Majiteľka najväčšieho rozária svojej doby, šľachtiteľka ruží, priekopníčka ružiarstva na území Slovenska, uznávaná pestovateľka ruží v celej Európe. Ako významná osobnosť rodu Brunsvik - Chotek čerpala z bohatej rodinnej tradície zakotvenej nielen vo vzťahu k umeniu a vzdelaniu, ale aj v láske k prírode, jej zušľachťovaniu a zveľaďovaniu životného prostredia.
Narodila sa v kaštieli obkolesenom krásnym anglickým parkom, ktorý práve pred 200 rokmi (1813) začal na objednávku jej prastarého otca budovať chýrny záhradný architekt Christian
Henrich Nebbien. Máriu Henrietu Chotekovú miestni oprávnene považujú za svoju najznámejšiu rodáčku. Pravnučka Jozefa Brunsvika, vnučka Hermanna Choteka sa narodila 24. novembra 1863 v kaštieli v Dolnej Krupej, kde prežila takmer celý život. Jej život obsiahol dlhý úsek veľkých dejín (I. a II. svetovú vojnu, Slovenský štát, Československú republiku), no je v ňom zhmotnená aj miestna história. V spomienkach jej súčasníkov sa zapísala ako žena s ušľachtilou dušou, láskavá, dobrosrdečná ochrankyňa chudobných, veľká filantropka a humanistka.
Celý život podriadila charitatívnej činnosti a napĺňaniu jej ideálov. Bola známou osobnosťou v Rakúsko-uhorskej monarchii a jej popularita ešte vzrástla, keď sa jej príbuzná Žofa Choteková v roku 1900 vydala za následníka trónu Františka Ferdinanda. Dostávala pozvánky na mnohé podujatia v celej krajine, kde patrila k najčestnejším hosťom. V roku 1909 ju dokonca vyznamenal pápež Pius X. Hovorila miestnym nárečím, chodievala oblečená v dedinskom kroji, ľuďom sa prihovárala oslovením „dušenka“ a takto jednoducho - Dušenka - ju volali aj obyvatelia obce. V susedstve rodinného kaštieľa si vybudovala svoj vlastný svet, v ktorom kraľovali ruže. Horný kaštieľ, ako sa jej domu zvyklo hovoriť, navštevovalo množstvo hostí, no dvere neboli zatvorené ani pre domácich. Ružová grófka zomrela 13. 2. 1946, pochovaná je v mauzóleu rodiny Chotek v susedstve farského kostola v rodnej obci.
Obohatila ružiarsky svet o veľké dielo, ktorého tradíciu objavujeme aj dnes.
Trnavský samosprávny kraj
Občianske združenie
Ružiarska spoločnosť Márie Henriety Chotekovej
Slávnosť ruží
venovaná 150. výročiu narodenia
„Ružovej grófky” Márie Henriety Chotekovej
Kaštieľ Dolná Krupá
|
8. jún 2013 (sobota) 13.00 - 13.20 Slová a tóny literárno-hudobné pásmo inšpirované osobnosťou M. H. Chotekovej n.o. ČAKANKA Nitra, ZUŠ Nitra Kaštieľ Dolná Krupá, fresková sála 13.30 - 14.00 Slávnostné otvorenie Výstava ruží (prístupná do 18.00 h) Kaštieľ Dolná Krupá, fresková sála 14.00 Známa neznáma Ružová grófka otvorenie výstavy o živote M. H. Chotekovej Mauzóleum rodiny Chotek 14.30 - 15.00 „Ružičky” v piesňach Mgr. Art. Daniel Čapkovič - barytón Lucia Ševečková - klavír Kaštieľ Dolná Krupá, fresková sála 15.00 - 15.30 Slávnostné uvedenie a vysadenie novovyšľachtenej ruže, výsledku šľachtiteľského úsilia nemeckej firmy Kordes pomenovanej po M. H. Chotekovej, na medzinárodný trh v spolupráci s frmou Tvorsad SPEVÁCKY KOMORNÝ ZBOR, Smolenice Areál Kaštieľa Dolná Krupá (možnosť zakúpenia novej ruže) 15.30 - 16.30 Hudobné osvieženie Akordeónový súbor MELÓDIA, žiaci ZUŠ Senica z triedy Anny Rýzkovej Kaštieľ Dolná Krupá, fresková sála 16.30 - 18.00 Prehliadka výstavy a parku 18.00 - 19.00 Pietna spomienka na členov rodu Chotek a pocta Márie Henriete Sprievod účastníkov z kaštieľa k pamätnej tabuli na budove Jozefína a k mauzóleu rodiny Chotekovcov, možnosť vstupu do hrobky, návštevy kostola sv. Andreja s hrobkou Brunsvikovcov pod kostolom, ponuka výstupu na kostolnú vežu s vyhliadkou na okolie. Hudobné združenie MUSICANTICA SLOVACA, Nitra 19.00 - 22.00 Ochutnávka vín Piesne o víne v podaní FS Krupianka (sprievodný program) Historický park Kaštieľa Dolná Krupá – tajuplná jaskyňa „grotta” |
9. jún 2013 (nedeľa)
|
{jcomments on}

































Na inom mieste našej stránky je informácia o Slávnosti ruží v parku kaštieľa v Dolnej Krupej, ktorá sa uskutoční po dva dni 8. a 9. júna 2013. Aj keď tento región nepatrí do Gemera, zaiste nebude na škodu aj pre Gemerčanov, aby sa o túto nevšednú udalosť a históriu kaštieľa s jeho obyvateľmi akou bola aj Mária Henrieta Choteková, ktorú prezývali aj Kráľovnou ruží, oboznámili. Príspevok som dostal od hovorcu Slovenského národného múzea Artura Šturmankina.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-