Vyrobené boli v 2. polovici 19. storočia a svojím vzhľadom a precíznosťou výroby spájajú v sebe okrem úžitkovej i dekoračnú funkciu.
Hrnčiarstvo bolo v minulosti jedným z najvýznamnejších odvetví remeselnej výroby Gemera–Malohontu rozšíreným takmer v štyridsiatich lokalitách. Sústreďovalo sa najmä v strednej časti regiónu, a to v dvoch celkoch – vo východnej oblasti (Šivetice, Držkovce, Prihradzany, Meliata, Hucín...) a v západnej oblasti (Hrnčiarska Ves, Hrnčiarske Zalužany, Sušany, Padarovce, Veľký Blh...). Vplyv na rozmach i kvalitu hrnčiarskych výrobkov mali bohaté ložiská ohňovzdornej hliny s vysokým obsahom kaolínu. Vhodná surovina v súčinnosti so šikovnosťou a vynaliezavosťou hrnčiarskych majstrov boli predpokladom pre rozšírenie výrobkov gemersko-malohontských hrnčiarskych dielní nielen na trhoch a jarmokoch doma, ale aj v zahraničí.
Hrnčiari okrem rôznych typov plochého a dutého riadu zhotovovali i vývojovo mladší figurálny sortiment. Jeho súčasťou boli tiež hlinené nádoby na uskladnenie tabaku – tabačnice. V etnologickom fonde Gemersko-malohontského múzea sa nachádza jedenásť kusov tabačníc, pričom dve sú nádoby s antropomorfnými znakmi a deväť má podobu medveďa.
Ich výroba bola v hrnčiarskom prostredí regiónu výnimočná, nakoľko sa jednalo o reprezentatívne výrobky, ktoré hrnčiari vyrábali skôr na objednávku, napríklad pre horárov, ako spomínajú starí majstri, ktorí sa tabačnicou pýšili. Ich výroba bola pomerne náročná. Z malej dutej nádobky vyhotovenej na hrnčiarskom kruhu, so snímateľnou hlavou medvedíka, ktorý plnil funkciu vrchnáka, sa postupne nanesením srsti medveďa a ďalších anatomických znakov stal pod rukami šikovných hrnčiarov medvedík. Viaceré tabačnice majú na labách umiestnený celý orchester hudobníkov s hudobnými nástrojmi. Pravdepodobne námety pre takého medvedíka-hudobníka čerpali hrnčiari z ukážky potulných cirkusantov s „medveďom hudobníkom“. Niektoré medvede majú v labách paličku.
Ich prítomnosť v prostredí horárov bola istým honorom a preto aj ich výrobu sme zaznamenali len v niektorých hrnčiarskych obciach, ako napríklad Ožďany a Šivetice. Sú ojedinelými predmetmi, ktoré dokumentujú vysoké umelecké nadanie hrnčiarov a preto sa zachovali len v niektorých múzeách na Slovensku.
PhDr. Oľga Bodorová (riaditeľka a etnologička)
Mgr. Ľudmila Pulišová (etnologička)
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.