Ktorá na nás pôsobí upokojujúco, ale aj znepokojujúco - podľa toho, či sa nám páči alebo nie, či sa v jej prítomnosti cítime príjemne alebo nepríjemne. Architektúra pôsobí na náš vkus niekedy rozporuplne, negatívne, niekedy naopak kladne, lebo sú nám príjemné jej línie, farebnosť, forma. Významnou úlohou architektúry je vytvárať pre človeka prostredie, v ktorom by sa mu žilo príjemne a pohodlne, ktoré by ho zbytočne nerušilo a neznepokojovalo.
Obyvatelia každého mesta či obce skoro vždy s nevôľou prijímajú búranie starých domov, na ktorých prítomnosť si zvykli a často sa kriticky stavajú k novostavbám, ktoré zaujmú ich miesto. Ak na mieste starej, rokmi osvedčenej stavby vyrastie architektúra kvalitná, vhodná do daného prostredia, ktorá toto prostredie neruší, nevypína sa, ale sa mu podriaďuje, každý si na takúto novotu rýchlo zvykne bez toho, aby ho rušila. Ak to však nebude kvalitná architektúra, nevhodná do daného prostredia, vždy bude vzbudzovať nepokoj, rušiť pohodu nášho každodenného života.
Všetci architekti študujú aj dejiny architektúry. Nie všetci však dokážu porozumieť architektúre minulých storočí a vo svojej tvorbe často nedokážu oceniť jej kvality a jej charizmu natoľko, aby sa im podriadili alebo ostali tak trochu v jej tieni. Rovnako je to aj s urbanizmom, umiestňovaním stavieb do pôdorysu mestských či vidieckych sídiel. V Rožňave ešte dlho bude rušiť umiestnenie troch najväčších novostavieb: budovy polície, poisťovne a domu kultúry na veľkej ploche, ktorú mesto získalo po asanácii zástavby troch pôvodných ulíc; toto nerešpektovanie historického pôdorysu mesta je doslova vizitkou zlého urbanizmu.
Architektúra je umením syntetickým, umením, ktoré je nemysliteľné bez kresby, maľby, umeleckého remesla a tvarovania hmoty – teda sochárstva. Všetky tieto druhy umenia na architektúre môžeme nájsť, a zostanú nám v našej pamäti oveľa dlhšie, ako keby sme ich videli na výstave v galérii. Tu sa s nimi predsa stretávame skoro denne, len si ich musíme všímať, nie nevšímavo prehliadnuť. Kvalitná architektúra nás vychováva k dobrému vkusu, naopak nekvalitná náš vkus ničí.
Výstava v rožňavskej galérii predstavuje architektúru kvalitnú, architektúru z dielne dvoch významných slovenských architektov manželov Zuzany a Mikuláša Maníkovcov. Obidvaja svoju úspešnú profesnú kariéru začali v roku 1974 práve v našom malom meste na pracovisku bývalej okresnej správy pamiatkovej starostlivosti, dnes pamiatkového úradu. Na tomto mieste treba spomenúť vtedajšieho riaditeľa tejto inštitúcie, dnes už, žiaľ, nebohého pána Dušana Demka, ktorý včas rozpoznal ich talent, ako mladých absolventov ich prijal do zamestnania a všemožne ich podporoval. Bratislavčanka Zuzana, rodená Šalingová a Mikuláš Maník, rodák zo Závadky pri Prešove sa po skončení štúdií usadili nakrátko v Rožňave, aby tu vytvorili zaujímavé diela a aby sa sem neskôr často vracali.
Bolo to vtedy v roku 30. výročia SNP a mladí architekti okamžite zareagovali na výzvu navrhnúť a realizovať pamätník SNP v horách nad obcou Čierna Lehota, kde pôsobila jedna z významných partizánskych skupín. Na pamiatku tragickej udalosti – podpálenia dreveného bunkra, v ktorom zahynulo deväť ranených partizánov a ďalší dvaja boli zastrelení v blízkom lese, navrhli celkom netradičný pamätník zložený z jedenástich opracovaných dubových kmeňov ukončených masívnymi guľami z farebného skla, ktoré sú rozmiestnené okolo betónovej stély s nápisom. Pri výstavbe pamätníka pomáhali miestni obyvatelia, ktorí realizovali nielen stavebné práce, ale rezbársky vyzdobili aj jednotlivé stĺpy motívmi tradičnej ľudovej ornamentiky. Sklenené gule vyhotovili sklári v Zlatne. Bol to v tom čase nevídaný a výtvarne značne netradičný a smelý počin, ktorý mohol vyvolať domnienku, že sa stretne u obyvateľov s výhradami. Nestalo sa. Znova sa potvrdilo, že kvalitné dielo si nájde obdivovateľov aj u širokého publika. Obyvatelia Čiernej Lehoty sú dodnes na svoj pamätník hrdí a pravidelne ho navštevujú.
