Výstava venovaná pamiatke Karola Pajera vznikla v spolupráci Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote s Oblastným výborom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rimavskej Sobote, Klubom priateľov Francúzska a Slovenska v Žiline, Židovskou náboženskou obcou v Rimavskej Sobote, Klubom vojenských veteránov v Trenčíne a mestom Rimavská Sobota.
Karol Pajer sa narodil 6. novembra 1919 v Klenovci v rodine krajčíra. Po smrti otca sa jeho matka s deťmi presťahovala do Lučenca, kde Karol študoval na tamojšom gymnáziu. Po zabratí Lučenca horthyovským Maďarskom v marci 1939 odišiel do Banskej Bystrice. V štúdiu pokračoval na Čs. štátnom učiteľskom ústave. Tu zažil rozpad republiky aj vznik "samostatného" Slovenského štátu. So skupinou priateľov aktívne prejavil svoj odpor k šíriacemu sa hnedému moru - inicioval vyhotovovanie a rozširovanie protifašistických letákov. Koncom r. 1939 odhalili orgány štátnej moci činnosť skupiny mladých antifašistov a Karola Pajera vylúčili zo štúdia na učiteľskom ústave. Jemu aj ďalším členom skupiny hrozilo trestné stíhanie a väzenie. Rozhodli sa preto opustiť Slovenský štát 
a prejsť do Francúzska, kde sa formovalo československé zahraničné vojsko. V tom čase sa už v juhofrancúzskom meste Agde formovalo československé zahraničné vojsko. Karol Pajer sa doň prihlásil v druhej polovici marca 1940. V Agde podstúpil prípravu na boje proti nacistickým vojskám, ktoré postupne vpadli do Belgicka, Holandska, Luxemburska a 10. mája 1940 aj do Francúzska. Po porážke Francúzska sa v okolí Marseille nachádzali tisíce utečencov z takmer celej Európy. Medzi nimi boli okrem iných aj slovenské, české, belgické, poľské a židovské deti, ktorých rodičov internovali alebo odvliekli do koncentračných táborov. Odišiel preto do Marseille, kde od septembra 1940 pracoval na Ústredí československej sociálnej pomoci. Karol Pajer sa tu zoznámil s Jozefom Fišerom a spolu s ďalšími priateľmi vytvorili skupinku, ktorá pomáhala najmä deťom, ženám a raneným. Dozvedeli sa o opustenom školskom areáli pri meste Vence neďaleko Nice a prenajali ho. Zariadenie nazvali Kresťanský domov detí vo Vence. Po okupácii južnej časti Francúzska talianskym a nemeckým vojskom v novembri 1942 presťahovali detský domov MACE z Vence do hôr v strednom Francúzsku, a Karol Pajer sa stal aj príslušníkom francúzskej partizánskej skupiny FTPF. Cez deň vyučoval deti na jednej z fariem a po nociach sa zúčastňoval na akciách partizánov v departmentoch Cantal a Haute Loire. V jednom z najväčších stretnutí s nepriateľom v priestore Mont - Mouchet pri mestečku Pinols padol 11. júna 1944 v boji s jednotkami SS.
Meno mladého slovenského vlastenca Karola Pajera, vojaka, učiteľa a bojovníka francúzskeho hnutia odporu nie je slovenskej verejnosti veľmi známe. Výstava "Karol Pajer - hrdina boja proti fašizmu" približuje jeho osobný vklad pri presadzovaní demokracie a humanity v stredoeurópskom priestore v podmienkach 2. svetovej vojny.
PhDr. Éva Kerényi, PhD.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.