Ktorá na nás pôsobí upokojujúco, ale aj znepokojujúco - podľa toho, či sa nám páči alebo nie, či sa v jej prítomnosti cítime príjemne alebo nepríjemne. Architektúra pôsobí na náš vkus niekedy rozporuplne, negatívne, niekedy naopak kladne, lebo sú nám príjemné jej línie, farebnosť, forma. Významnou úlohou architektúry je vytvárať pre človeka prostredie, v ktorom by sa mu žilo príjemne a pohodlne, ktoré by ho zbytočne nerušilo a neznepokojovalo.
Obyvatelia každého mesta či obce skoro vždy s nevôľou prijímajú búranie starých domov, na ktorých prítomnosť si zvykli a často sa kriticky stavajú k novostavbám, ktoré zaujmú ich miesto. Ak na mieste starej, rokmi osvedčenej stavby vyrastie architektúra kvalitná, vhodná do daného prostredia, ktorá toto prostredie neruší, nevypína sa, ale sa mu podriaďuje, každý si na takúto novotu rýchlo zvykne bez toho, aby ho rušila. Ak to však nebude kvalitná architektúra, nevhodná do daného prostredia, vždy bude vzbudzovať nepokoj, rušiť pohodu nášho každodenného života.
Všetci architekti študujú aj dejiny architektúry. Nie všetci však dokážu porozumieť architektúre minulých storočí a vo svojej tvorbe často nedokážu oceniť jej kvality a jej charizmu natoľko, aby sa im podriadili alebo ostali tak trochu v jej tieni. Rovnako je to aj s urbanizmom, umiestňovaním stavieb do pôdorysu mestských či vidieckych sídiel. V Rožňave ešte dlho bude rušiť umiestnenie troch najväčších novostavieb: budovy polície, poisťovne a domu kultúry na veľkej ploche, ktorú mesto získalo po asanácii zástavby troch pôvodných ulíc; toto nerešpektovanie historického pôdorysu mesta je doslova vizitkou zlého urbanizmu.
Architektúra je umením syntetickým, umením, ktoré je nemysliteľné bez kresby, maľby, umeleckého remesla a tvarovania hmoty – teda sochárstva. Všetky tieto druhy umenia na architektúre môžeme nájsť, a zostanú nám v našej pamäti oveľa dlhšie, ako keby sme ich videli na výstave v galérii. Tu sa s nimi predsa stretávame skoro denne, len si ich musíme všímať, nie nevšímavo prehliadnuť. Kvalitná architektúra nás vychováva k dobrému vkusu, naopak nekvalitná náš vkus ničí.
Výstava v rožňavskej galérii predstavuje architektúru kvalitnú, architektúru z dielne dvoch významných slovenských architektov manželov Zuzany a Mikuláša Maníkovcov. Obidvaja svoju úspešnú profesnú kariéru začali v roku 1974 práve v našom malom meste na pracovisku bývalej okresnej správy pamiatkovej starostlivosti, dnes pamiatkového úradu. Na tomto mieste treba spomenúť vtedajšieho riaditeľa tejto inštitúcie, dnes už, žiaľ, nebohého pána Dušana Demka, ktorý včas rozpoznal ich talent, ako mladých absolventov ich prijal do zamestnania a všemožne ich podporoval. Bratislavčanka Zuzana, rodená Šalingová a Mikuláš Maník, rodák zo Závadky pri Prešove sa po skončení štúdií usadili nakrátko v Rožňave, aby tu vytvorili zaujímavé diela a aby sa sem neskôr často vracali.
Bolo to vtedy v roku 30. výročia SNP a mladí architekti okamžite zareagovali na výzvu navrhnúť a realizovať pamätník SNP v horách nad obcou Čierna Lehota, kde pôsobila jedna z významných partizánskych skupín. Na pamiatku tragickej udalosti – podpálenia dreveného bunkra, v ktorom zahynulo deväť ranených partizánov a ďalší dvaja boli zastrelení v blízkom lese, navrhli celkom netradičný pamätník zložený z jedenástich opracovaných dubových kmeňov ukončených masívnymi guľami z farebného skla, ktoré sú rozmiestnené okolo betónovej stély s nápisom. Pri výstavbe pamätníka pomáhali miestni obyvatelia, ktorí realizovali nielen stavebné práce, ale rezbársky vyzdobili aj jednotlivé stĺpy motívmi tradičnej ľudovej ornamentiky. Sklenené gule vyhotovili sklári v Zlatne. Bol to v tom čase nevídaný a výtvarne značne netradičný a smelý počin, ktorý mohol vyvolať domnienku, že sa stretne u obyvateľov s výhradami. Nestalo sa. Znova sa potvrdilo, že kvalitné dielo si nájde obdivovateľov aj u širokého publika. Obyvatelia Čiernej Lehoty sú dodnes na svoj pamätník hrdí a pravidelne ho navštevujú.
