ktorý sa zachoval aj s jeho menom: Michal Kupec. V odbornej literatúre sme sa dočítali, že zvonolejári tohto mena boli dvaja: otec so synom, ktorí pôsobili v Nemeckej (teraz Partizánskej) Ľupči v Liptove a vyhotovili samostatne, ale aj spolu (a neskôr aj s ďalším synom a vnukom) viacero zvonov pre kostoly v Uhorsku, ale aj v Poľsku. Po smrti otca preberá dielňu v roku 1676 Michal Kupec mladší a naďalej používa otcov starý lejársky znak, ktorý sa nám zachoval na lehotskom zvone. O rok na to už sám vyhotovil zvon pre kaplnku na Muránskom hrade s týmto latinským nápisom: SVRGITE MORTVI VENITE AD IVDICIVM 1677 (v preklade: Povstaňte mŕtvi, poďte na súd 1677). Plášť zvona vyzdobil reliéfnou rastlinnou ornamentikou a doplnil znakom dielne, ktorým bol motív zvonu so šesťramennou hlavicou a hviezdou vo vrchole umiestnený v kruhu, doplnený z dvoch strán menom MICHAEL KUPEC a letopočtom 1676. Nápis dokazuje, že ide o zvon, ktorým zvonili mŕtvemu, tzv. umieráčik. Napokon, potvrdzujú to aj jeho rozmery 50x50 cm.
To, že zvon pochádza z Muránskeho hradu, dodnes živí miestna tradícia a dokazujú to aj archívne pramene, najmä kanonické vizitácie, ktoré sa zachovali v archíve Biskupského úradu v Rožňave. Podľa týchto záznamov bola v roku 1733 hradná palácová kaplnka po požiari vážne poškodená, jej veľký zvon bol prasknutý a malý, ktorý bol neporušený, bol prenesený do starého kostola v podhradí (teda v Muráni), kde ho nachádzame ešte aj v roku 1814.
Po druhom veľkom požiari v roku 1760 Muránsky hrad už nebol obnovený a začal pustnúť. Z roku 1761 sa nám zachoval záznam o zvonici s jedným zvonom v Muránskej Lehote, ktorá ešte vtedy nemala kostol. Keďže v starom kostole v Muráni sa spomínajú v tom čase už len dva zvony (oproti pôvodným trom), je len logické, že pri tomto množstve zvonov pre zvonicu v Lehote nedali uliať nový, ale preniesli tam malý zvon z Muráňa. Keď v roku 1825 v Muránskej Lehote postavili namiesto zrušenej zvonice murovaný kostol, zvon umiestnili do jeho veže. A v Muráni koncom 19. storočia Coburgovci na mieste starého zbúraného kostola dali postaviť nový kostol sv. Juraja, ktorý vybavili novým zariadením i novými zvonmi.
Nepochybne to bol náš zvon-umieráčik, ktorý oznamoval aj smrť najslávnejšej majiteľky Muránskeho hradu Márie Széchyovej v roku 1678 a potom ešte ďalších 56 rokov odprevádzal všetkých zosnulých obyvateľov hradu na ich poslednej púti.
Zvon sa zachoval aj so svojou pôvodnou šesťramennou hlavicou. Vzhľadom na rok jeho vyhotovenia je to jeden z najstarších zvonov na území Gemera a významný dokument zašlej slávy Muránskeho hradu.
Mgr. Edita Kušnierová
Stanislav Kršniak, archivár Biskupského úradu v Rožňave
{gallery}kultura/pamiatky/ml{/gallery}
{jcomments on}
Zvon z Muránskeho hradu zvoní vo veži kostola v Muránskej Lehote Doporučený
Napísal(a) Kušniervá + Kršniak
Muránska Lehota je malebná dedinka skrytá medzi vŕškami predhoria Muránskej planiny, ktorým dominuje bralo Cigánka s pozostatkami Muránskeho hradu. Rímskokatolícky kostol zasvätený Narodeniu Panny Márie stojí v obci len od roku 1825, preto sme sa veľmi začudovali, keď nás miestny pán farár Miroslav Raček upozornil na malý zvon v kostolnej veži, na ktorom si všimol letopočet 1677. Ešte v októbri minulého roka sme sa vybrali na miesto, aby sme si zvon pozreli. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme na vonkajšom plášti zvona našli nielen jeden, ale dokonca hneď dva letopočty: prvý vedľa latinského nápisu v hornom ornamentálnom páse a druhý (1676) v originálnom znaku zvonolejára,
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.