V Gemerskej knižnici Pavla Dobšinského v Rožňave sme sprístupnili v mesiaci október pre širokú verejnosť výstavu netradičných fotografií o živote detí i dospelých s diagnózou spina bifida a hydrocefalus, ktorá trvala do 16.11.2012. Historicky prvý Svetový deň spiny bifidy a hydrocefalu, ktorý sa konal 25.októbra 2012 bol ustanovený na Valnom zhromaždení Medzinárodnej federácie pre spina bifida a hydrocefalus (International Federation for spina bifida and hydrocephalus – IF) v Guatemale v roku 2011. Výstavou fotografií sme chceli priblížiť návštevníkom knižnice tento zdravotný problém ľudí, ktorí sú aj napriek tomu výnimoční, šikovní. Hlavným je odovzdať svetu silný odkaz, že deti narodené so spinou bifidou a hydrocefalom vyrastú v deti, ktoré majú rovnaké ambície ako ostatné deti. „S diagnózou spina bifida (rázštep chrbtice ) žije i paralympijská víťazka v streľbe zo vzduchovej pušky (Peking 2008) - Veronika Vadovičová a držiteľka striebornej paralympijskej medaily z Londýna 2012,“ povedal zanietený člen OZ Marek Krajňák.
Na Slovensku vzniklo Občianske združenie pod názvom Slovenská spoločnosť pre spina bifida a/alebo hydrocefalus, Občianske združenie, ktoré je zatiaľ jediné na Slovensku. Iniciátorom vzniku OZ a jeho prvým dobrovoľníkom je detský chirurg, MUDr. František Horn, PhDr. OZ robí osvetu spoločnosti o týchto diagnózach, šíri pozitívny pohľad na ľudí s týmito diagnózami, vydáva informačné materiály, poskytuje alebo sprostredkováva poradenstvo od prenatálneho obdobia až po dospelý vek. Osobitný záujem venuje rodinám s novonarodeným dieťatkom so SB,H, ktorým sa snaží poskytnúť prepotrebné informácie, podporu a pomoc pri zorientovaní sa v neľahkej situácii. Významné miesto v OZ zohrávajú samotní rodičia – predovšetkým matky detí, ktoré si medzi sebou radia, pomáhajú a vítajú každú novinku. So svojimi pocitmi sa podelila aj pani Turčeková: „Ja ako matka dieťaťa so spinou bifidou a hydrocefalom som rada, že na Slovensku máme organizáciu, ktorá nám vie pomôcť. Vďaka silnej odbornej i ľudskej podpore, ktorú dáva občianske združenie Slovenská spoločnosť pre spina bifida a/alebo hydrocefalus slovenským rodinám žijúcim s dieťaťom so spinou bifidou alebo hydrocefalom sa darí dávať týmto rodinám nádej v krajší zajtrajšok“.
Výstava fotografií vznikla spontánne a sme radi, že jeden z členov OZ Marek Krajňák z Rožňavy nás oslovil s požiadavkou, či by sa našiel termín a priestor. Otvorenie sme riešili trochu netradične a to v priestore centrálnej výpožičky, kde nič netušiaci návštevníci boli nenásilnou formou „vtiahnutí“ do priameho deja. Výstava ukázala odhodlanie, odvahu a tvrdú prácu ľudí s touto chorobou, rodiny, lekárov a priateľov. Doplnil ju i informačný bulletin o zrealizovanom projekte s názvom „Samostatne na kolesách“, ktorý vznikol za finančnej podpory z grantu „Hodina deťom“ spravovaného Fondom pre deti Slovenska, ako i informačný leták pre budúce mamičky, ktoré by nemali zabúdať, akú dôležitú úlohu zohráva v tehotenstve kyselina listová.
A na záver týchto pár informatívnych riadkov o výstave netradičných fotografií odporúčam navštíviť webovú stránku www.sbah.sk, kde hneď v jej úvode sú striedajúce sa mottá tohto OZ, ktoré nás nútia zamyslieť sa nad nimi. Veď uvážte sami : „Meníme strach z nepoznania na priateľstvo“, „Žiadne ciele nie sú príliš vysoké“ alebo „Hľadáme spoločnú cestu do radostnej budúcnosti“. Verím, že budúci rok sa v knižnici stretneme opäť a že pozvanie prijme aj niekto z radu odborníkov.
Tatiana Bachňáková
Gemerská knižnica
Pavla Dobšinského v Rožňave
FOTOGALÉRIA Z OTVORENIA VÝSTAVY
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.