Aký bol dej Gubančarky?
Prvý vchádzal do domu Panica (to je ako Andel), ktorý nosil betlehemskú maštálku (betlehemček) a hneď sa domácich pýtal:
Dovolíte bavit Gubančarku?
Domáci:
Hej! (zriedka nie)
Keď riekli hej, položil betlehem na stôl a zvolal na tých von:
Spievat!
Tí spievali:
Tu zme milé pastuškové . . .
Panica na nich nadväzuje piesňou:
Spievajme všetci veselí ...
Sem pastierové,
Bo sa nám ďieťa naroďilo,
Šíri svet osloboďilo!
Končí zvolaním:
Súri valási!
Bolo to asi skomolené latinské „surgite“, čiže povstaňte.
Potom vošiel Fedor s príhovorom:
Daj Boch šťesťia mile radne panové!
Ani sám neznam skaďe som sa vzal.
Lem ťie znajú čo za mňe stavaju
Zbitne dalare za mňe davajú.
Čižmy z ostroškami za mňe čerkajú.
Ale nič to zato – Anďel sa nam ukazal
Do Betlehema ist kazal.
My sme se ho ulekli,
Na kolenka poklekli.
Neklekajte, lem icte –
Pana Krista najdete!
Najdete ho v jasličkách,
Ovitého v plienočkách.
Jasličky se polamali,
Plenočky sa podrapali.
Maria se stareje,
Kde Ježiška okupeme,
- tečie voda z hajička –
Okupeme Ježiška.
Maria se stareje, čím Ježiška ovijeme.
Oterhneme z ruži kvet,
Ovijeme šíri svet.
Ale ja tu nemožem velo meškat
Musím si zavolat
Na svojho brata Stachu:
/:Hajde:/ bratu Stachu –
Stupaj do prachu,
Bo som sám vo velkom strachu!
Stacho príde - pokloní sa a povie:
Daj Boch šťestia Fedorečku!
Fedor povie:
Aj tebe Stažečku!
Stacho sa pýta:
Když ty nevieš, že sa nam rozešli ivce po hore.
Vzal vilk capka - medved baranka sirka guboveho.
Našmu bačovi šitke sirky vyzdychali,
dobšinske ďievčata všecku ženťicu vyhlaptali
Voleb o to našmu bačovi v kotlach vreti,
v petach biti, Jak to se malo na našom salaši staťi!
Ne tak, ne tak bratre Stachu,
Nebudeme tu tolko škodivati,
Volime si jednu zaspievati.
Stacho povie:
Jakú?
Fedor povie:
Takú!
Spievajú obaja (Panica stojí pri stole, nespieva):
Tie košelky het odhoďia (odhodia)
a hodvabne sebe kupia.
Juhas nebidny!
- „Vexlujú sa" - menia si miesta.
(Stacho stál pri dverách - Fedor ďalej v izbe.)
Na zbroj nepojdu!
Zavše buchnú palicami.
Juhasi na fujaroch hraju,
zbojnici f hole lamaju. - zastanú.
Fedor povie Stachovi:
Bratu Stachu zavolaj si na svojho brata baču
- nech si pride stádo opatrit!
Bača:
Ide za mnou smele,
srce sa mu smeje;
nese hleba ovseneho,
sedem ročky pečeneho,
kus páleneho.
To pálene slávne meno,
kdiš by vinko lepše bolo.
Halbičku - dve vypije hnedkom
si v nom on
jazyk omočí
a hnet sa na bok potoči.
Fedor:
Hajde, hajde zavolaj na neho!
Stacha:
Hajde, hajde bača,
bo sa mi roztrhla gača!
Bača vojde - pokloní sa a povie:
A ja bača z Rimavskej Soboty
nenaučil som sa nijakej roboty.
Len bučky, pniačky preskakovat
a švárne ďevčata milovat.
Ale nič to zato -
mam ja doma troch bratoch –
verných a švárnych kamaratoch.
jeden pase ovce - druhy kozi,
treti psoch z popot mosty
za kvosty
vytahuje.
Fedor povie:
Ne tak, ne tak bratre baču,
nebuďeme tu tolko škodivati,
volime si jednu zaspievati,
st'a ked' chlapci chodievali
po betlehemských horách a ivce pasovali (pásali).
