maďarskom i európskom umení. Vo svojej tvorbe často rieši tému významu a zmyslu umenia a prostredníctvom výtvarných prostriedkov hľadá odpovede na otázky transcendencie bytia a mystiky života. V súčasnosti žije striedavo v Budapešti a Paríži. Samostatne vystavoval v mnohých svetových veľkomestách (Budapešť, Paríž, Washington, Zürich, Mníchov) a jeho diela sú súčasťou zbierok významných galérií po celom svete.
Narodil sa v Budapešti, kde v rokoch 1945 - 1949 študoval na Vysokej škole výtvarných umení, medzi inými aj pod vedením profesora Auréla Bernátha. Po ukončení štúdií spočiatku tvoril figurálne kompozície, neskôr sa však, po štipendijnom pobyte v Paríži v roku 1958, preorientoval na abstraktný spôsob tvorby.
Vytváral koláže a monotypie stavané na línii. Jeho dnešný, nefiguratívny spôsob zobrazovania sa vyformoval začiatkom 70-tych rokov, kedy vo svojich veľkorozmerných, monochrómnych plátnach našiel cieľ svojej tvorby - nový, očistený svet línií a sietí, ktorých pohyby definujú priestor a tvoria napätia a rytmy. Z farebných, tenkých línií zostavené kompozície pôsobia dojmom ľahkosti a lyrickej uvoľnenosti. Tento jeho spôsob tvorby je od začiatku sprevádzaný záznamami prvých nápadov, tzv. mikroludiami. Od 70-tych rokov až dodnes súbežne s jeho veľkorozmernými dielami vznikajú práce malých formátov, ktoré zachytávajú autorove prvé myšlienky a impulzy. Mikroludium v preklade znamená niečo ako „malá hra“. Definujeme to podobne ako v hudbe prelúdium - predohra. Konokove mikroludiá sú veľmi rozmanité. Nájdeme medzi nimi koláže, montáže, grafiky, akvarely, štruktúry s rôznymi znakmi a písmenami, ktoré ako priestorotvorné prvky zjednocuje na svojich prvých nápadoch. Tieto spontánne až hravé záznamy často predstavujú východisko a základ pre súbežne vznikajúce ďalšie práce. V kontexte autorovej celoživotnej tvorby sú však samé o sebe považované za samostatné a dokončené diela.
Pripravila: Mgr. Angelika Matúšková
{jcomments on}


























Vo výstavných priestoroch Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote sprístupnili vo štvrtok 20. júna 2013 výstavu maďarského výtvarníka Tamása Konoka pod názvom MIKROLUDIUM. Výtvarník - maliar, grafik a sochár Tamás Konok (*1930), držiteľ prestížnej ceny Lajosa Kossutha, je priamym potomkom známeho sochára Istvána Ferenczyho (1792-1856), rodáka z Rimavskej Soboty. Patrí medzi najvýraznejších predstaviteľov geometrickej abstrakcie v súčasnom
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.