Ovocie v konzerve bývalo v časoch minulých osvedčenou náhradou čerstvého ovocia, predovšetkým v zimných mesiacoch. Môže ňou byť aj teraz. Bez jedla človek vydrží neuveriteľne dlho, no bez vody, najmä pitnej, už oveľa menej.
A zostáva ešte fotografia. Čas by bol bez nej ochudobnený minimálne o jeden rozmer svojho obrazu. Bola by len prítomnosť: minulosť by sa stratila v nedohľadne. V tom je prapôvodný zmysel fotografie – zastaviť čas, v zlomku sekundy mu nastaviť zrkadlo. Dozaista však môže byť aj ušľachtilou zábavou. To je bonus, ktorý dáva fotografia všetkým svojim vyznavačom navyše – k dokumentárnej a výtvarnej hodnote obrazu. Hádam takto nejako chápu fotografiu aj autori, ktorí tohto roku prispeli do výstavky REVÚCKA FOTOGRAFIA 2019.
Vernisáž výstavy v utorok 3. decembra lámala rekordy v návštevnosti. Niet sa čo čudovať, pretože svoje najlepšie fotozábery ponúkli do výstavy viac ako dve desiatky amatérskych fotografov. Nuž, celkom prirodzene, mnoho bolo tých, čo chceli využiť unikátnu príležitosť a stretnúť sa s nimi priamo pri ich obrazových výtvoroch. Autori fotografií boli vo veku od 13 do 77 rokov a podľa vlastných slov sa tejto ušľachtilej zábave venujú od 2 do 50 rokov – už tieto základné fakty sľubujú, že výstava ponúka úžasný diapazón výtvarných názorov, vkusu, tém i formálneho spracovania.
Tu sú mená všetkých vystavujúcich fotografov: Zuzana Ganajová, Alena Geršičová, Kiara Kaminská, Mariana Michalská, Romana Uhrinová, Jaroslava Vyhnalová, Peter Breznaník, Peter Coch, Maroš Detko, Dominik Doubek, Filip Hrebenda, Ľudovít Jolšvai, Emil Matejka, Marek Pelikán, Ján Poliak, Ján Pullman, Dušan Sekerka, Marcel Uhrin a žiaci výtvarného odboru ZUŠ Revúca.
V programe vernisáže vystúpil ako hosť aj vynikajúci profesionálny fotograf s európskym renomé, navyše revúcky rodák, Miqo Cash, ktorý si celú expozíciu prezrel v predstihu. Vo svojej reflexii výstavu odborne glosoval, pričom vyjadril uznanie všetkým fotografom-kolegom, povzbudil ich k ďalšej tvorbe a tým ambicióznejším pridal i niekoľko praktických rád, ako postupovať, ak by sa chceli v tejto oblasti zviditeľniť ešte viac.
Vítaným spestrením boli hudobné príspevky žiačok ZUŠ Revúca – Ľudmily Pomaj, Niny Bendulovej a Zuzany Genigovej pod pedagogickou kuratelou Mgr. Michala Šimka. (Na pravidelné kultúrne účinkovanie zuškárov na podujatiach mesta sme si už akosi zvykli... Vďaka za túto „samozrejmosť“!)
Príjemné bolo, že viacerí účastníci vernisáže odchádzali dobre naladení a s prísľubom, že sa ešte určite vrátia, aby si výstavku pozreli znovu a dôkladne i so svojimi známymi či rodinnými príbuznými. Tešíme sa! Všetci môžete prísť hocikedy v pracovných dňoch od 8. do 20. hodiny, a to až do 8. januára 2020.
Juraj Genčanský
MsKS Revúca
Foto: Peter Poboček
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.