Vernisážou sprístupnili 27. januára 2015 popoludní v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote výstavu prác známeho fotografa a cestovateľa z Košíc Ing. Alexandra Jirouška. Vystavené fotografie zachytávajú podoby Rimavsko-sobotského okresu, ktoré autor vyhotovil v minulosti, sa objavujú pod názvom Gemerská Nostalgia. Fotograf Ing. Alexander Jiroušek sa narodil 24. novembra 1934 v Spišskej Novej Vsi. Počas druhej svetovej vojny navštevoval Základnú školu vo východočeskom meste Brandýs nad Orlicí. Po skončení vojny sa vrátil s rodinou – už bez otca, ktorý padol štyri dni pred jej skončením – späť do Spišskej Novej Vsi, kde v roku 1953 ukončil štúdium na gymnáziu. Študoval na Vysokej škole technickej v Košiciach – Strojníckej fakulte, kde v roku 1959 získal titul strojárskeho inžiniera. Určitý čas pracoval aj vo Východoslovenských železiarňach v Košiciach ako vedúci propagácie. Od polovice 70. rokov 20. storočia sa venuje výlučne fotografickej tvorbe, ako fotograf samouk. Začínal s malým fotoaparátom nemeckej značky SIDA. Bol to Po roku 1990 založil vlastnú vydavateľskú a fotografickú agentúru a v tejto činnosti pokračuje aj v súčasnosti. S fotoaparátom precestoval nielen Slovensko, ale aj viaceré krajiny sveta – Rusko, najmä horstvo Kaukazu, Španielsko, Japonsko, Grécko, Nemecko, Švajčiarsko, Holandsko, Maďarsko, Poľsko, štáty bývalej Juhoslávie, Írsko, USA (Minnesota, Arizona), Juhoafrickú republiku… Ich výsledkom je bohatý fotografický archív, sústavne využívaný pri publikačnej i výstavnej tvorbe. Od roku 1975 usporiadal vyše 170 samostatných výstav a zúčastnil sa mnohých kolektívnych fotografických výstav doma i v zahraničí.
Svojou tvorbou sa podieľal na vydaní viac ako 200 publikácií reportážneho, krajinárskeho, historického a vlastivedného charakteru. Jeho fotografie sú súčasťou viacerých publikácií, objavujú sa na pohľadniciach, kalendároch a ďalších tlačovinách. Z publikácií sú to napríklad: Okres Lučenec vo fotografii (1983), Okres Rimavská Sobota (1986), Rimavskou dolinou (druhé vydanie1991), Kraj pod Tatrami v 333 fotografiách (1994), Košice na prelome tisícročí (1998), s Jánom Marcinkom vydali knihu Slovenské rady, vyznamenania, čestné odznaky (2002), s Ivanom Chalupeckým, Michalom Krajnákom a Máriou Novotnou publikáciu Spišský hrad (2003), Slovakia (2007), Slovensko (2010), s Milanom Kolcunom vydali knihu Potulky mestom Košice (2011), Bardejov (2012), s Editou Kušnierovou - Rožňava a okolie (2012), s Milanom Dudášom vydali publikáciu Drevené kostoly, chrámy, zvonice na Slovensku (2013), Košický kraj (2013) a mnohé ďalšie.
O jeho aktivitách v oblasti fotografie svedčia viaceré výstavy. Fotografie pre jednu z nich, o okrese Rimavská Sobota, vznikli v polovici 80. rokov 20. storočia. Časť z nich bola použitá v publikácii vydanej v roku 1986, pod názvom Okres Rimavská Sobota vo farebnej fotografii. V podobe výstavy boli niektoré Jirouškove fotografie verejnosti predstavené v roku 1987 v Mestskom kultúrnom stredisku v Rimavskej Sobote a následne v roku 1988 i vo vtedajšom Gemerskom múzeu, pod rovnomenným názvom Okres Rimavská Sobota vo farebnej fotografii. Repríza tejto výstavy sa uskutočnila aj v partnerskom meste okresu Rimavská Sobota v meste Bátonyternye v Maďarsku. Jeho výstavná činnosť sa zintenzívnila najmä od roku 2004. Kolekcie pod názvom Od Tatier k Dunaju boli okrem Slovenska prezentované v Lisabone, Madride, Bruseli, Ríme, Budapešti, Viedni, Grazi, Krakove, Waršave, Miskolci, Sárospataku, Forli, La Valette, Corku, Galvay, Dubline, Montreale, Washingtone a ďalších mestách USA, ako aj v Juhoafrickej republike – v Kapskom Meste a Pretorii. V Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote okrem vyššie spomenutej výstavy predstavil v roku 2007 cyklus fotografií, pod názvom Od Tatier k Dunaju.
Dosiaľ najväčším ocenením publikačnej tvorby autora je udelenie Európskej ceny za rok 1994, ktorú mu udelila Európska federácia turistickej literatúry so sídlom v Ríme za obrazovú publikáciu Kraj pod Tatrami. Za dlhoročnú fotografickú tvorbu mu v roku 2004 udelili Cenu mesta Košice, v roku 2005 Cenu fair play Slovenského olympijského výboru, za dlhoročnú propagáciu Slovenska a fotografovanie Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach, ktorý svojim objektívom zachytáva nepretržite od roku 1967. V roku 2009 mu udelili Cenu predsedu Košického samosprávneho kraja a najvyššie ocenenia Národného osvetového centra v Bratislave – Medailu Daniela Gabriela Licharda.
Vystavené fotografie zachytávajú dobové podoby vtedajšieho okresu Rimavská Sobota a samotného okresného mesta. Po viac ako tridsiatich rokoch ožijú časy minulé, odhalia čo pretrvalo a čo zaniklo. Z tohto pohľadu majú vysokú dokumentačnú hodnotu. Zachytávajú reálie, z ktorých mnohé sú už dávno stratené, iné sú len letmým odleskom v spomienkach pamätníkov, ktoré môžu byť práve takýmito fotografiami oživené či pripomenuté. Poskytujú svedectvo o niekdajšej priemyselno-poľnohospodárskej tradícii regiónu, o čarovnej a krásnej krajine, a tiež o ľuďoch a spoločnosti danej doby. Pre pamätníkov sú tieto fotografie pripomenutím zažitých reálií. Pre tých, čo sú vekom mladší a nezažili ich, ide o sprostredkovanie niekdajších podôb, ktoré svojou inakosťou môžu byť mimoriadne príťažlivé.
Tlačovú správu pripravili: PhDr. Oľga Bodorová (riaditeľka GMM)
a RNDr. Ján Aláč (dokumentátor GMM)
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.