koncertov.
Málokto však asi vie, že vzniku tohto technického diela – i keď nedokončenému - napomohla pred 70 rokmi existencia pracovného tábora, ktorý sa nachádzal v Revúcej. Vďaka zanietenému historikovi Dušanovi Dubovskému dnes o ňom vieme viac nielen z historických dokumentov, ale aj vďaka autentickým fotografiám, ku ktorým sa pán Dubovský náhodou dostal v podkroví jedného domu v Revúcej a doteraz ich opatruje. Už druhýkrát pripravil vzácnu výstavu záberov a poskytol ich takto najmä mladšej generácii, ale i starším, aby videli za akých podmienok železničná trať od Slavošoviec po Tisovec vznikala a čo sa z nej zachovalo.
Použime pre bližšie osvetlenie čo vlastne bol Pracovný tábor v Revúcej článok pána Dušana Dubovského, ktorý uverejnili Revúcke listy vo svojom štvrtom čísle roku 2013.
Súčasťou histórie Revúcej je aj pracovný útvar, ktorého 70. výročie zriadenia si pripomíname v marci tohto roku. Počas obdobia Slovenskej republiky, prvého slovenského štátu, ktorá si svoje dejiny začala písať od 14.3.1939, v Revúckom okrese na určitú dobu nastalo oživenie pracovných príležitostí až tak, že sa z chudobnej doliny vytratila nezamestnanosť. Bolo tu možné získať prácu aj pri výstavbe železničných tratí Slavošovce - Lubeník (Chyžná Voda) a najmä Revúca - Tisovec. Dostatok pracovných príležitostí potvrdil časopis Nový svet, ktorý 14.12.1940 napísal, že: „Nová železnica Tisovec – Revúca - Slavošovce bude takým dobrodením pre okres, že celý život sa podstatne zmení. Keď dnes môžeme povedať, že v okrese niet nezamestnaných, o krátky čas bude nebezpečenstvo, že pracovných síl nebude...“ Niektorí Revúčania boli proti budovaniu železnice a zdôvodňovali to tým, že: "Kravy by se nám zošälili.“
Hoci s výstavbou tejto trate sa revúcke zastupiteľstvo zaoberalo už 22.11.1924, prípravné práce sa rozbehli až 10.11.1940. Výstavby trate sa ujala podnikateľská firma Ing. Ladislav Hits. Vládny komisár v Revúcej na jar 1941 jej povolil vlastným nákladom upraviť podkrovie hlavnej a jedálenskej budovy mestských kúpeľov tak, aby v nich mohli byť obytné priestory. K urýchleniu výstavby železničnej trate mali pomôcť lacné pracovné sily. To bol dôvod k založeniu Pracovného útvaru v Revúcej. Ministerstvo vnútra 1.3.1943 podpísalo zmluvu s firmou Ing. Ladislav Hits o vzniku spomínaného útvaru.
Tieto útvary boli osobitnou formou nútenej táborovej koncentrácie v období vtedajšej Slovenskej republiky. Vytvárali ich pre nezamestnané osoby - pre asociálov - vo veku od 18 do 60 rokov, ktoré nemohli zaradiť do zvláštnej zložky slovenskej brannej moci, čiže pre Židov a najmä Rómov. Ich pracovná povinnosť trvala 2 mesiace v roku.
Na dodržiavanie poriadku v pracovnom útvare a na jeho pracoviskách dohliadali ozbrojení členovia Hlavného veliteľstva žandárstva, expozitúry v Revúcej. Mali nabité zbrane a pri narušení poriadku ich mohli používať. Pre 110-120 osôb postavili v miestnej časti Maša dva drevené baraky z neohobľovaných dosiek, sčasti obitých izolačnou hmotou. Táboristi, ako Revúčania asociálne osoby nazývali, mali ubytovanie pre 80-100 osôb aj v Muránskej Dlhej Lúke. Ak bolo málo postelí, museli spať po dvoch. V letných mesiacoch pracovali denne viac ako10 hodín (v zimných mesiacoch takmer 8 hodín) v ťažkých podmienkach na výstavbe železničnej trate medzi Revúcou a Muránskou Dlhou Lúkou. Najvyšší počet asociálov v útvare - 284, z toho 154 Rómov bol v septembri 1943. Najnižší počet - len 53, z toho 30 Rómov bol vo februári 1944.
Na jar ministerstvo vnútra vydalo inštrukcie pre postupné zrušenie útvaru. Zakrátko, 10.6.1944 bol Pracovný útvar v Revúcej zlikvidovaný. Niektorí z asociálov boli prepustení na slobodu, iných transportovali do Pracovného útvaru v Dubnici nad Váhom a najväčšia časť z nich ušla. O dobre vykonanej práci, na ktorej sa podieľali aj asociálne osoby, nás presviedča dielo v meste známe ako "násyp", jeho oporné múry, priepusty a tunely, ktoré sa zachovali až dodnes.
Bližšie informácie o Pracovnom útvare v Revúcej môžete získať na výstave fotografií a dokumentov, ktorá je v mesiacoch marec - máj inštalovaná v Múzeu Prvého slovenského gymnázia v Revúcej.
Dušan Dubovský
Foto: archív D. Dubovského a Karol Žigo
{jcomments on}

































Železničná trať Slavošovce – Tisovec, ktorá doteraz nebola dokončená a neprešiel ňou ani jeden vlak, je v súčasnosti známa najmä spriechodňovaním slavošovského tunela Pod Homôlkou a pri Magnezitovciach. Trať síce nie je dokončená, hoci zostávalo už len uloženie podvalov a koľajníc, ale pre súčasníkov poskytuje možnosť využitia najmä pre rôzne turistické účely. Vlaňajšia akcia Slavošovčanov dokonca preukázala možnosť tunel využiť i na organizovanie
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-