Ktorá na nás pôsobí upokojujúco, ale aj znepokojujúco - podľa toho, či sa nám páči alebo nie, či sa v jej prítomnosti cítime príjemne alebo nepríjemne. Architektúra pôsobí na náš vkus niekedy rozporuplne, negatívne, niekedy naopak kladne, lebo sú nám príjemné jej línie, farebnosť, forma. Významnou úlohou architektúry je vytvárať pre človeka prostredie, v ktorom by sa mu žilo príjemne a pohodlne, ktoré by ho zbytočne nerušilo a neznepokojovalo.
Obyvatelia každého mesta či obce skoro vždy s nevôľou prijímajú búranie starých domov, na ktorých prítomnosť si zvykli a často sa kriticky stavajú k novostavbám, ktoré zaujmú ich miesto. Ak na mieste starej, rokmi osvedčenej stavby vyrastie architektúra kvalitná, vhodná do daného prostredia, ktorá toto prostredie neruší, nevypína sa, ale sa mu podriaďuje, každý si na takúto novotu rýchlo zvykne bez toho, aby ho rušila. Ak to však nebude kvalitná architektúra, nevhodná do daného prostredia, vždy bude vzbudzovať nepokoj, rušiť pohodu nášho každodenného života.
Všetci architekti študujú aj dejiny architektúry. Nie všetci však dokážu porozumieť architektúre minulých storočí a vo svojej tvorbe často nedokážu oceniť jej kvality a jej charizmu natoľko, aby sa im podriadili alebo ostali tak trochu v jej tieni. Rovnako je to aj s urbanizmom, umiestňovaním stavieb do pôdorysu mestských či vidieckych sídiel. V Rožňave ešte dlho bude rušiť umiestnenie troch najväčších novostavieb: budovy polície, poisťovne a domu kultúry na veľkej ploche, ktorú mesto získalo po asanácii zástavby troch pôvodných ulíc; toto nerešpektovanie historického pôdorysu mesta je doslova vizitkou zlého urbanizmu.
Architektúra je umením syntetickým, umením, ktoré je nemysliteľné bez kresby, maľby, umeleckého remesla a tvarovania hmoty – teda sochárstva. Všetky tieto druhy umenia na architektúre môžeme nájsť, a zostanú nám v našej pamäti oveľa dlhšie, ako keby sme ich videli na výstave v galérii. Tu sa s nimi predsa stretávame skoro denne, len si ich musíme všímať, nie nevšímavo prehliadnuť. Kvalitná architektúra nás vychováva k dobrému vkusu, naopak nekvalitná náš vkus ničí.
Výstava v rožňavskej galérii predstavuje architektúru kvalitnú, architektúru z dielne dvoch významných slovenských architektov manželov Zuzany a Mikuláša Maníkovcov. Obidvaja svoju úspešnú profesnú kariéru začali v roku 1974 práve v našom malom meste na pracovisku bývalej okresnej správy pamiatkovej starostlivosti, dnes pamiatkového úradu. Na tomto mieste treba spomenúť vtedajšieho riaditeľa tejto inštitúcie, dnes už, žiaľ, nebohého pána Dušana Demka, ktorý včas rozpoznal ich talent, ako mladých absolventov ich prijal do zamestnania a všemožne ich podporoval. Bratislavčanka Zuzana, rodená Šalingová a Mikuláš Maník, rodák zo Závadky pri Prešove sa po skončení štúdií usadili nakrátko v Rožňave, aby tu vytvorili zaujímavé diela a aby sa sem neskôr často vracali.
Bolo to vtedy v roku 30. výročia SNP a mladí architekti okamžite zareagovali na výzvu navrhnúť a realizovať pamätník SNP v horách nad obcou Čierna Lehota, kde pôsobila jedna z významných partizánskych skupín. Na pamiatku tragickej udalosti – podpálenia dreveného bunkra, v ktorom zahynulo deväť ranených partizánov a ďalší dvaja boli zastrelení v blízkom lese, navrhli celkom netradičný pamätník zložený z jedenástich opracovaných dubových kmeňov ukončených masívnymi guľami z farebného skla, ktoré sú rozmiestnené okolo betónovej stély s nápisom. Pri výstavbe pamätníka pomáhali miestni obyvatelia, ktorí realizovali nielen stavebné práce, ale rezbársky vyzdobili aj jednotlivé stĺpy motívmi tradičnej ľudovej ornamentiky. Sklenené gule vyhotovili sklári v Zlatne. Bol to v tom čase nevídaný a výtvarne značne netradičný a smelý počin, ktorý mohol vyvolať domnienku, že sa stretne u obyvateľov s výhradami. Nestalo sa. Znova sa potvrdilo, že kvalitné dielo si nájde obdivovateľov aj u širokého publika. Obyvatelia Čiernej Lehoty sú dodnes na svoj pamätník hrdí a pravidelne ho navštevujú.
