Čepiec mladuche zakladala zvyčajne jej krstná matka. Premenu symbolizovala aj zmena svadobného odevu. Mladucha mala spočiatku klásť odpor (skrývala sa, zhadzovala čepiec). Sprievodné magické úkony mali zabezpečiť plodnosť (chlapec kladený do jej lona), ľahký pôrod (sedenie na vedre s vodou), prosperitu (chlieb, koláč, peniaze položené do lona). Čepčenie sprevádzal spev obradových svadobných piesní s motívmi rozlúčky, ale aj erotických piesní o manželskom živote. Za čepčenie boli ženy odmenené pohostením, peniazmi od ženícha. Zachovávalo sa aj v časoch, keď čepce zanikli (nahradila ich šatka). Aj v súčasnosti patrí čepčenie v rôzne zmenených podobách k najrozšírenejším svadobným obyčajom. V Gemeri a Malohonte vyvrcholením svadby bolo skladanie venca nevesty a následné čepčenie, ktoré bývalo o polnoci. Pôvodné čepčenie – založenie znaku vydatej ženy – nasledovalo logicky až po svadobnej noci, teda na druhý deň po sobáši. Od 20. rokov 20. storočia na zavitie brali nevestu do susedného domu alebo do komory. Nevesta sa pred tým skrývala a ženy, resp. ženích ju musel hľadať. Pri čepčení boli prítomné len ženy a družba. V Muránskej Zdychave jej družba rozpletal vrkoč. V Rejdovej jej vystrihali vlasy uprostred hlavy a dávali dievkam, aby mali na pletki. Obradnej situácii čepčenia sa prikladal magický význam pre budúci život nevesty. Preto sedela (v Muránskej Zdychave) na koši voňare, zakrytom múčnym vrecom, aby mala dostatok múky. Založenie šepca, neskôr šatky mali na starosti vydaté ženy. Na zavitie prichádzali aj ženy z domu nevesty, priniesli koláč a ten delili po zavití nevesty. Súčasťou čepčenia bolo aj prezlečenie nevesty zo sobášneho do iného čierneho odevu, táto farba sa chápala ako znak smútku za skončenou slobodou. Mladému ženíchovi neukázali nevestu hneď, ale najprv ju skryli, zhasli svetlo a on si ju musel potme hľadať. Zavitú nevestu predviedli pred svadobčanov. Čepčenie nevesty sa na Gemeri zachováva už len zriedka, a preto sme my Dievky z Gemera, konkrétne z Revúcej, započali prachom zapadnutú tradíciu u nás v Gemerskej doline. Ak ešte sú nevesty, ktoré by rady udržiavali naše krásne tradície, neváhajte nás kontaktovať na fb stránke: Z dievky ženou – Čepčenie na Gemeri alebo na e:mailovej adrese . Sme ochotné vycestovať aj do susedných regiónov a urobiť tak radosť budúcim ženám.
Text: Mgr. Petra Oravcová
Foto: Dušan Petro
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM- 
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM- 
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM- 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM- 
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a