pokračoval na Akadémii výtvarných umení v Mníchove. Po porážke revolúcie 1848/49 bol degradovaný z postu delostreleckého poručíka a rakúska vláda ho poslala na tri roky do Lombardie. Neskôr žil prevažne vo Viedni, ale často sa zdržiaval aj v Uhorsku. S regiónom Gemer-Malohont ho spájali okrem iného aj rodinné väzby. V roku 1862 sa v Rimavskej Sobote oženil s Paulinou Jánosdeák, ktorá bola z matkinej strany príbuznou sochára Štefana Ferenczyho. V príbuzenskom vzťahu bol aj s básnikom Mihályom Tompom, ktorý bol krstným otcom jeho manželky. Július Sándy bol tiež otcom známeho uhorského architekta Júliusa Sándyho (1868 - 1953), ktorý bol autorom mnohých stavebných realizácií aj na území dnešného Slovenska a medzi inými navrhol Ferenczyho kryptu na boku reformovaného kostola v Rimavskej Sobote.
Sándyho rodina sa v roku 1863 presťahovala do Košíc, kde sa stal učiteľom kreslenia na gymnáziu. V roku 1866 už učil kreslenie na evanjelickom lýceu v Prešove. Od roku 1870 do 1891 pôsobil ako učiteľ kreslenia na gymnáziu v Budapešti.
Vo svojej tvorbe sa venoval najmä krajinomaľbe a portrétom, v intenciách biedermeieru a dobového romantizmu. Od roku 1859 jeho diela figurovali na výstavách v Műegylet a Műcsarnok v Budapešti. V 60. rokoch 19. storočia sa niekoľko jeho ilustrácií objavilo v periodiku Vasárnapi Újság. Július Sándy bol svojimi dielami početne zastúpený aj na pamätnej Umelecko-archeologickej výstave Gemerskej župy v roku 1882, od ktorej sa datuje vznik dnešného Gemersko-malohontského múzea. Niekoľko diel z tejto výstavy sa neskôr dostalo do zbierkového fondu múzea a vytvorilo tak základ pre budovanie fondu výtvarného umenia. Sándyho meno tiež figuruje v zozname účastníkov XII. Zasadnutia uhorských lekárov a prírodovedcov, ktoré sa uskutočnilo v roku 1867 v Rimavskej Sobote.
Dodnes sa nám zachovalo len torzo Sándyho tvorby. Veľká časť diel bola zničená pri bombardovaní Budapešti počas druhej svetovej vojny, kedy dôsledkom výbuchu zápalnej bomby zanikol jeho ateliér a byt na ulici Ferenca Toldyho. Jeho pozostalosť dovtedy spravovali manželka Paulina Jánosdeák (zomrela v roku 1945 vo veku 102 rokov), syn architekt Július Sándy a dcéra Eleonóra Sándy, ktorá bola vydatá za uhorského ministra obchodu Lajosa Hegyeshalmiho. Dnes sa zvyšky jeho pozostalosti nachádzajú v rukách ďalších rodinných príslušníkov žijúcich v Budapešti, medzi nimi aj Sándyho pravnuka, známeho výtvarníka a národného umelca Tamása Konoka. Július Sándy ešte počas života daroval niekoľko diel múzeám na území dnešného Slovenska, a tak je jeho tvorba zastúpená v zbierkach Východoslovenského múzea v Košiciach, Podtatranského múzea v Poprade, Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši a Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote.
Na výstave budú môcť návštevníci vidieť vzácnu kolekciu diel Júliusa Sándyho, ktorá je v takejto podobe vystavená vôbec po prvýkrát. Nájdeme tu unikátne pohľady do interiéru jaskyne Aggtelek, zobrazenia hornouhorskej krajiny, figurálne kompozície s ľudovými krojmi z Pohronia a Zacharoviec, veľké množstvo portrétov, najmä rodinných príslušníkov maliara, ale tiež portrét rómskeho primáša Mártona Dombiho, alebo portrét grófa Ladislava Telekyho.
Výstava vzniká v spolupráci s príbuznými maliara z Budapešti. Diela na výstavu zapožičali aj Východoslovenské múzeum v Košiciach, Podtatranské múzeum v Poprade a Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši.
Mgr. Angelika Kolár
(historička umenia GMM)
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.