s poľovníckym a pastierskym motívom, na jednej je vyobrazený uhorský štátny znak.
Čo sa týka výrobcov, vieme ich s istotou identifikovať len pri troch kapsách. Na jednej je uvedená signatúra: „KLIMO PÁL, BESTERCZEBÁNYA“. Pavol Klimo pracoval v známej remenárskej dielni v Banskej Bystrici v rokoch 1870 – 1906. Kapsy zdobil i pomocou drevených foriem, ktoré pre neho zhotovoval medovnikár z Banskej Štiavnice. Zaujímavosťou je, že drevené formy s takmer rovnakými motívmi používal tiež remenár – brašnár Soma Jeszenszky, pôsobiaci v Rimavskej Sobote pravdepodobne koncom 19. – začiatkom 20. storočia. Jeho výrobky možno identifikovať vďaka signatúre: „JESZENSZKY SOMA, RIMASZOMBAT“, nachádzajúcej sa i na dvoch kapsách v zbierkovom fonde Gemersko – malohontského múzea.
Kožené kapsy vyrábali v rámci svojej produkcie remenári, brašnári, prípadne domáci výrobcovia. Šili sa z garbiarsky opracovanej hovädzej kože, obdĺžnikového, alebo štvorcového tvaru, s otvorom často krytým preložením. Zdobili sa najčastejšie razeným dekórom, kovovými plieškami, či koženými aplikáciami. Ústredným motívom je v mnohých prípadoch vyobrazenie zhotovované otlačením drevených foriem do vlhkej kože v remenárskom lise. Kožené kapsy boli doplnkom odevu pastierov, drevorubačov, uhliarov, podomových obchodníkov, hájnikov, hutníkov, furmanov, teda najmä príslušníkov tých zamestnaní, ktoré vyžadovali i pobyt mimo domova. Slúžili predovšetkým na prenášanie potravín, ktoré sa tu dali uschovať aj na dlhšiu dobu, alebo na prenos menších predmetov.
Výzdoba kapsy, okrem toho, že bola zaujímavým vizuálnym prvkom, odrážala tiež spoločenský status, či zamestnanie majiteľa. Kapsy s vyobrazením jeleňov a stromu boli vyrábané pre hájnikov, s poľovníckymi motívmi pre poľovníkov, s vyobrazeniami pastierskeho života pre pastierov. Kapsa baču bývala zas zdobená razením, bronzovými ozdobami, strapcami, prípadne starými vojenskými gombíkmi.
Mgr. Ľudmila Pulišová



























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a