Podrobný životopis Karola Pajera priblížil vo svojom vystúpení kurátor výstavy Ing. Miroslav Ondráš z Klubu vojenských veteránov ZV SR v Trenčíne. Po jeho vystúpení oboznámil účastníkov výstavy s pôsobením Karola Pajera po vstupe do formujúcej sa Československej armády (Prvá československá divízia, ktorá mala v tom čase takmer 4.000 vojakov a velil jej brig. gen. Rudolf Viest, rodák z Revúcej) v zahraničí v juhofrancúzskom meste Agde, do ktorého sa Karol Pajer prihlásil v marci 1940, Ing. Juraj Nedorost z Klubu vojenskej histórie protifašistického odboja zo ZO SZPB Trenčín 1., ktorý miesta pôsobenia a smrti Karola Pajera osobne navštívil.
Dňa 6. novembra 1919 v obci Klenovec (teraz v okrese Rimavská Sobota) sa v rodine krajčíra narodil syn Karol. Po smri otca sa matka osťahovala do Lučenca. Tu začal aj štúdium na gymnáziu. Po obsadení Lučenca horthyovským Maďarskom v marci 1939 (na základe Viedenskej arbitráže v novembri 1938) odišiel Karol Pajer do Banskej Bystrice, kde pokračoval v štúdiu na Československom štátnom učiteľskom ústave. Počas štúdia sa zoznámil so spolužiačkou Jankou Horváthovou, s ktorou sa tajne zasnúbil.
Mladý Karol Pajer boj zapojený v skupine rebelujúcej proti rozbitiu ČSR a otvorene vystupovali proti farskej republike Dr. Jozefa Tisu. Koncom roka 1939 rebelujúcu skupinu odhalili a Karola vylúčili zo školy.
Po varovaní ušiel aj so snúbenicou Jankou cez Maďarsko do Juhoslávie. Ovšem pri nastupovaní na francúzsku loď ju odmietli vziať na loď, pretože brali len mužov. V tom čase Janka už čakala s Karolom Pajerom potomka. Musela sa vrátiť domov. Na území Maďarska ju však zatkli a vo väzení porodila dieťatko. Pravdepodobne aj táto skutočnosť jej napomohla v tom, že vtedajší veľvyslanec Slovenského štátu v Budapešti v jej prospech intervenoval, a tak ju prepustili a mohla odcestovať domov.
Po okupácii Francúzska hitlerovským Nemeckom dostalo velenie divízie dňa 17.6.1940 rozkaz o nalodenie a opustenie Francúzska. Karol Pajer sa na loď však nedostal, a tak sa zapojil do francúzskeho partizánskeho odboja.
V apríli 1941 si spolu s priateľom Jozefom Fischerom našli opustený školský areál neďaleko Nice v mestečku Vence. Vytvorili spoločenstvo MACE. Po okupácii južného Francúzska talianskymi a nemeckými okupačnými jednotkami sa spoločenstvo v novembri 1942 presunulo do hôr v Mont-Mouchet. Tu mladý vzdelaný Karol Pajer ovládajúci niekoľko jazykov cez deň učil deti v škole a v noci sa zúčastňoval bojových akcií.
Spoločenstvo MACE na začiatku tvorilo 126 dospelých ľudí a 525 väčšinou opustených detí. Toto spoločenstvo, ktoré produkciou poľnohospodárskych plodín bolo sebestačné, trvalo až do 10. júna 1944, kedy na mestečko zaútočilo 11-tisícové nemecké vojsko proti 3 tisíckam partizánov.
Počas krytia ústupu obyvateľov mestečka Pinols v priestore Mont-Mouchet dňa 11. júna 1944 ani nie 25-ročný rodák z Klenovca položil svoj mladý život v boji s neprimeranou nemeckou presilou.
V obranných bojoch 160 partizánov zabilo 1.400 fašistov. Fašisti z pomsty popravili stovku rukojemníkov a vypálili mestečko Claviere.
Po skončení vojny o mladom Klenovčanovi v jeho rodisku nikto nič nevedel. Až vďaka ďalšiemu rodákovi z Klenovca p. Ľubomírovi Moncoľovi, ktorý pôsobil vo Francúzsku ako československý diplomat sa o Karolovi Pajerovi dozvedeli o jeho hrdinskej misii vo Francúzsku.
Nuž a veľký podiel na zdokumentovaní hrdinského klenovského rodáka má aj bývalý starosta obce Klenovec Ing. Pavol Struhár, ktorý na budove Obecného úradu v Klenovci zabezpečil inštalovanie pamätnej dosky Karola Pajera od Ladislava Barabása a súčasnej starostke Ing. Zlatici Kaštanovej, ktorá spolu so zastupiteľstvom odhalili v budove OcÚ bustu Karola Pajera od ak. sochára Štefana Pelikána z Lietavskej Lúčky.
Po skončení 2. svetovej vojny mu francúzsky prezident de Gaulle udelil „Vojnový kríž so striebornou stuhou“ - in memoriam. Vysoké štátne vyznamenanie mu udelil prezident ČSR.
My Slováci môžeme byť hrdí rovnako na nášho rodáka, ktorý položil život v boji proti fašizmu vo Francúzsku, podobne ako francúzski partizáni bojovali proti fašistom v Slovenskom národnom povstaní.
Medzi vzácnych hostí patrili vnučka Karola Pajera p. Silvia Zemanová a vnuk Karol Pajer ml.
Je smutné, že napriek pozvaniu na otvorenie výstavy Karola Pajera si nenašli cestu do Rimavskej Soboty zástupcovia Francúzskeho a Izraelského veľvyslanectva.
Za veľvyslanectvo Ruskej federácie v SR sa otvorenia akcie zúčastnil atašé Nikolaj Levšunov.
Otvorenia výstavy sa zúčastnili aj študenti z gymnázia v Rimavskej Sobote.
Prípadní záujemcovia si výstavu môžu pozrieť do 31. augusta 2018 v priestoroch Gemersko-malohotského múzea.
JUDr. Jozef Pupala

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-