Železničná trať Slavošovce – Tisovec, ktorá doteraz nebola dokončená a neprešiel ňou ani jeden vlak, je v súčasnosti známa najmä spriechodňovaním slavošovského tunela Pod Homôlkou a pri Magnezitovciach. Trať síce nie je dokončená, hoci zostávalo už len uloženie podvalov a koľajníc, ale pre súčasníkov poskytuje možnosť využitia najmä pre rôzne turistické účely. Vlaňajšia akcia Slavošovčanov dokonca preukázala možnosť tunel využiť i na organizovanie koncertov.
Málokto však asi vie, že vzniku tohto technického diela – i keď nedokončenému - napomohla pred 70 rokmi existencia pracovného tábora, ktorý sa nachádzal v Revúcej. Vďaka zanietenému historikovi Dušanovi Dubovskému dnes o ňom vieme viac nielen z historických dokumentov, ale aj vďaka autentickým fotografiám, ku ktorým sa pán Dubovský náhodou dostal v podkroví jedného domu v Revúcej a doteraz ich opatruje. Už druhýkrát pripravil vzácnu výstavu záberov a poskytol ich takto najmä mladšej generácii, ale i starším, aby videli za akých podmienok železničná trať od Slavošoviec po Tisovec vznikala a čo sa z nej zachovalo.
Použime pre bližšie osvetlenie čo vlastne bol Pracovný tábor v Revúcej článok pána Dušana Dubovského, ktorý uverejnili Revúcke listy vo svojom štvrtom čísle roku 2013.
Súčasťou histórie Revúcej je aj pracovný útvar, ktorého 70. výročie zriadenia si pripomíname v marci tohto roku. Počas obdobia Slovenskej republiky, prvého slovenského štátu, ktorá si svoje dejiny začala písať od 14.3.1939, v Revúckom okrese na určitú dobu nastalo oživenie pracovných príležitostí až tak, že sa z chudobnej doliny vytratila nezamestnanosť. Bolo tu možné získať prácu aj pri výstavbe železničných tratí Slavošovce - Lubeník (Chyžná Voda) a najmä Revúca - Tisovec. Dostatok pracovných príležitostí potvrdil časopis Nový svet, ktorý 14.12.1940 napísal, že: „Nová železnica Tisovec – Revúca - Slavošovce bude takým dobrodením pre okres, že celý život sa podstatne zmení. Keď dnes môžeme povedať, že v okrese niet nezamestnaných, o krátky čas bude nebezpečenstvo, že pracovných síl nebude...“ Niektorí Revúčania boli proti budovaniu železnice a zdôvodňovali to tým, že: "Kravy by se nám zošälili.“
Hoci s výstavbou tejto trate sa revúcke zastupiteľstvo zaoberalo už 22.11.1924, prípravné práce sa rozbehli až 10.11.1940. Výstavby trate sa ujala podnikateľská firma Ing. Ladislav Hits. Vládny komisár v Revúcej na jar 1941 jej povolil vlastným nákladom upraviť podkrovie hlavnej a jedálenskej budovy mestských kúpeľov tak, aby v nich mohli byť obytné priestory. K urýchleniu výstavby železničnej trate mali pomôcť lacné pracovné sily. To bol dôvod k založeniu Pracovného útvaru v Revúcej. Ministerstvo vnútra 1.3.1943 podpísalo zmluvu s firmou Ing. Ladislav Hits o vzniku spomínaného útvaru.
Tieto útvary boli osobitnou formou nútenej táborovej koncentrácie v období vtedajšej Slovenskej republiky. Vytvárali ich pre nezamestnané osoby - pre asociálov - vo veku od 18 do 60 rokov, ktoré nemohli zaradiť do zvláštnej zložky slovenskej brannej moci, čiže pre Židov a najmä Rómov. Ich pracovná povinnosť trvala 2 mesiace v roku. 
Na dodržiavanie poriadku v pracovnom útvare a na jeho pracoviskách dohliadali ozbrojení členovia Hlavného veliteľstva žandárstva, expozitúry v Revúcej. Mali nabité zbrane a pri narušení poriadku ich mohli používať. Pre 110-120 osôb postavili v miestnej časti Maša dva drevené baraky z neohobľovaných dosiek, sčasti obitých izolačnou hmotou. Táboristi, ako Revúčania asociálne osoby nazývali, mali ubytovanie pre 80-100 osôb aj v Muránskej Dlhej Lúke. Ak bolo málo postelí, museli spať po dvoch. V letných mesiacoch pracovali denne viac ako10 hodín (v zimných mesiacoch takmer 8 hodín) v ťažkých podmienkach na výstavbe železničnej trate medzi Revúcou a Muránskou Dlhou Lúkou. Najvyšší počet asociálov v útvare - 284, z toho 154 Rómov bol v septembri 1943. Najnižší počet - len 53, z toho 30 Rómov bol vo februári 1944.
Na jar ministerstvo vnútra vydalo inštrukcie pre postupné zrušenie útvaru. Zakrátko, 10.6.1944 bol Pracovný útvar v Revúcej zlikvidovaný. Niektorí z asociálov boli prepustení na slobodu, iných transportovali do Pracovného útvaru v Dubnici nad Váhom a najväčšia časť z nich ušla. O dobre vykonanej práci, na ktorej sa podieľali aj asociálne osoby, nás presviedča dielo v meste známe ako "násyp", jeho oporné múry, priepusty a tunely, ktoré sa zachovali až dodnes.
Bližšie informácie o Pracovnom útvare v Revúcej môžete získať na výstave fotografií a dokumentov, ktorá je v mesiacoch marec - máj inštalovaná v Múzeu Prvého slovenského gymnázia v Revúcej.
Dušan Dubovský
Foto: archív D. Dubovského a Karol Žigo
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).