Pravítko básnika Mihálya Tompu. Pozoruhodný predmet z historického zbierkového fondu Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote sa viaže k menu Mihálya Tompu (1817 – 1868). Maďarský básnik a reformovaný kňaz je jedným z významných rodákov Rimavskej Soboty. Jeho rodný dom stál na niekdajšej Tompovej ulici, počas bombardovania mesta v roku 1944 bol zničený. Povedzme si aspoň niečo o ňom.Ako sa dostalo pravítko zo Sliezska do rúk literárne činnému kňazovi?
Mihály Tompa navštívil kúpeľné mesto Gräfenberg (dnes: Jeseník, Česká republika) na radu lekára v roku 1848, kvôli stálym zdravotným ťažkostiam a bolestiam očí. Moravské kúpele, patriace k mestu Freywaldau, vznikli v roku 1831 ako prvý liečebný ústav studenej kúry na svete. Prvé obdobie aktívnej činnosti ústavu v rokoch 1831-1851 sa viaže k zakladateľovi kúpeľov, Vincenzovi Priessnitzovi. V tomto čase kúpele v Gräfenbergu navštevovalo tisíce pacientov. Spomedzi hostí môžeme nájsť prominentov európskej šľachty a reprezentantov vyššej vojenskej a verejnej správy. Kúpele boli obľúbené aj medzi maďarskou šľachtou a inteligenciou. Najznámejšími hosťami Gräfenbergu sú Miklós Wesselényi, Antal Reguly, Mihály Tompa, Miklós Barabás, ale u Priessnitza sa liečili aj členovia významných šľachtických rodov Széchenyi, Esterházy, Zichy alebo Andrássy. Tu písal Tompa tzv. „Gräfenberské listy”, adresované svojim priateľom, spomedzi nich sú známe listy pre Pétera Litkai Tótha a Miklósa Szemereho, v ktorých opisuje každodenný život v kúpeľoch. Vtedy sa mohlo dostať do rúk Mihálya Tompu aj uvedené pravítko, ktoré pravdepodobne kúpil ako pamiatkový predmet, suvenír z kúpeľov.
Predmet žiaľ neušetril ani zub času. Na povrchu je ešte čitateľný nápis „Gräfenberg”, vidieť portrét Priessnitza, hlavné námestie mesta Freywaldau a minerálny prameň, na miniatúrach však môžeme už len tušiť, ako asi vyzeral celý kúpeľný komplex, budovy a liečebné kúry. Snahy na reštaurovanie pravítka žiaľ, rad radom stroskotali.
Uvedený zbierkový predmet je jedným z množstva artefaktov, ktoré sa zachovali z pozostalosti Mihálya Tompu. Do historického fondu Gemersko-malohontského múzea ho daroval v roku 1902 Gyula Farkas z Putnoku.
PhDr. Éva Kerényi
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.