Spievajú 3:
Volim, volim volky pasťi
Jak by mal ist ivce krasťi.
Juhas nebidny,
na zbroj nepojdu!
Juhasi na fujeroch hrajú
zbojníci f kole lamajú.
Premieriajú si miesta (bača je pri dverách, pahcami búchajú – bača valaškou - viac ráz).
Bača:
Ide za mnou smele,
srce sa mu smeje;
nese hleba ovseneho,
sedem ročky pečeneho,
kus páleneho.
To pálene slávne meno,
kdiš by vínko lepše bolo.
Halbičku - dve vipije
hnedkom
si v nom on
jazyk omoči
a hnet sa na bok potoči.
Fedor povie bačovi:
Bratre baču, de si podel svojho brata Gubinu?
Bača:
Hajde, Hajde Guba bo gazdinka hruba!
Príde Guba dnu - opiera sa bradou o kyjak a spieva pri dverách:
Ujú, ujú, ujú!
Prepil Guba gubu,
dobre Guba urobil,
že se neoženil
za svej mladosti.
Polamala by mi žena i kosti!
Nach me Boch chrani
ot takej ochrany
za svej mladosti.
Pohneval sa Guba na jeho ženu,
že mu dala repu nedovarenu.
On sa jej opapal -
až sa jej pokakal,
dost psu staremu.
Vyrovná sa - stane a vraví:
O moji mili brat'ia,
či ste tu nejedli, nepili
alebo dáku novinu o mne nepočuli?
Fedor povie:
O moji mily brat'e,
mi sme tu nejedli, nepili,
o tebe žiadnu novinu nepočuli.
Ale my by rady posluhaty,
čo nam budeš najprú rozkladaty.
Guba povie:
Ja aj po takých krajoch prebival,
s prepijačka, s pinty vinko popijal,
po dukate halbe! (Za dukát halba).
O, Bože, jaky som ja pijany,
ani na svojich nožkach nemožem stat.
Musim si zavolat na svojho bratu Starcu:
Hajde, hajde, Stary, stupaj do prahu,
bo som sam vo velkom strahu!
Starý príde - Guba mu „richtuje" dvere, otvára mu a Starý sa prekoprcne do chyže – má metlu - sadne si na metlu, ktorú si dal medzi nohy a oprie sa o dvere, spieva:
Stary som ja, stary nekcú me teletá -
vezmem tanisterku (remenná kapsa), pojdem past ďevčata.
Radi by ste, radi se mnu nakladati,
pokel vas nebude na šiben ťahati!
Vstane - obráti sa k dverám a povie:
Máte velku všu,
treba vam ju zabit ! - Buchne metlou po dverách.
Fedor povie:
Teras sme sa najedli, napili
a teraz pojdeme do Betleheme oferovati.
Fedor príde ku stolu k betlehemu, prihne sa, oprie o palicu (pravá ruka nižšie - ľavá vo výške pleca), palica na ľavom pleci a hovorí:
A ja Fedor ubohý
padam pot tvoje nohy.
Čo ti budem oferovati,
či tú hrudu syra,
čo sa mi neudarila?
Aj tu ti nedam,
bo sam ja nemam.
Znaš ti paňe Bože!
- Ide het od betlehemčeka.
Príde Guba (oprie sa o kyjak) a vraví:
A ja Guba ubohy
padam pot tvojo nohy -
čo ti budem oferovati,
či tu staru gubicu? (Kabanica).
Aj tu ti nedam,
bo sam nemam.
Znaš ty paňe Bože!
Starý nechce ísť - chodí „de kade" - obháňajú ho palicami - ku betlehemu; dotisnú ho ku stolu - popchajú mu dve pahce od zadu „na tu" - medzi nohy. On sa o ňu oprie - položí čiapku na turňu - vežu betlehema.
Fedor a Stacho:
Stary prežehnaj se!
- Starý sa žehná.
Fedor mu povie:
Stary ta oferuj dačo!
Starý:
Či tu valašku vibijanu na štiri strany?
Aj tu t'i nedam,
bo ja sam nemam! – Odíde nabok.
Príde Stacho, oprie sa a „oferuje":
A ja Stacho ubohy
padam pot tvojo nohy;
čo ti budem oferovati
či to červene jablučko,
alebo červene serďečko?
A to ti nedam,
bo sam nemam.
Znaš ty paňe Bože!
