Vo svojej práci sa systematicky venuje predovšetkým portrétnej tvorbe, ktorú sa snaží aktualizovať na podmienky súčasného sveta. Nominovaná bola na ocenenie Strabag artaward 2009, jej diela môžeme vídať na reklamných plochách spoločnosti Euroawk. Adamíkovej diela boli prezentované na viacerých kolektívnych (Konfrontácie generácií, Košice 1991; Meeting Point, Bratislava 2006; Pudingová generácia, Bratislava 2006; Close Encounters, Viedeň 2008; Plus-mínus XXI, Bratislava 2009; a ďalšie) a samostatných výstavách (Strach má moje oči, Revúca 2000; Panoptikum, Rimavská Sobota 2000; Tváre a ich podoby, Podoby a ich tváre, Košice 2007; Tvárou v tvár, Bratislava 2011; a ďalšie). Okrem domácich výstavných siení vystavovala v Česku, Maďarsku, Rumunsku, Nemecku, Rakúsku, Francúzsku, Taliansku, Španielsku, Portugalsku, Litve a Veľkej Británii. V súčasnosti žije a tvorí v Novej Dedinke pri Bratislave.
Autorka Adamíková k tomuto súboru obrazov uvádza:
„V sérii obrazov Cesta domov sa navraciam k svojim spomienkam. Obrazy predstavujú cestu do môjho detstva. Pokúšam sa zhmotniť spomienky do telesnosti, do vizuálneho obrazu a jeho umiestnenia v krajine na obraze. Spomienky a návrat do prírody – to sú ďalšie nosné témy, ktoré spoločne s portrétom a jeho interpretáciou v obraze predstavujú môj ateliérový program.
Po rokoch sa vraciam na miesta, kde som prežila svoje detstvo, tentoraz s vlastnými dcérami. Skúmaním vnútornej krajiny portrétovaného (svojich dcér, priateľov, blízkych) a samotnej krajiny, ktorej sme súčasťou, hľadám nové možnosti, ako túto konvenciu pre seba problematizovať a nanovo uchopiť. Nazdávam sa, že samotné spomienky sú útržkovito subjektívne, krajina môjho detstva nemusí byť taká nedotknuteľná, ako ju vo svojich spomienkach mám uloženú.
Do projektu vstupuje ďalšia rovina čítania, keď sa zaoberám porovnávaním toho, ako vnímajú deti svoje okolie, podnety, zážitky a ako dospelí s odstupom času, vyrovnávaním sa s realitou. Inšpiráciou sú pre mňa osamotené postavy v krajine z obrazov Caspara Davida Friedricha. Záľuba v romantizujúcich námetoch v krajine bude konfrontovaná s osamelými postavami, ktoré krajinou putujú a ‘niečo’ hľadajú.
Zaujímajú ma zmeny, akými prešiel žáner zobrazenia človeka v krajine v maliarskom obraze od čias romantizmu až po súčasné tendencie. Zaujíma ma, ako môže vyobrazená postava reprezentovať svoj vnútorný postoj, ako sa forma zobrazovania mení vplyvom vývoja technológií vo vizuálnom umení a či vôbec v dobe nadprodukcie obrazov, má figurálny obraz výpovednú hodnotu.“
Zaujímavosťou pre naše gemerské reálie istotne je, že Alena Adamíková počas dvoch školských rokov (1998 – 2000) viedla literárno-dramatický odbor v Základnej umeleckej škole v Revúcej. So žiakmi vtedy dosiahla niekoľko zaujímavých divadelných úspechov až po účasť v krajskej prehliadke Zochova divadelná Revúca. V tom období vznikla aj Adamíkovej prvá samostatná výstava v revúckom Mestskom dome kultúry pod názvom Strach má moje oči. Maliarka prešla odvtedy životným i tvorivým oblúkom – dnes má manžela, dve dcéry a vlastnú umeleckú školu. Jej obrazy majú úspech a v umeleckých kruhoch je uznávanou autorkou s nezameniteľným rukopisom. A aké je Adamíkovej krédo? „Túžim maľovať a chcem sa venovať aj deťom. Urobili sme všetko preto, aby to mohlo fungovať...“
Je to dobre, že sa Alena Adamíková po dvadsiatich rokoch vracia do rodnej Revúcej. Na vernisáž príde aj s rodinou a svoje obrazy tu nechá až do konca mája. Príďte!
Viac informácií nájdete na www.alena-adamikova.com alebo www.atelierkompas.com
Juraj Genčanský
MsKS Revúca

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-