Už len dakelo dní do Krašúna chýbí, zavinšovať se patrí. Bo od nepameti sveta tomu tak bulo, že si luďe k svétkom vinšovali, bliší si buli. Pametám se, že tak tomu bulo v rokoch vony, aj po vonje, koď vara Krašún chudobný býval, chudobný búl aj štedrovešerný stval. Pod stromšokom daršoky nebuli, ale spokoní buli ti, šva prežili a ich roďiny, koď bulo daš zesť, obliasť, obút a na stromšok se zakvašili jeblšká a oriašky.Ťežko bulo okolo Krašúna v poslednú zimu vojny. Zima bula tvrdá, sneh vysoký. Nemci buli v mesťe, partizáni v dolinevo hvare. Prechádzeli od Kohúta, hore dolinó šes Končkovú na Korimovo. Velé ich v edon ďen bulo, Rusó, Francúzó, študentó z Bratislavy. Buli mokrí a lašní. Šva bulo v horárni, zedlo se a chlebíka furt bulo málo. Najkratšú cestu šez hvary im bulo treba ukézat. Dakotrí po vone do horárni prišli, ďekovali, spomínali. Aj taký búl Krašún.
Preskošmo roky do šesó, koď zrmo už na Šťedrovešernom stvale mali bohatši prestreno. Bula tam jucha s penclí, daďe aj uďené klbásky s chrianom, opekance s makom. A tak je to aj dnes a možno aj kus inak, aký si obyšej, luďe z druhiho kraja prinesli. Bohatší je stromšok i daršoky pod nim. Ale, akoby zas, daďe je skromnéši a daďe bars bohato. Život akoby nás zas ďeliť zašel, aj bez té vony. A jä len dopoviam, že už ani tot richtár z Kiaškové vinšovať nechodí.
Nezabúdajmo, že Krašún, to su koleďi, spev, roďina, srďešnost, vážnosť i veselosť, ale aj úprimnia vinše. Vinšujemo Vám šicim veselia svétky, ďeťom vele radosťi, v roďinách dobré pohodi, lásky, šťestia a ťim staršim pokoj a šva najmené bolestí. Ťešmo se na Krašún, na šes svétošný.
Ľudovít Barančok
{jcomments on}
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM- 
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM- 
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM- 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM- 
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a