v ktorej reflektuje svoje domáce prostredie a subjektívne vnímanie vnútorných i vonkajších podnetov pôsobiacich na jeho osobnosť.
Výstava „Internácia“ je v našich priestoroch už jeho treťou samostatnou autorskou výstavou, pričom prvýkrát u nás v Galérii vystavoval v roku 2011; neskôr v roku 2015 bola jeho výstava inštalovaná v Andrássyho obrazárni v Krásnohorskom Podhradí. Mimo toho sa u nás v rámci účasti na medzinárodnom plenéri MLYN prezentoval aj ako kolektívny vystavovateľ.
Výstavu za Banícke múzeum v Rožňave otvorila Gabriella Badin, ktorá spolu s organizátorkou plenéru MLYN Evou Tományovou, predstavili samotného umelca slovami umeleckej súputníčky z Budapešti, akademickej maliarky, prof. Évy Andrey Szőcs. Po úvodných slovách svoje obrazy a ich príbehy predstavil samotný umelec Roland Neupauer.
Dovoľujeme si na tomto mieste citovať spomínaný list prof. Évy Andrey Szőcs:
Vážení hostia,
je trochu zvláštne hovoriť namiesto niekoho iného, ale Roland ma o to požiadal, aby som predniesla pár svojich myšlienok, ktoré sú dôležité k pochopeniu toho, že niečo je namaľované nie preto, lebo sa tak podarilo, ale preto, že umelec to tak chcel...
Nemám v úmysle robiť prednášku z dejín umenia. Chcem len vyzdvihnúť jednu-dve skutočnosti. Je to napríklad expresivita, ktorá prostriedkami 2. tisícročia nadväzuje na expresionizmus z počiatku minulého storočia. Farebný svet – a nie náhodou – je nositeľom obsahu jednotlivých obrazov. Vyskúšajte si pri vnímaní obrazov zmeniť tento svet farieb a zistíte, že to vôbec nefunguje. Vyzdvihla by som prácu so štetcom. Je práve tak ležérna a naopak jemná, kde treba, a tam kde sa žiada a tak presne ukladá farbu, vytvára formy a gestá, ako by to bolo spontánne. Ale kdeže....
Nie je to však podstatné. Vieme, že Roland je majstrom svojho umenia, pozná všetky nuansy maľby. Podstatné je to, čo nám sprostredkováva. Zriedkakedy sa stretávame s takouto nezaodetou, holou úprimnosťou, ako na Rolandových obrazoch. Cez jeho obrazy nachádzame prístup do jeho hlavy, duše a každodenného života. Dozvedáme sa o tom, čo číta, počúva, čo videl (TANEČNICE, FAŠIANGY, ZNAKY 12 a 13), ale hlavne jeho názory na svet okolo. Robí to s múdrosťou, kritikou a humorom (POD VEŽOU, BAHAM, ČIERNA LABUŤ, PAMAŤOVÁ KARTA, CHARDEASH). O krok ďalej sa stretávame so sebou samým a v určitej symbolike so svojimi hranicami. Je tu rozpad, napätie, protirečenia, technika kontra človek (ROZTRIEŠTENIE, VZNIETENIE, DeTERMINÁTOR).
Všetko toto ukladá na plátno lyricky alebo s výbušnou energiou, ale v žiadnom prípade nie nezúčastnene. Dráždi, domŕza, poláska, vysmieva sa, pošle preč a privolá späť. Drží rovnováhu ako povrazolezec, nakláňa sa vľavo, či vpravo. Má to byť Zlato, či Blato. Je to len jedno písmeno, ale udrží sa vzpriamene a popritom nám predkladá malý krajček svojho života.
Viem si ho predstaviť ako sedí a trochu potuteľne sa usmieva a myslí si: „Tu ma máte, urobil som, čo som vedel a teraz je rad na vás...“ Čo si s tým počneme, je už vaša vec. Keď sme dostatočne otvorení a smelí, aby sme sa nechali uniesť jeho obrazmi, budeme účastní nádherného cestovania, do ktorého možno preniknú aj okamihy nášho života.
Prajem vám príjemnú púť. S pozdravom Szőcs Éva Andrea, Budapešť.“
Výstava Internácia bola sprístupnená od 3. novembra a potrvá do 20. decembra.
Gabriella Badin
Foto: Janka Vaisová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.