Druhou zaujímavou realizáciou bola obnova a prestavba múzea P. J. Šafárika v Kobeliarove s novou expozíciou a rozsiahlou prístavbou južného krídla s priestormi pre obecný úrad s veľkou viacúčelovou sálou v podkroví. Na pokrytie nových vysokých striech múzea použili tradičnú miestnu krytinu - štiepaný drevený šindeľ. Múzeum je dodnes hojne navštevované.
Medzitým navrhli ešte prestavbu klubu stavbárov v Rožňave, rekonštrukciu vstupných predsiení kaštieľa v Betliari a novostavbu administratívnej budovy betliarskeho múzea. Aj výtvarný návrh loga a odznaku Chránenej krajinnej oblasti Slovenský kras (dnes národný park) pochádza z ich dielne.
Po odchode z Rožňavy pracovali manželia Maníkovci v projektových ústavoch v Prešove, kde si postavili aj rodinný dom. Od roku 1986 pracuje architekt Maník v slobodnom povolaní, v roku 1990 si manželia zriadili vlastný ateliér, v ktorom obidvaja pracujú v slobodnom povolaní dodnes. Aj keď sa natrvalo usadili v Prešove, do nášho okresu sa často vracali a vytvorili tu ďalšie zaujímavé diela: pamätník SNP vo Vyšnej Slanej, rozšírenie cintorína, kolumbárium a urnový háj s pietnym kameňom v Rožňave, rodinné domy v Rožňave a Pači a najmä pozoruhodný Dom smútku v Čučme. Práve tento druh profánnej stavby – obradné siene a domy smútku - je jednou z kľúčových tém ich tvorby. Najmä vo výbave ich interiérov úzko spolupracujú s maliarmi, sochármi a dizajnérmi a vytvárajú tak dôstojné a výtvarne hodnotné prostredia pre chvíle našej radosti i smútku. Významne tak obohatili architektúru mnohých východoslovenských miest a obcí (Košice, Kežmarok, Prešov, Sabinov, Svit, Snina, Humenné, Bardejov, Levoča a i.).
V Bardejove, kde architekt Maník prežil kus detstva, zanechali tiež výrazné stopy svojej tvorby. Boli to: nová expozícia Šarišského múzea v historických priestoroch bardejovskej radnice (na výstave dokumentovaná i modelom) a liečebný dom Lívia v Bardejovských kúpeľoch.
Mimoriadne úspešnou realizáciou bol návrh prestavby interiéru Krajskej hvezdárne s planetáriom v Prešove ocenený v národnom kole prehliadky architektonických diel, kde spolupracovali s významnými slovenskými výtvarníkmi Rudolfom Sikorom a Alexandrom Buganom. Veľmi vydarená bola aj rekonštrukcia ďalšej hvezdárne v Medzeve.
Osobitne je treba vyzdvihnúť mimoriadne zaujímavý projekt Zuzany Maníkovej, ktorým je komplex stavieb Rímskokatolíckej teologickej fakulty a kňažského seminára v Bratislave, ktorý sa ale, žiaľ, nerealizoval.
Pre Rožňavu a blízke okolie sú zaujímavé aj ďalšie dva návrhy: úprava interiéru rotundy – bývalej knižnice Leopolda Andrássyho v Betliari a realizovaný návrh okenných mreží mauzólea Júliusa Andrássyho v Trebišove.
Značné percento realizácií architektov Maníkovcov tvoria kultúrne, domy, školy, kluby, bytové a rodinné domy, chaty, obchodné domy a i. Rozhodne najzaujímavejšou časťou ich tvorby, akej sa venuje iba málokto, je pohrebná architektúra. Od čias nášho významného prvorepublikového architekta Dušana Jurkoviča, tvorcu mohyly na Bradle a mnohých vojenských cintorínov z 1. svetovej vojny v severovýchodných Karpatoch a poľskej Haliči, sa tejto téme venoval iba málokto. Preto treba vysoko oceniť práve túto časť tvorby našich dnešných autorov, ktorí sa podieľali na realizáciách vojenských cintorínov z l. a 2. svetovej vojny v Prešove, Ladomírovej, Hunkovciach, poľskom Sanoku a na mnohých ďalších miestach východného Slovenska.
Ako vidieť, architektúra je súčasťou nášho života i smrti. Je jedným z určujúcich prvkov vývoja nášho vzťahu k prostrediu, v ktorom žijeme. Aby bol náš život príjemný a pohodlný, na to potrebujeme, okrem iného, aj kvalitnú architektúru od kvalitných architektov. Dvoch takých sme na vernisáži 31. marca 2016 v rožňavskej galérii mali. Je chvályhodné, že napriek svojim nesporným úspechom na Slovensku i v zahraničí manželia Maníkovci nezabudli na svoje začiatky a poctili Rožňavu svojou návštevou a prezentáciou svojej tvorby. Do tej ďalšej im želáme veľa tvorivých síl a veľa úspechov.
Edita Kušnierová

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-