Sú to slová posledného veľkonočného posolstva Štěpána kardinála Trochtu veriacim svojej diecézy (Litoměřice). O dva týždne neskôr – 6. apríla 1974 – Štěpán kardinál Trochta zomrel na následky rozsiahlej mozgovej porážky. Deň predtým si vynútil audienciu u chorého kardinála, ktorému lekár predpísal pokoj na lôžku, krajský cirkevný tajomník, podgurážený alkoholom, ktorý počas niekoľkohodinového rozhovoru na chorého kardinála kričal, nazýval ho hnusným starcom a vyhrážal sa mu, že mu popreráža hnáty. Okolo šiestej hodiny večer sa k smrti vyčerpaný kardinál odobral do svojej izby. Na druhý deň ráno u neho zistili mozgovú porážku a krvácanie do mozgu, ktorému ten istý deň podľahol.
Štěpán kardinál Trochta prešiel utrpením za obidvoch režimov zla: nacizmu aj komunizmu. Po okupácii vlasti nacistickým Nemeckom sa zapojil do domáceho odboja. Ukrýval gestapom hľadaných odbojárov a Židov. Už v roku 1940 bol prvýkrát zatknutý (vtedy ešte pre nedostatok dôkazov prepustený). 28. mája 1942, za heydrichiády, bol zatknutý druhýkrát – a zvyšok vojny prežil v nacistických koncentračných táboroch Terezín, Mauthausen a Dachau. Do koncentračného tábora bol poslaný s tzv. doložkou RU (Rückkehr unerwünscht, návrat nežiaduci). V nacistických koncentračných táboroch bol Štěpán Trochta mučený a inak fyzicky týraný.
25. apríla 1945 bol Američanmi oslobodený koncentračný tábor Dachau a 23. mája 1945 sa Štěpán Trochta vrátil do Prahy. 16. novembra 1947 bol vysvätený na biskupa a vymenovaný za litoměřického biskupa. Biskup litoměřický Štěpán Trochta zostal mravne pevný, a hrdinsky vzdoroval aj tlakom nového totalitného systému, ktorý po februári 1948 ovládol Československo. Napriek tomu, že mu bolo v roku 1951 formálne umožnené vykonávať svoj úrad, fakticky bol v totálnej izolácii. Jeho rezidencia bola strážená Štátnou bezpečnosťou – a to nielen zvonka, ale bolo narušované aj biskupovo súkromie. Neskôr polícia spávala aj v jeho izbe. Biskup bol neustále psychicky týraný. V roku 1953 bol vo svojej rezidencii zatknutý a o rok neskôr vo vykonštruovanom procese odsúdený k 25 rokom ťažkého žalára. Bol väznený v Ruzyni, na Pankráci, v Kartouzích aj v Leopoldove. V máji roku 1960 bol amnestovaný, ale nebolo mu umožnené vykonávať biskupský úrad. Najprv sa teda živil ako inštalatér – neskôr, po prvom infarkte (1962), žil pod dohľadom Štátnej bezpečnosti v cirkevných sociálnych zariadeniach. Napriek tomu sa mu podarilo tajne vysvätiť niekoľko kňazov – najmä saleziánov. 19. júla 1968 bol biskup Štěpán Trochta rehabilitovaný a bolo mu umožnené opäť vykonávať svoj úrad v Litoměřiciach. 28. apríla 1969 ho pápež Pavol VI. vymenoval za kardinála in pectore – teda bez verejného vyhlásenia. Jeho menovanie bolo uverejnené až v roku 1973. Od roku 1970 bolo jeho pôsobenie opäť masívne obmedzované štátnymi zásahmi – a to až do okamihu jeho smrti.
Štěpán kardinál Trochta bol človekom, ktorý niesol na svojom tele jazvy, ktoré mu zostali ako následky fyzického a psychického týrania v nacistických koncentračných táboroch a takisto aj komunistických žalároch. Utrpením prešiel za nacizmu aj komunizmu, nakoľko žil celý život podľa zásady, že kto chce slúžiť dobru, musí sa mu oddať v celosti, a ani groš nevložiť do chrámu zla.
Jeho veľkonočné posolstvo aj jeho životný príbeh je pre nás aktuálny aj v dnešnej dobe.
Bc. Petr Mikulecký
{jcomments on}



































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-