- Odíde „het".
Príde Bača, opne sa o valašku a vraví:
Ja Bača ubohy
padam pot tvojo nohy.
Čo ti budem oferovati,
či tu staru gubicu? (Kabanica).
Aj tu ti nedam, bo sam nemam.
Znaš ty paňe Bože!
Starý:
Ta čo?
Fedor:
Ta aspon tu staru čapicu!
Starý:
A ja stary, ubohý
padam pot tvojo nohy.
Čo ti budem oferovati -
ibaj tu staru čapicu;
aj tu ti nedam
bo sam ju nemam.
Znaš ti paňe Bože!
Vytiahnu palice - 3 spot nebo, bača v prostriedku. Starý padne na zem, zodvihne sa a vstane zasa, trhá zo stromku salónky, „aby partia hladna nebola".
Fedor povie:
Zme sa najedli, napili
i do Betlehema oferovali;
teraz by sa nam zejšlo spati
polehati.
Polihajú si - Guba, Bača, Stacho. Fedor chodí okolo nich, preskakuje ich na palici a spieva:
Ivčare leniví
čo ste zučinili;
stado ste nehali,
spat ste polehali.
Nič na to nedbajte,
zbohem spočúvajte,
šak mate Fedorka, švitkého paholka.
Mam brata mlačiho - Stachom se menuje,
jeho radost počut, ket on zagajduje.
Zna pekne gajdovat, na pištalke pískat,
po horách - po dolách po juhásky hvízdat.
Zbroju sa neboju, na horce obstoju
a zajtra včas rano ivečki podoju.
Vraví:
O Bože moj, už som tri dni, tri nocky nespal -
teraz som sa pretrval (už je moc na jeho sily),
štvrtu nocku nemožem pretrvat,
musim si ku svojmu bratu Stachu polehat.
Stary pes nam bude ivce varovat (ľahne si).
Panica „brinkne" so zvonkom v turni (vežičke betlehema).
Fedor povie na zacenganie:
Glória!
Starý:
Búria sa ivce!
Fedor:
Nebreš, ty stari pse,
lebo na pol noci kohut spieva!
Panica povie:
Gloria inexeizdeo!
Pastieri povstante,
svojmu stadu pokrm dajte;
narodil sa spasitel -
toho sveta vikupitel.
Jemu dary dajte. Zbroj!
Stane Fedor a začne spievať:
Stante hore, nemeškaste,
do kerpcoch se obúvajte.
bo tam čoška čarne stoji,
či je psiček, či je mačka -
velmi sa mu blištia očka. Zbroj! - Buchne pahcou.
Stacho stane a spieva:
Guba loče, guba pije -
prepil ivce, nezna či je.
Nechce Janka ta zemianka -
dobra mu je aj ciganka. Zbroj! - Buchnutie.
Bača:
Gubančár, Gubančár, jak ty tverdo spiš -
kohut kriči, baran bleči a ty neslišíš.
Gubančar, Gubančar, obesni se -
jak vezmem valašku, proberem te.
A ty Guba, stavaj hore,
jake su tam jasne zore,
jaka radost' velika,
keď vilk ofcu prelika (hlce).
Fedor povie:
Teraz by sa zejšlo našmu Gubovi truhlu odmerat,
čo v nej bude zbohom spočívat.
Starý vezme metlu - Guba sedí na palici - ma meria metlou:
To široká, to dluhá,
tu kamen (medzi plecia),
tu štroz (kríže).
Tam perdi,
tam smerdi. - Guba vstane.
Teraz sme sa najedli, napili,
teraz by sa nam zejšlo na salaš.
A ty, starý pse, pot medzi nás!
Posadajú si všeci do kola - aj Starý - na palice.
Panic od stola hovorí:
Zališ (salus - na zdravie) tebe Fedor!
Fedor:
Zališ tebe Stacha!
Stacho:
Zališ tebe bača!
Bača:
Zališ tebe Guba!
Guba:
Zališ tebe Starcu!
Starec sa stáča na palici:
Star-cu, Star-cu,
napi se ty v marcu;
ta len pi, ta len pi -
netreba ti kabely!
Fedor:
Starý spievaj!
Starý spieva - posmešne, hrubo predspevuje:
Povecte mi do pazduroch čo ste videli,
že ste sa tak na polnoci šeci rozbehli?
