Moje spomienky z čias mladosti na Vianoce a Silvestra pred 50 rokmi Doporučený
Napísal(a) Rudolf Pellionis
Keď sa dni skracujú, blížia sa tie najkrajšie sviatky v roku, a to sú práve Vianoce. Určite mi dáte za pravdu, že najkrajšie sú tieto sviatky pre deti, keď ešte veria, že darčeky pod stromček prináša Ježiško.
Tento predvianočný čas je aj časom na zamyslenie, vrátenie sa do detstva, na spomínanie krásnych chvíľ pod rozžiareným stromčekom. Dodnes cítim tú vôňu jedličky a pravých voskových, nie elektrických sviečok na stromčeku. Cítim tú atmosféru napätia a nedočkavosti, čo si asi pod tým stromčekom nájdem?
Moje najkrajšie Vianoce sa vždy spájajú s mojím rodným mestom Dobšiná, keď v rokoch 1945 až 1960 boli Vianoce takmer pravidelne
Nedá mi však nespomenúť, ako v tých rokoch moja mamka hovorievala : "Uvidíš, že tieto sviatky nám zrušia, lebo sú to sviatky kresťanské". Ako malému decku mi akosi nijako nešlo do hlavy, prečo a vôbec ako by mohli niečo také krásneho zrušiť.
Vrátim sa však radšej ku krátkemu opisu týchto sviatkov v tej dobe. Pred samotnými sviatkami sme si najprv museli vyrobiť vianočné dobroty visiace na stromčeku. Kolekcie vtedy neexistovali, len salónky, ale tie boli tvrdé ako kosť. Preto mamka uvarila z kakaa, cukru a bravčovej masti takú masu (maslo vtedy bolo dosť nedostatkové a drahé), ktorú sme liali do formičiek a formičky sme dávali vytuhnúť von do snehu. Takto stuhnuté čokolády sa potom obaľovali pozlátkom, alebo staniolom. Samozrejme mamka napiekla pred tým aj rôzne koláče, a bola to hostina ako málokedy do roka. Potom mamka okolo 15.00 hod., išla zdobiť stromček. My, ako decká, sme sa snažili nakuknúť do izby, ale pokiaľ sme boli úplne malí, to vôbec nebolo možné. Musím podotknúť, že najmä v Dobšinej, vianočne sviatky boli takmer striktne rodinné. Kuchyňa aj izba bola vyzdobená jedľovými vetvičkami a ozdobami a pravda v izbe vianočný stromček. Schádzala sa najužšia rodina, ktorá zasadla ku štedrovečernému stolu, bola kapustnica, zemiakový šalát, kapor. V našej rodine zvyčajne nesmeli chýbať domáce klobásky, a to údené, alebo aj neúdené, len tak upečené. Pred večerou sme sa pomodlili a potom zazvonil dlho očakávaný vianočný zvonček, pri melódii piesne Tichá noc, svätá noc, ktorá znela zo staručkého gramofónu a nedočkavo sme sa doslovne vrhli do izby.
Raz, asi v roku 1955, sme s bratom dostali svoje prvé korčule - gvinťáky. Neviem, či to vôbec niečo hovorí mladšej generácii. Proste sa tieto korčule pritiahli gvintom (kľúčom) na topánky a išlo sa. V ten rok bola zima ako vyšitá, cesty sa neposypávali a tak sme mohli korčuľovať po celom meste, všade tam, kde bol už utlačený sneh od tých pár motorových vozidiel, čo premávali, aj to boli väčšinou nákladiaky.
Nuž a tieto Vianoce si pamätám ako mimoriadne štedré, pretože väčšinou vtedy ako darčeky bola nejaká košeľa, ponožky, alebo sveter, ale vždy som tešil aj nejakej novej knižke od Júliusa Verneho. V Dobšinej istý čas bol aj pekný zvyk, že na Štedrý večer vyšiel na evanjelickú vežu môj strýko Walter Krivánsky, kde z balkóna tesne pod hodinami, zahral na trúbke pieseň Tichá noc, ktorá sa rozliehala po celej Dobšinej. Z vtedajšieho MNV to však niekomu vadilo, a tak mu to zakázali. Škoda, ku tejto tradícii by sa teraz mohli v Dobšinej určite vrátiť.
Ako som v úvode spomínal, 50-te roky minulého storočia boli charakteristické tým, že zimy boli prevažne biele, najmä v okolí Dobšinej. Sneh sa držal od polovice decembra až do konca marca. Tak sme počas vianočných sviatkov až do Nového roku, počas prázdnin, mali možnosť lyžovania. Prevažne to bolo na lyžiach s remenným viazaním od starých otcov a ako deti a partia sme si takmer nikdy neodpustili na Silvestra výstup na Dobšinský kopec, odkiaľ sme sa pustili na lyžiach dole do Dobšinej podľa snehových podmienok, buď po starej hradskej ceste, keď nebol sneh príliš hlboký, alebo prípadne po novej štátnej ceste, ktorú v týchto rokov ešte neposýpali škvarou - bol to neznámy pojem, no aj tak sa jazdilo. Boli asi lepšie pneumatiky :-) ??? Prišli sme domov podvečer a potom pri rozhlase sme počúvali zábavné relácie až do polnoci. Oslava nového roku bola prípitkom rodičov a popriatia si všetkého najlepšieho do Nového roku. My, ako deti, sme sa tešili, lebo sme dostali päťkorunáčku, prípadne neskôr aj desaťkorunáčku. Nebolo žiadnych delobuchov, svetlíc. Oslavy prebehli v pokojnej atmosfére a ráno sme ako deti boli budené dosť zavčasu, pretože sa patrilo povinšovať u príbuzných a známych hneď zrána. Najmä dieťa a zvlášť chlapec bol vítaný, lebo údajne svojím vinšom prinášal pre budúci rok šťastie. Po vinši sme dostali nejakú tú sladkosť, prípadne aj korunku či dve.
Nuž takto som si zaspomínal opätovne na svoje detstvo. Moji milí čitatelia, pokiaľ ste došli až ku týmto riadkom, chcem vám záverom zaželať príjemné prežitie vianočných sviatkov a šťastlivý Nový rok 2012.
Rudolf Pellionis,
Košice 19.12.2011
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-