Hudobné nástroje zo zbierok Gemersko – malohontského múzea Doporučený
Napísal(a) Mgr. Ľudmila Pulišová
Výstava s názvom Hudobné nástroje zo zbierok Gemersko – malohontského múzea, ktorú otvoria 15. júna 2011, predstaví prostredníctvom trojrozmerných artefaktov a fotografií zo zbierkových a archívnych fondov múzea hudobnú kultúru regiónu Gemer – Malohont. Samotné hudobné nástroje sa vyvíjali pod vplyvom rozmanitých kultúrnych, historických, geografických a etnických podmienok. Prameňom pre ich poznanie v minulosti sú viaceré ikonografické pamiatky z 15. storočia, nachádzajúce sa napr. v kostoloch v Lukovištiach, Kraskove, či Rimavskej Bani. V 15. – 16. storočí zasiahla i región Gemer – Malohont valašská kolonizácia. Pod jej vplyvom sa tu začali
V zbierkovom fonde Gemersko – malohontského múzea sa nachádza 172 kusov hudobných nástrojov, ktoré sú v prevažnej väčšine umiestnené vo fonde etnografie, niekoľko kusov sa nachádza vo fondoch histórie a jeden kus je súčasťou archeologických zbierok múzea. I napriek zdanlivo nízkemu počtu je zbierka hudobných nástrojov pomerne rôznorodá. Sú v nej zastúpené strunové hudobné nástroje reprezentované niekoľkými husľami, prenosným cimbalom a viacerými druhmi citár. Raritou sú husle, ktoré zhotovil celé zo zápaliek Alojz Horváth z Drne. Dominantným prvkom výstavy je koncertné krídlo z 2. polovice 19. storočia, dlhé roky používané v baptistickom kostole v Klenovci, ktoré je v celku hudobných nástrojov najnovšou akvizíciou múzea. V rámci vzduchozvučných hudobných nástrojov majú pomerne veľké zastúpenie fujary, píšťaly a trúby z rohoviny zhotovené výrobcami z regiónu Gemer - Malohont. Zaujímavosťou sú hlinené píšťalky vyrábané hrnčiarmi, či signálna pastierska trúba obalená čerešňovou kôrou. Najpočetnejšiu skupinu medzi samozvučnými hudobnými nástrojmi tvoria plechové a liate zvonce. Známym strediskom výroby plechových zvoncov na území Gemera – Malohontu bolo mestečko Jelšava. Do tejto skupiny hudobných nástrojov zaraďujeme i pastierske palice, tzv. kuľagy, ktoré vydávajú charakteristický zvuk pomocou železných krúžkov navlečených v hornej časti. Zaujímavý je tiež veľký rapkáč z konca 19. storočia, používaný v rimavskosobotských viniciach na plašenie škodcov.
Umiestnenie výstavy hudobných nástrojov v dolnej expozícii múzea je viac – menej symbolické. V týchto priestoroch sídlila v rokoch 1931 – 1949 prvá hudobná škola v Rimavskej Sobote, a bol tu tiež byt jej vtedajšieho riaditeľa Júliusa Wernera.
Mgr. Ľudmila Pulišová
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.


























Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.