Zásluhou učiteľov sa obdarovanie detí vžilo aj na dedinách. Najvýznamnejším a aj najobávanejším dňom predvianočného obdobia bola Lucia 13. decembra. Ako aj v iných obciach Slovenska, tak aj v gemerských, platil zákaz šiť, prať a priasť. Priadky sa neschádzali, a preto to staršie dievky využili na spoločnú zábavu. Dievky zhotovili pre mládencov pierka z rozmarínu, stužiek. Odniesli mládencovej mame na tanieri, tá na oplátku dala mäso, múku a peniaze, za ktoré kúpili dievčatá pálenku, napiekli či navarili. Spoločne hodovali, spievali, tancovali a zabávali sa. Podobne sa zabávali v Muránskej Zdychave. Luciová noc mala byť priaznivá pre rôzne magické úkony. Dievčatá hádzali večer do okien ľanové a konopné semeno, aby tieto rastliny vyrástli vysoko. Čarovania a porobenia sa všade báli. V Revúcej šťuchali sliepky ohreblom, aby dobre niesli. Noc na Luciu bola spätá so strigôňskymi čarami. V Revúcej sa hovorilo, že ak krave zabudnú dať v noci cesnak, striga na nej odletí do Budína. Ráno bola krava odviazaná a nemala mlieko. K pomôckam, ktoré mali pomôcť spoznať strigy, patril luciový stolček, pálenie triesok, odkladaných od Lucie do Štedrého večera, zatĺkanie klinca. Ráno 26. decembra na Štefana dlho pred svitaním zobudili malých chlapcov a posielali ich k susedom a príbuzným. Chlapci oznámili, že prišli polaziť, zato im v dome dali odmenu. 
Vianoce boli chápané ako prelomové dni výročného cyklu, keď noci dosiahli najväčšiu dĺžku a postupne sa skracovali v prospech svetla. Tma aktualizovala démonov, zomrelých, umocňovala pôsobivosť čarodejných úkonov. Na jednej strane sa ľudia snažili pred nimi chrániť, na druhej využiť ich pre svoje zámery. Na Štedrý deň sa rovnako ako zaopatreniu dobytka, venovala veľká pozornosť úprave stola. Prikryl sa bielym obrusom, nohy stola obtočili reťazou, aby sa rodina držala vedno, obradným pečivom bol okrúhly chlieb. Na pôstny Štedrý večer sa zapálilo svetlo až keď vyšla prvá hviezda. Božie narodenie alebo prvý sviatok vianočný bol chápaný ako počiatok nového výročného cyklu, s čím boli spojené obchôdzky mládencov. Všeobecne platila zásada, že do svitania musí byť dobytok nakŕmený a napojený, pričom aj ten, ktorý ho išiel zaopatriť musel byť sýty, aby zvieratá cez rok netrpeli hladom a smädom. Dopoludnie bolo vyhradené návšteve kostola. Na Štefana 26. decembra bola večer Štefanská zábava, ktorú v Muránskej Zdychave volali Burza, inde muzika. Na Jána 27. decembra sa už mohli zmiesť odrobinky zo stola, pozametať izba a vyniesť smeti. Všetko čo súviselo s Vianocami malo posvätný a magický charakter. Omrvinky sa odkladali na liečenie, alebo ich zaniesli do chlieva. Smeti vysypali pod ovocné stromy. Na nasledujúci deň tzv. Mladenky sa nepriadlo, pretože by sliepky neniesli. Ak pršalo, bola to predzvesť častých chorôb. Večera na Silvestra 31. decembra bola rovnaká ako na Štedrý deň. No nebola sprevádzaná obyčajovými úkonmi a nemala obradný charakter. Miestami sa mládež stretávala v kúdelných izbách a krátila si čas hrami, alebo tancom. Na Nový rok, ako aj na deň Božieho narodenia platil pre ženy zákaz vstupu do cudzieho príbytku. Blíži sa 13. december, a preto dievčatá nezabudnite na lístočky s menami budúcich frajerov, či manželov, možno sa Vám toto veštenie splní. Prajem Vám krásne a pokojné sviatky.
Mgr. Petra Oravcová
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.