v ktorej reflektuje svoje domáce prostredie a subjektívne vnímanie vnútorných i vonkajších podnetov pôsobiacich na jeho osobnosť.
Výstava „Internácia“ je v našich priestoroch už jeho treťou samostatnou autorskou výstavou, pričom prvýkrát u nás v Galérii vystavoval v roku 2011; neskôr v roku 2015 bola jeho výstava inštalovaná v Andrássyho obrazárni v Krásnohorskom Podhradí. Mimo toho sa u nás v rámci účasti na medzinárodnom plenéri MLYN prezentoval aj ako kolektívny vystavovateľ.
Výstavu za Banícke múzeum v Rožňave otvorila Gabriella Badin, ktorá spolu s organizátorkou plenéru MLYN Evou Tományovou, predstavili samotného umelca slovami umeleckej súputníčky z Budapešti, akademickej maliarky, prof. Évy Andrey Szőcs. Po úvodných slovách svoje obrazy a ich príbehy predstavil samotný umelec Roland Neupauer.
Dovoľujeme si na tomto mieste citovať spomínaný list prof. Évy Andrey Szőcs:
Vážení hostia,
je trochu zvláštne hovoriť namiesto niekoho iného, ale Roland ma o to požiadal, aby som predniesla pár svojich myšlienok, ktoré sú dôležité k pochopeniu toho, že niečo je namaľované nie preto, lebo sa tak podarilo, ale preto, že umelec to tak chcel...
Nemám v úmysle robiť prednášku z dejín umenia. Chcem len vyzdvihnúť jednu-dve skutočnosti. Je to napríklad expresivita, ktorá prostriedkami 2. tisícročia nadväzuje na expresionizmus z počiatku minulého storočia. Farebný svet – a nie náhodou – je nositeľom obsahu jednotlivých obrazov. Vyskúšajte si pri vnímaní obrazov zmeniť tento svet farieb a zistíte, že to vôbec nefunguje. Vyzdvihla by som prácu so štetcom. Je práve tak ležérna a naopak jemná, kde treba, a tam kde sa žiada a tak presne ukladá farbu, vytvára formy a gestá, ako by to bolo spontánne. Ale kdeže....
Nie je to však podstatné. Vieme, že Roland je majstrom svojho umenia, pozná všetky nuansy maľby. Podstatné je to, čo nám sprostredkováva. Zriedkakedy sa stretávame s takouto nezaodetou, holou úprimnosťou, ako na Rolandových obrazoch. Cez jeho obrazy nachádzame prístup do jeho hlavy, duše a každodenného života. Dozvedáme sa o tom, čo číta, počúva, čo videl (TANEČNICE, FAŠIANGY, ZNAKY 12 a 13), ale hlavne jeho názory na svet okolo. Robí to s múdrosťou, kritikou a humorom (POD VEŽOU, BAHAM, ČIERNA LABUŤ, PAMAŤOVÁ KARTA, CHARDEASH). O krok ďalej sa stretávame so sebou samým a v určitej symbolike so svojimi hranicami. Je tu rozpad, napätie, protirečenia, technika kontra človek (ROZTRIEŠTENIE, VZNIETENIE, DeTERMINÁTOR).
Všetko toto ukladá na plátno lyricky alebo s výbušnou energiou, ale v žiadnom prípade nie nezúčastnene. Dráždi, domŕza, poláska, vysmieva sa, pošle preč a privolá späť. Drží rovnováhu ako povrazolezec, nakláňa sa vľavo, či vpravo. Má to byť Zlato, či Blato. Je to len jedno písmeno, ale udrží sa vzpriamene a popritom nám predkladá malý krajček svojho života.
Viem si ho predstaviť ako sedí a trochu potuteľne sa usmieva a myslí si: „Tu ma máte, urobil som, čo som vedel a teraz je rad na vás...“ Čo si s tým počneme, je už vaša vec. Keď sme dostatočne otvorení a smelí, aby sme sa nechali uniesť jeho obrazmi, budeme účastní nádherného cestovania, do ktorého možno preniknú aj okamihy nášho života.
Prajem vám príjemnú púť. S pozdravom Szőcs Éva Andrea, Budapešť.“
Výstava Internácia bola sprístupnená od 3. novembra a potrvá do 20. decembra.
Gabriella Badin
Foto: Janka Vaisová
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.