Ostatní:
Videli zme dieta krasne
narodene v Betleheme.
Starý:
A ktože vam o ďieťatku tomto povedel?
I ja by bol s vamí išol keby bol vedel.
Všetci:
Andele spievali, nam oznamovali,
že sa Ježiš narodil!
Starý:
A či ste mu nečo dali, pasťiri kliati?
Veď by sa mu nečo zejšlo, ne je bohaty!
Všetci:
Čo z našej možnosti,
to z velkej radosti
vedla našej biednosti.
Starý si sadne. Chytia ho na palice a dvíhajú ho, nosia po kružnici.
Fedor:
Starý dejdeš?
Starý:
Do neba!
Fedor:
Čo ti tam daju?
Starý:
Kruch chleba!
Nesú ho - krútia sa dokola a spievajú:
Sura pastuši;
Guba, Matuši;
Štigliju, štigliju!
I my tam podme,
za tym sa vradzme
do šoru, do šoru!
I my tam podme,
za tym sa vradzme
do domu, do domu!
Gajdy zahuďte,
hor sa klobučke,
kolienka
do kleka!
Budeme bubnovac sebe smele
v Betleheme!
Starý povie:
A ja v nebe!
Bacne, spadne na zem - pustia jedny konce palíc.
Bača: berie syr, drevený nôž a dáva všetkým luďom do kolesa - domácim a Starý vyberá peniaze.
Všetci spievajú:
Ostavajte všeci zdravi;
za te dary, čo ste dali
že ste sa nenahnevali
vinšujeme vam to -
šťastia vrchovato!
Odídu.
Začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia chodili v Dobšinej s Gubarčankou šikovnejší a ochotnejší chlapci, predtým 18-20 roční mládenci. Ešte si bližšie povedzme ako boli odetí:
Panica mal čákov z tvrdého papiera v podobe biskupskej (katolíckej) mitry s hviezdou; ostužkovanej. Cez pravé plece, popod pravú pazuchu mal širokú papierovú stuhu a na nej „zlatými literami" nápis PANICA. Má tiež bielu košeľu, zápästky a nohavice plátenky (rajtúzne), obuté mal „bagandže".
Betlehem, ktorý sa nosí, je v podobe kostola a má aj zvonček - spiežovček.
Fedor má na hlave valcovitý červený čákov, na jeho zadnej polovici sú pripevnené stuhy („pentle"), visiace až po pás. Na šerpe je názov nositeľa: FEDOR. Do výšky čákova má „kyj" - palicu vorne obitú plieškami do tanca, úderov, nárazov štrngocú (čerkajú). Na spodku kyja je hrubá guma, ktorá má lepší odraz pri zvislých nárazoch o doskovú podlahu.
Stacho - je oblečený ako Fedor, no na šerpe má nápis STAHA. Bača má široký valaský opasok, cifrovanú valašku, „tanisterku" (pastiersku kapsu), v tanisterke drevené nápodoby syra aj noža. Šerpu ani nápis nemá.
Guba je odetý ako Fedor a Staha a má identifikačný nápis GUBA.
Starý má navešané na rukách i nohách zvončeky, odeté staré „kolešne" (súkenky), kožuch obrátený vlnou von, naopak obrátenú zimnú čiapku baranicu, z vlny alebo z ľanu má aj veľké šedivé fúzy, celú tvár má začiernenú sadzou (ako kominár); dosahuje sa to namastením tváre a potom šporákovými sadzami. Namiesto palice má metlu (zvyčajne brezovú) naviazanú na rúku – palicu.
(Zdroj: Kliment Ondrejka: Tance, obyčaje a piesne Gemera, 2005)
Spracoval: od
{jcomments on}

































A máme po Ondrejovi. Pár týždňov nám treba ešte prežiť a budú Vianoce. Nebudem Vás zaťažovať, čo nás v takýchto prípadoch očakáva, aby sme ich v pohode prežili. Skôr vám chcem priblížiť, ako si voľakedy, najmä v Dobšinej a na okolí tieto dni spestrovali. Praví Dobšinčania zrejme vedia, čo je to Gubančarka a o čo v nej ide. Tak sa pozrime ako to k nej vlastne prišlo.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-