Druhou zaujímavou realizáciou bola obnova a prestavba múzea P. J. Šafárika v Kobeliarove s novou expozíciou a rozsiahlou prístavbou južného krídla s priestormi pre obecný úrad s veľkou viacúčelovou sálou v podkroví. Na pokrytie nových vysokých striech múzea použili tradičnú miestnu krytinu - štiepaný drevený šindeľ. Múzeum je dodnes hojne navštevované.
Medzitým navrhli ešte prestavbu klubu stavbárov v Rožňave, rekonštrukciu vstupných predsiení kaštieľa v Betliari a novostavbu administratívnej budovy betliarskeho múzea. Aj výtvarný návrh loga a odznaku Chránenej krajinnej oblasti Slovenský kras (dnes národný park) pochádza z ich dielne.
Po odchode z Rožňavy pracovali manželia Maníkovci v projektových ústavoch v Prešove, kde si postavili aj rodinný dom. Od roku 1986 pracuje architekt Maník v slobodnom povolaní, v roku 1990 si manželia zriadili vlastný ateliér, v ktorom obidvaja pracujú v slobodnom povolaní dodnes. Aj keď sa natrvalo usadili v Prešove, do nášho okresu sa často vracali a vytvorili tu ďalšie zaujímavé diela: pamätník SNP vo Vyšnej Slanej, rozšírenie cintorína, kolumbárium a urnový háj s pietnym kameňom v Rožňave, rodinné domy v Rožňave a Pači a najmä pozoruhodný Dom smútku v Čučme. Práve tento druh profánnej stavby – obradné siene a domy smútku - je jednou z kľúčových tém ich tvorby. Najmä vo výbave ich interiérov úzko spolupracujú s maliarmi, sochármi a dizajnérmi a vytvárajú tak dôstojné a výtvarne hodnotné prostredia pre chvíle našej radosti i smútku. Významne tak obohatili architektúru mnohých východoslovenských miest a obcí (Košice, Kežmarok, Prešov, Sabinov, Svit, Snina, Humenné, Bardejov, Levoča a i.).
V Bardejove, kde architekt Maník prežil kus detstva, zanechali tiež výrazné stopy svojej tvorby. Boli to: nová expozícia Šarišského múzea v historických priestoroch bardejovskej radnice (na výstave dokumentovaná i modelom) a liečebný dom Lívia v Bardejovských kúpeľoch.
Mimoriadne úspešnou realizáciou bol návrh prestavby interiéru Krajskej hvezdárne s planetáriom v Prešove ocenený v národnom kole prehliadky architektonických diel, kde spolupracovali s významnými slovenskými výtvarníkmi Rudolfom Sikorom a Alexandrom Buganom. Veľmi vydarená bola aj rekonštrukcia ďalšej hvezdárne v Medzeve.
Osobitne je treba vyzdvihnúť mimoriadne zaujímavý projekt Zuzany Maníkovej, ktorým je komplex stavieb Rímskokatolíckej teologickej fakulty a kňažského seminára v Bratislave, ktorý sa ale, žiaľ, nerealizoval.
Pre Rožňavu a blízke okolie sú zaujímavé aj ďalšie dva návrhy: úprava interiéru rotundy – bývalej knižnice Leopolda Andrássyho v Betliari a realizovaný návrh okenných mreží mauzólea Júliusa Andrássyho v Trebišove.
Značné percento realizácií architektov Maníkovcov tvoria kultúrne, domy, školy, kluby, bytové a rodinné domy, chaty, obchodné domy a i. Rozhodne najzaujímavejšou časťou ich tvorby, akej sa venuje iba málokto, je pohrebná architektúra. Od čias nášho významného prvorepublikového architekta Dušana Jurkoviča, tvorcu mohyly na Bradle a mnohých vojenských cintorínov z 1. svetovej vojny v severovýchodných Karpatoch a poľskej Haliči, sa tejto téme venoval iba málokto. Preto treba vysoko oceniť práve túto časť tvorby našich dnešných autorov, ktorí sa podieľali na realizáciách vojenských cintorínov z l. a 2. svetovej vojny v Prešove, Ladomírovej, Hunkovciach, poľskom Sanoku a na mnohých ďalších miestach východného Slovenska.
Ako vidieť, architektúra je súčasťou nášho života i smrti. Je jedným z určujúcich prvkov vývoja nášho vzťahu k prostrediu, v ktorom žijeme. Aby bol náš život príjemný a pohodlný, na to potrebujeme, okrem iného, aj kvalitnú architektúru od kvalitných architektov. Dvoch takých sme na vernisáži 31. marca 2016 v rožňavskej galérii mali. Je chvályhodné, že napriek svojim nesporným úspechom na Slovensku i v zahraničí manželia Maníkovci nezabudli na svoje začiatky a poctili Rožňavu svojou návštevou a prezentáciou svojej tvorby. Do tej ďalšej im želáme veľa tvorivých síl a veľa úspechov.
Edita Kušnierová
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-