V nadväznosti na spracovanie ovčej vlny a výrobu súkna sa v Gemeri-Malohonte rozšírila i výroba gúb. Pojmom guba označujeme tkaninu z ovčej vlny na povrchu s vlasom, alebo slučkami či plášť rovnako s vlasom na povrchu. Guba bola zimným odevom napríklad pastierov, furmanov, rybárov. V Gemeri-Malohonte boli v 19. storočí centrami remeselnej výroby gúb Rimavská Sobota, Tisovec, Rožňava, Ratková a Jelšava. V Jelšave sa výroba gúb ujala i vďaka tamojšej súkenníckej tradícii. Vlnené pokrovce sa odtiaľ vyvážali do Záhrebu, na Ukrajinu, Sicíliu až do roku 1926. V medzivojnovom období tu pôsobili gubári Karol Nagy, Ondrej Kysel, Ján Jurín a Ľudovít Kováč, po 2. svetovej vojne tu pracovali už len dvaja gubári – Ján Jurín a Ľudovít Kováč.
Na tradície gubárstva v Jelšave nadviazalo Ústredie ľudovej umeleckej výroby, ktoré v roku 1958 obnovilo výrobu gúb v Klenovci. V tom čase sa tkaním gúb v Klenovci zaoberali pôvodne súkennícke rodiny – Aláčovci, Brndiarovci, rodina Ondreja Bobrovského. Okrem nich sa zhotovovaniu gúb venovali napríklad tiež Jozef Pap, Ondrej Antalík, Helena Knížová, Júlia Vološčuková, Ján Šramo, Ján Jakabšic, Mária Ostricová, Helena Hrušková, v neďalekých Rimavských Zalužanoch Jozef Siničák. V čase najväčšieho rozmachu gubárstva, v 60. – 90. rokoch 20. storočia, pôsobilo v Klenovci 36 gubárov. V súčasnosti je posledným aktívnym gubárom Ján Fotta.
Okrem Klenovca pôsobilo niekoľko výrobcov gúb i vo východnej časti regiónu – v Jelšave guby najdlhšie tkala Helena Krušpierová, v Revúckej Lehote sa venovala výrobe gúb Lýdia Kubincová, v Hucíne pôsobila gubárka Kerekešová. V Šiveticiach viac ako 40 rokov tkala guby Amália Dideková, od nej sa naučila zhotovovať guby Anna Galisová, ktorá sa danému remeslu venovala do roku 2010.
V priestoroch Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote sa 12. septembra 2024 o 16.00 hod. uskutoční vernisáž výstavy Tradícia výroby gúb v Gemeri-Malohonte. Prostredníctvom zbierkových predmetov a fotografií z fondu Gemersko-malohontského múzea a Baníckeho múzea v Rožňave predstaví históriu, rozšírenie, výrobné postupy v minulosti významného remesla – gubárstva. Výstava potrvá do 31. decembra 2024. Jej realizáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Ľudmila Pulišová






























__________________________________________________
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.