na Vajanského nábreží v Bratislave od 5. októbra 2016 do 2. apríla 2017.
„Potrebujete rady. Zariaďujete nový byt moderného človeka. Vrchný riaditeľ Jan Vaněk vám poradí a zariadi váš byt moderným nábytkom... Ak sa naozaj zaujímate o typové zariadenie bytu, navštívte našu vzorkovňu.“
Jan Vaněk, text z reklamy z roku 1929
Začiatok 20. storočia sa vyznačuje nebývalým nárastom civilizačných foriem. V oblasti životného štýlu sa do popredia dostávajú požiadavky hygieny a účelovosti. Nastáva obdobie zmien v myslení a celej koncepcii interiérovej tvorby. Nábytok prestáva byť architektúrou v malom, stáva sa „nástrojom bývania“ čo najúčelnejším a najprimeranejším vo vzťahu k interiéru. K výrazným osobnostiam nového smeru patrí Jan Vaněk (1891 – 1962).
Třebíčsky rodák J. Vaněk zveľadil rodinný podnik, ktorý sa v roku 1921 stal základom Spojených uměleckoprůmyslových závodů (UP) – neskôr najväčšej nábytkovej firmy v Československu a nositeľky najprogresívnejších trendov vo výrobe nábytku. Tu Vaněk realizoval svoje návrhy základných prvkov pristavovacieho nábytku – počiatku neskorších slávnych variabilných nábytkových zostáv. Neskôr v Brne a od roku 1934 v Prahe Vaněk založil vlastné podniky spojené s bytovým dizajnom: SBS. Brno = Standard bytová společnost Brno, PMB Praha = Poradna moderního bydlení, DDZ Praha = Dílny pro dům a zahradu. Vydávanie jeho periodika Bytová kultura je dodnes považované za jeden z najpokrokovejších počinov v presadzovaní moderných smerov v interiérovej tvorbe.
Jan Vaněk spolupracoval s množstvom domácich a zahraničných osobností, ako: Bohuslav Fuchs, Jan Kotěra, Jaroslav Grunt, Adolf Loos, Le Corbusier, Ludwig Mies van der Rohe, Bruno Paul, Amédée Ozenfant, Walter Gropius. Realizoval vzorové malometrážne domy v Čiernej Hore (1925), Brne (1925 – 1926) a obytnú kolóniu v Rybitví (1939 – 1941). Navrhol adaptáciu a prístavbu objektov detského liečebného ústavu Zdravá generace v Choceradoch (1934 – 1935) a s Ferdinandom Fenclom sa podieľal na projekte Masarykovo sanatorium Dobříš. Bol autorom urbanistickej štúdie, komplexu výrobných prevádzok a správnej budovy Spolku pro chemickou a hutní výrobu v Prahe (Východočeské chemické závody, dnes firma Synthesia, a. s.) v Rybitví (1938 – 1941). V rokoch 1939 – 1944 prednášal na Škole umenia v Zlíne, riešil architektonické poňatie a koncepcie výstavných projektov pre pražské Uměleckoprůmyslové museum (1937 – 1941) a Baťovu zlínsku školu (1940 – 1944). Po vojne sa zúčastňoval na formovaní novej koncepcie rozvoja a výroby podnikov drevospracujúceho priemyslu.
Výstavný projekt v Slovenskom národnom múzeu je venovaný životu a tvorbe tohto architekta, teoretika, publicistu, vydavateľa, pedagóga a podnikateľa, ktorý parí ku generácii umelcov, ktorí sa priamo podieľali na zrode modernej dizajnérskej činnosti a v celej koncepcii interiérovej tvorby medzivojnového obdobia. Návštevníkov prenesie do atmosféry „prvorepublikového“ bývania, inšpiruje originalitou dobovej bytovej reklamy, kvalitou a nadčasovosťou samotného nábytku.
Okrem autentického mobiliára z pražského bytu Jana Vaňka a obrazu od známej maliarky Toyen sú na výstave inštalované Vaňkove jedálne, obývacie izby, spálne a jednotlivé solitéry – kreslá, stolíky, taburety ako aj originál lavice z vily Tugendhat, a iné. Prezentovaný bude aj filmový dokument Životná a tvorčia cesta Jana Vaňka v premenách času. Jeho autorom je český scenárista, režisér a kameraman Tomáš Řehořek.
Autorom výstavy je Mgr. Jindřich Chatrný, vedúci oddelenia dejín architektúry Muzea mesta Brna.
Dagmar Brisudová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.