Sú to slová posledného veľkonočného posolstva Štěpána kardinála Trochtu veriacim svojej diecézy (Litoměřice). O dva týždne neskôr – 6. apríla 1974 – Štěpán kardinál Trochta zomrel na následky rozsiahlej mozgovej porážky. Deň predtým si vynútil audienciu u chorého kardinála, ktorému lekár predpísal pokoj na lôžku, krajský cirkevný tajomník, podgurážený alkoholom, ktorý počas niekoľkohodinového rozhovoru na chorého kardinála kričal, nazýval ho hnusným starcom a vyhrážal sa mu, že mu popreráža hnáty. Okolo šiestej hodiny večer sa k smrti vyčerpaný kardinál odobral do svojej izby. Na druhý deň ráno u neho zistili mozgovú porážku a krvácanie do mozgu, ktorému ten istý deň podľahol.
Štěpán kardinál Trochta prešiel utrpením za obidvoch režimov zla: nacizmu aj komunizmu. Po okupácii vlasti nacistickým Nemeckom sa zapojil do domáceho odboja. Ukrýval gestapom hľadaných odbojárov a Židov. Už v roku 1940 bol prvýkrát zatknutý (vtedy ešte pre nedostatok dôkazov prepustený). 28. mája 1942, za heydrichiády, bol zatknutý druhýkrát – a zvyšok vojny prežil v nacistických koncentračných táboroch Terezín, Mauthausen a Dachau. Do koncentračného tábora bol poslaný s tzv. doložkou RU (Rückkehr unerwünscht, návrat nežiaduci). V nacistických koncentračných táboroch bol Štěpán Trochta mučený a inak fyzicky týraný.
25. apríla 1945 bol Američanmi oslobodený koncentračný tábor Dachau a 23. mája 1945 sa Štěpán Trochta vrátil do Prahy. 16. novembra 1947 bol vysvätený na biskupa a vymenovaný za litoměřického biskupa. Biskup litoměřický Štěpán Trochta zostal mravne pevný, a hrdinsky vzdoroval aj tlakom nového totalitného systému, ktorý po februári 1948 ovládol Československo. Napriek tomu, že mu bolo v roku 1951 formálne umožnené vykonávať svoj úrad, fakticky bol v totálnej izolácii. Jeho rezidencia bola strážená Štátnou bezpečnosťou – a to nielen zvonka, ale bolo narušované aj biskupovo súkromie. Neskôr polícia spávala aj v jeho izbe. Biskup bol neustále psychicky týraný. V roku 1953 bol vo svojej rezidencii zatknutý a o rok neskôr vo vykonštruovanom procese odsúdený k 25 rokom ťažkého žalára. Bol väznený v Ruzyni, na Pankráci, v Kartouzích aj v Leopoldove. V máji roku 1960 bol amnestovaný, ale nebolo mu umožnené vykonávať biskupský úrad. Najprv sa teda živil ako inštalatér – neskôr, po prvom infarkte (1962), žil pod dohľadom Štátnej bezpečnosti v cirkevných sociálnych zariadeniach. Napriek tomu sa mu podarilo tajne vysvätiť niekoľko kňazov – najmä saleziánov. 19. júla 1968 bol biskup Štěpán Trochta rehabilitovaný a bolo mu umožnené opäť vykonávať svoj úrad v Litoměřiciach. 28. apríla 1969 ho pápež Pavol VI. vymenoval za kardinála in pectore – teda bez verejného vyhlásenia. Jeho menovanie bolo uverejnené až v roku 1973. Od roku 1970 bolo jeho pôsobenie opäť masívne obmedzované štátnymi zásahmi – a to až do okamihu jeho smrti.
Štěpán kardinál Trochta bol človekom, ktorý niesol na svojom tele jazvy, ktoré mu zostali ako následky fyzického a psychického týrania v nacistických koncentračných táboroch a takisto aj komunistických žalároch. Utrpením prešiel za nacizmu aj komunizmu, nakoľko žil celý život podľa zásady, že kto chce slúžiť dobru, musí sa mu oddať v celosti, a ani groš nevložiť do chrámu zla.
Jeho veľkonočné posolstvo aj jeho životný príbeh je pre nás aktuálny aj v dnešnej dobe.
Bc. Petr Mikulecký
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.