Moje spomienky z čias mladosti na Vianoce a Silvestra pred 50 rokmi Doporučený
Napísal(a) Rudolf Pellionis
Keď sa dni skracujú, blížia sa tie najkrajšie sviatky v roku, a to sú práve Vianoce. Určite mi dáte za pravdu, že najkrajšie sú tieto sviatky pre deti, keď ešte veria, že darčeky pod stromček prináša Ježiško.
Tento predvianočný čas je aj časom na zamyslenie, vrátenie sa do detstva, na spomínanie krásnych chvíľ pod rozžiareným stromčekom. Dodnes cítim tú vôňu jedličky a pravých voskových, nie elektrických sviečok na stromčeku. Cítim tú atmosféru napätia a nedočkavosti, čo si asi pod tým stromčekom nájdem?
Moje najkrajšie Vianoce sa vždy spájajú s mojím rodným mestom Dobšiná, keď v rokoch 1945 až 1960 boli Vianoce takmer pravidelne
Nedá mi však nespomenúť, ako v tých rokoch moja mamka hovorievala : "Uvidíš, že tieto sviatky nám zrušia, lebo sú to sviatky kresťanské". Ako malému decku mi akosi nijako nešlo do hlavy, prečo a vôbec ako by mohli niečo také krásneho zrušiť.
Vrátim sa však radšej ku krátkemu opisu týchto sviatkov v tej dobe. Pred samotnými sviatkami sme si najprv museli vyrobiť vianočné dobroty visiace na stromčeku. Kolekcie vtedy neexistovali, len salónky, ale tie boli tvrdé ako kosť. Preto mamka uvarila z kakaa, cukru a bravčovej masti takú masu (maslo vtedy bolo dosť nedostatkové a drahé), ktorú sme liali do formičiek a formičky sme dávali vytuhnúť von do snehu. Takto stuhnuté čokolády sa potom obaľovali pozlátkom, alebo staniolom. Samozrejme mamka napiekla pred tým aj rôzne koláče, a bola to hostina ako málokedy do roka. Potom mamka okolo 15.00 hod., išla zdobiť stromček. My, ako decká, sme sa snažili nakuknúť do izby, ale pokiaľ sme boli úplne malí, to vôbec nebolo možné. Musím podotknúť, že najmä v Dobšinej, vianočne sviatky boli takmer striktne rodinné. Kuchyňa aj izba bola vyzdobená jedľovými vetvičkami a ozdobami a pravda v izbe vianočný stromček. Schádzala sa najužšia rodina, ktorá zasadla ku štedrovečernému stolu, bola kapustnica, zemiakový šalát, kapor. V našej rodine zvyčajne nesmeli chýbať domáce klobásky, a to údené, alebo aj neúdené, len tak upečené. Pred večerou sme sa pomodlili a potom zazvonil dlho očakávaný vianočný zvonček, pri melódii piesne Tichá noc, svätá noc, ktorá znela zo staručkého gramofónu a nedočkavo sme sa doslovne vrhli do izby.
Raz, asi v roku 1955, sme s bratom dostali svoje prvé korčule - gvinťáky. Neviem, či to vôbec niečo hovorí mladšej generácii. Proste sa tieto korčule pritiahli gvintom (kľúčom) na topánky a išlo sa. V ten rok bola zima ako vyšitá, cesty sa neposypávali a tak sme mohli korčuľovať po celom meste, všade tam, kde bol už utlačený sneh od tých pár motorových vozidiel, čo premávali, aj to boli väčšinou nákladiaky.
Nuž a tieto Vianoce si pamätám ako mimoriadne štedré, pretože väčšinou vtedy ako darčeky bola nejaká košeľa, ponožky, alebo sveter, ale vždy som tešil aj nejakej novej knižke od Júliusa Verneho. V Dobšinej istý čas bol aj pekný zvyk, že na Štedrý večer vyšiel na evanjelickú vežu môj strýko Walter Krivánsky, kde z balkóna tesne pod hodinami, zahral na trúbke pieseň Tichá noc, ktorá sa rozliehala po celej Dobšinej. Z vtedajšieho MNV to však niekomu vadilo, a tak mu to zakázali. Škoda, ku tejto tradícii by sa teraz mohli v Dobšinej určite vrátiť.
Ako som v úvode spomínal, 50-te roky minulého storočia boli charakteristické tým, že zimy boli prevažne biele, najmä v okolí Dobšinej. Sneh sa držal od polovice decembra až do konca marca. Tak sme počas vianočných sviatkov až do Nového roku, počas prázdnin, mali možnosť lyžovania. Prevažne to bolo na lyžiach s remenným viazaním od starých otcov a ako deti a partia sme si takmer nikdy neodpustili na Silvestra výstup na Dobšinský kopec, odkiaľ sme sa pustili na lyžiach dole do Dobšinej podľa snehových podmienok, buď po starej hradskej ceste, keď nebol sneh príliš hlboký, alebo prípadne po novej štátnej ceste, ktorú v týchto rokov ešte neposýpali škvarou - bol to neznámy pojem, no aj tak sa jazdilo. Boli asi lepšie pneumatiky :-) ??? Prišli sme domov podvečer a potom pri rozhlase sme počúvali zábavné relácie až do polnoci. Oslava nového roku bola prípitkom rodičov a popriatia si všetkého najlepšieho do Nového roku. My, ako deti, sme sa tešili, lebo sme dostali päťkorunáčku, prípadne neskôr aj desaťkorunáčku. Nebolo žiadnych delobuchov, svetlíc. Oslavy prebehli v pokojnej atmosfére a ráno sme ako deti boli budené dosť zavčasu, pretože sa patrilo povinšovať u príbuzných a známych hneď zrána. Najmä dieťa a zvlášť chlapec bol vítaný, lebo údajne svojím vinšom prinášal pre budúci rok šťastie. Po vinši sme dostali nejakú tú sladkosť, prípadne aj korunku či dve.
Nuž takto som si zaspomínal opätovne na svoje detstvo. Moji milí čitatelia, pokiaľ ste došli až ku týmto riadkom, chcem vám záverom zaželať príjemné prežitie vianočných sviatkov a šťastlivý Nový rok 2012.
Rudolf Pellionis,
Košice 19.12.2011
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-