Druhou zaujímavou realizáciou bola obnova a prestavba múzea P. J. Šafárika v Kobeliarove s novou expozíciou a rozsiahlou prístavbou južného krídla s priestormi pre obecný úrad s veľkou viacúčelovou sálou v podkroví. Na pokrytie nových vysokých striech múzea použili tradičnú miestnu krytinu - štiepaný drevený šindeľ. Múzeum je dodnes hojne navštevované.
Medzitým navrhli ešte prestavbu klubu stavbárov v Rožňave, rekonštrukciu vstupných predsiení kaštieľa v Betliari a novostavbu administratívnej budovy betliarskeho múzea. Aj výtvarný návrh loga a odznaku Chránenej krajinnej oblasti Slovenský kras (dnes národný park) pochádza z ich dielne.
Po odchode z Rožňavy pracovali manželia Maníkovci v projektových ústavoch v Prešove, kde si postavili aj rodinný dom. Od roku 1986 pracuje architekt Maník v slobodnom povolaní, v roku 1990 si manželia zriadili vlastný ateliér, v ktorom obidvaja pracujú v slobodnom povolaní dodnes. Aj keď sa natrvalo usadili v Prešove, do nášho okresu sa často vracali a vytvorili tu ďalšie zaujímavé diela: pamätník SNP vo Vyšnej Slanej, rozšírenie cintorína, kolumbárium a urnový háj s pietnym kameňom v Rožňave, rodinné domy v Rožňave a Pači a najmä pozoruhodný Dom smútku v Čučme. Práve tento druh profánnej stavby – obradné siene a domy smútku - je jednou z kľúčových tém ich tvorby. Najmä vo výbave ich interiérov úzko spolupracujú s maliarmi, sochármi a dizajnérmi a vytvárajú tak dôstojné a výtvarne hodnotné prostredia pre chvíle našej radosti i smútku. Významne tak obohatili architektúru mnohých východoslovenských miest a obcí (Košice, Kežmarok, Prešov, Sabinov, Svit, Snina, Humenné, Bardejov, Levoča a i.).
V Bardejove, kde architekt Maník prežil kus detstva, zanechali tiež výrazné stopy svojej tvorby. Boli to: nová expozícia Šarišského múzea v historických priestoroch bardejovskej radnice (na výstave dokumentovaná i modelom) a liečebný dom Lívia v Bardejovských kúpeľoch.
Mimoriadne úspešnou realizáciou bol návrh prestavby interiéru Krajskej hvezdárne s planetáriom v Prešove ocenený v národnom kole prehliadky architektonických diel, kde spolupracovali s významnými slovenskými výtvarníkmi Rudolfom Sikorom a Alexandrom Buganom. Veľmi vydarená bola aj rekonštrukcia ďalšej hvezdárne v Medzeve.
Osobitne je treba vyzdvihnúť mimoriadne zaujímavý projekt Zuzany Maníkovej, ktorým je komplex stavieb Rímskokatolíckej teologickej fakulty a kňažského seminára v Bratislave, ktorý sa ale, žiaľ, nerealizoval.
Pre Rožňavu a blízke okolie sú zaujímavé aj ďalšie dva návrhy: úprava interiéru rotundy – bývalej knižnice Leopolda Andrássyho v Betliari a realizovaný návrh okenných mreží mauzólea Júliusa Andrássyho v Trebišove.
Značné percento realizácií architektov Maníkovcov tvoria kultúrne, domy, školy, kluby, bytové a rodinné domy, chaty, obchodné domy a i. Rozhodne najzaujímavejšou časťou ich tvorby, akej sa venuje iba málokto, je pohrebná architektúra. Od čias nášho významného prvorepublikového architekta Dušana Jurkoviča, tvorcu mohyly na Bradle a mnohých vojenských cintorínov z 1. svetovej vojny v severovýchodných Karpatoch a poľskej Haliči, sa tejto téme venoval iba málokto. Preto treba vysoko oceniť práve túto časť tvorby našich dnešných autorov, ktorí sa podieľali na realizáciách vojenských cintorínov z l. a 2. svetovej vojny v Prešove, Ladomírovej, Hunkovciach, poľskom Sanoku a na mnohých ďalších miestach východného Slovenska.
Ako vidieť, architektúra je súčasťou nášho života i smrti. Je jedným z určujúcich prvkov vývoja nášho vzťahu k prostrediu, v ktorom žijeme. Aby bol náš život príjemný a pohodlný, na to potrebujeme, okrem iného, aj kvalitnú architektúru od kvalitných architektov. Dvoch takých sme na vernisáži 31. marca 2016 v rožňavskej galérii mali. Je chvályhodné, že napriek svojim nesporným úspechom na Slovensku i v zahraničí manželia Maníkovci nezabudli na svoje začiatky a poctili Rožňavu svojou návštevou a prezentáciou svojej tvorby. Do tej ďalšej im želáme veľa tvorivých síl a veľa úspechov.
Edita Kušnierová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.