• Vaše detstvo je spojené s týmto miestom, ale kedy ste na Krásnej Hôrke boli naposledy?

Vlani. Ešte som myslel na to, prečo nevyrúbali stromy na západnej strane... Ale, samozrejme, ťažko teraz hľadať vinníka. Dúfam, že to nevybičuje žiadne hlúpe emócie. V každom prípade je to však obrovská škoda Dokonca mi volali aj ľudia zo zámoria, hovorí o tom celý svet. Veď Krásna Hôrka je jeden z našich najvýznamnejších hradov. A v pohnutej histórii Uhorska zohrala úžasnú úlohu.

• Čo znamenala pre vás osobne?

• Predovšetkým pre mňa znamená detstvo. Som starý Prešporák, no ako sedemročný som sa dostal do Betliara. Našu rodinu tam vysídlili v rámci „akcie B“. „Vďaka“ tomu som spoznal aj Krásnu Hôrku a vôbec celý Gemer. Moja matka bola profesorka kunsthistórie na univerzite a v tých ťažkých časoch poslucháčov dotiahla do terénu a ja ako malý chlapec som s nimi chodil, no všetko som ako dieťa vnímal najmä ako dobrodružstvo. 

  • Pre vašu mamu to však zrejme také dobrodružné nebolo...

  Pre matku to násilné vysťahovanie muselo byť strašné. Šťastie v nešťastí však bolo to, že jej pobyt v Betliari a na Krásnej Hôrke bol prínosom pre Slovensko. Ona bola „blázon do Slovenska“. Milovala ho. Keď som sa jej pýtal, prečo neemigrovala ako mnohí iní, odpovedala mi: Kapitán by nemal opúšťať svoju loď. 

  • Práve vďaka nej sa zachovali vzácne historické zbierky nielen na Krásnej Hôrke, ale aj v Betliari.

  Áno, venovala sa aj neskutočným detailom. Napríklad dala miestnym stolárom vyrobiť lafety pre malé delá... Dokázala veľké veci.  Napríklad v betliarskom parku je slobodomurársky pavilón. Predstavte si, v 50. rokoch sa zasadila o to, aby sa obnovil. Presvedčila súdruhov o tom, že išlo o remeselný spolok a musíme naň byť hrdí. V tých najhorších časoch! Bol to taký trójsky kôň (smiech).

  • Ako vás, Prešporákov, prijali na Gemeri?

  Povedal by som to tak schopenhauerovsky: nedal som sa. Ale spoznali sme tam napríklad aj jedného pána, miestni ho volali Kiss báči. Zlé  jazyky hovorili, že to bol ľavoboček niektorého z Andrássyovcov. On absolútne ignoroval prišelcov, bol úplne verný Andrássyovcom. Keď však spoznal matku a videl, ako ju to celé chytilo za srdce, úplne sa zmenil jeho postoj k nám. Učil ma jazdiť na koni a podobne.

  • Boli ste však veľmi mladý, keď ste odišli z Bratislavy...

  Pre mňa to bolo spoznávanie niečoho iného, nového. Aj keď sme bývali v niekdajších maštaliach a najprv tam ani nebola elektrina. Pamätám si, že keď som chytil tú starú mosadznú kľučku, primrzla mi k nej ruka.

  • Napriek tomu sa Krásna Hôrka stala vaším druhým domovom?

  Presne tak.

  • Čo vám tam najviac prirástlo k srdcu?

  Ako dieťa ma priťahovali všetky veci súvisiace s armádou, vojskom, so zbraňami. Naopak, veľmi skľučujúco na mňa pôsobilo mauzóleum manželky Dionýza Andrássyho. Zaujímavé, že múmie Žofie Serédyovej som sa nebál (smiech). Mimochodom, zaujímavosťou hradu je aj druh klarinetu tárogató, ktorý je úplne ojedinelý. Niekoľko ich tam bolo, dúfam, že sa im nič nestalo.

  • Máte odvahu ísť sa teraz pozrieť na hrad?

  Na jar sa tam určite chystám. Radšej by som však hrad však videl, až keď už bude opravený. Dúfajme, že bude! Obávam sa, aby sa to nejako „nerozplynulo“...

  • Budete sa na opravách aj nejako osobne podieľať?

  Nie, ale budem to sledovať a niečím určite prispejem.
  
  
  

  
  
  
  
  
  
  
  
  
  
  
  
  
  
  
  
  
  
  
  (Zdroj: HN - Alžbeta Pňačeková, Mária Mlaková)
  

  • 
    {jcomments on}