1883 tiež v Anglicku pre francúzsku firmu o čom svedčí zachovalý podnikový štítok majiteľa. Ako valec 
tzv. anglického typu slúžil na úpravu štrkových cestných povrchov. V roku 1948 je už valec majetkom mesta Prahy a v roku 1959 sa dostáva do Rožňavy, kedy bol posledný krát spojazdnený, no pre jeho zlý technický stav sa dostáva do zbierok múzea. Prenos parného valca bol o čosi náročnejší. Z miesta jeho pôvodného uloženia (pod prístreškom za objektom Expozície Slovenského krasu a priľahlých oblastí) sa valec za pomoci kolesového traktora – bagra vytiahol na cestu (za múzeom) a po ceste ďalej až k prístavbe 
(cca 100 metrov). Ako prvé nasledovalo zloženie strechy. Parný valec tak za pomoci žeriava a štyroch reťazí preniesli na pripravenú betónovú platňu prístavby galérie pokrytú netkanou geotextíliou, hydroizoláciou a finálnou pokrývkou drevoštiepkovými OSB doskami. 15-tonový kolos tak po dlhom čase zaujal dôstojné miesto. Ďalej nasledovalo aj prenesenie parného automobilu, ktorý bude v novej expozícii dôstojným súputnikom valca. V druhej polovici mesiaca sa parný automobil dočká finálnej úpravy, keďže prepravu z Bratislavy do Rožňavy absolvoval v rozobratom stave (so zloženou karosériou). Návštevníci si tak po dokončení realizácie Zážitkového centra Sentinel budú môcť konečne pozrieť oba technické unikáty múzea súčasne na jednom mieste.
Petronela Potoczká
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.