ktorý sa zachoval aj s jeho menom: Michal Kupec. V odbornej literatúre sme sa dočítali, že zvonolejári tohto mena boli dvaja: otec so synom, ktorí pôsobili v Nemeckej (teraz Partizánskej) Ľupči v Liptove a vyhotovili samostatne, ale aj spolu (a neskôr aj s ďalším synom a vnukom) viacero zvonov pre kostoly v Uhorsku, ale aj v Poľsku. Po smrti otca preberá dielňu v roku 1676 Michal Kupec mladší a naďalej používa otcov starý lejársky znak, ktorý sa nám zachoval na lehotskom zvone. O rok na to už sám vyhotovil zvon pre kaplnku na Muránskom hrade s týmto latinským nápisom: SVRGITE MORTVI VENITE AD IVDICIVM 1677 (v preklade: Povstaňte mŕtvi, poďte na súd 1677). Plášť zvona vyzdobil reliéfnou rastlinnou ornamentikou a doplnil znakom dielne, ktorým bol motív zvonu so šesťramennou hlavicou a hviezdou vo vrchole umiestnený v kruhu, doplnený z dvoch strán menom MICHAEL KUPEC a letopočtom 1676. Nápis dokazuje, že ide o zvon, ktorým zvonili mŕtvemu, tzv. umieráčik. Napokon, potvrdzujú to aj jeho rozmery 50x50 cm.
To, že zvon pochádza z Muránskeho hradu, dodnes živí miestna tradícia a dokazujú to aj archívne pramene, najmä kanonické vizitácie, ktoré sa zachovali v archíve Biskupského úradu v Rožňave. Podľa týchto záznamov bola v roku 1733 hradná palácová kaplnka po požiari vážne poškodená, jej veľký zvon bol prasknutý a malý, ktorý bol neporušený, bol prenesený do starého kostola v podhradí (teda v Muráni), kde ho nachádzame ešte aj v roku 1814.
Po druhom veľkom požiari v roku 1760 Muránsky hrad už nebol obnovený a začal pustnúť. Z roku 1761 sa nám zachoval záznam o zvonici s jedným zvonom v Muránskej Lehote, ktorá ešte vtedy nemala kostol. Keďže v starom kostole v Muráni sa spomínajú v tom čase už len dva zvony (oproti pôvodným trom), je len logické, že pri tomto množstve zvonov pre zvonicu v Lehote nedali uliať nový, ale preniesli tam malý zvon z Muráňa. Keď v roku 1825 v Muránskej Lehote postavili namiesto zrušenej zvonice murovaný kostol, zvon umiestnili do jeho veže. A v Muráni koncom 19. storočia Coburgovci na mieste starého zbúraného kostola dali postaviť nový kostol sv. Juraja, ktorý vybavili novým zariadením i novými zvonmi.
Nepochybne to bol náš zvon-umieráčik, ktorý oznamoval aj smrť najslávnejšej majiteľky Muránskeho hradu Márie Széchyovej v roku 1678 a potom ešte ďalších 56 rokov odprevádzal všetkých zosnulých obyvateľov hradu na ich poslednej púti.
Zvon sa zachoval aj so svojou pôvodnou šesťramennou hlavicou. Vzhľadom na rok jeho vyhotovenia je to jeden z najstarších zvonov na území Gemera a významný dokument zašlej slávy Muránskeho hradu.
Mgr. Edita Kušnierová
Stanislav Kršniak, archivár Biskupského úradu v Rožňave
{gallery}kultura/pamiatky/ml{/gallery}
{jcomments on}
Zvon z Muránskeho hradu zvoní vo veži kostola v Muránskej Lehote Doporučený
Napísal(a) Kušniervá + Kršniak
Muránska Lehota je malebná dedinka skrytá medzi vŕškami predhoria Muránskej planiny, ktorým dominuje bralo Cigánka s pozostatkami Muránskeho hradu. Rímskokatolícky kostol zasvätený Narodeniu Panny Márie stojí v obci len od roku 1825, preto sme sa veľmi začudovali, keď nás miestny pán farár Miroslav Raček upozornil na malý zvon v kostolnej veži, na ktorom si všimol letopočet 1677. Ešte v októbri minulého roka sme sa vybrali na miesto, aby sme si zvon pozreli. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme na vonkajšom plášti zvona našli nielen jeden, ale dokonca hneď dva letopočty: prvý vedľa latinského nápisu v hornom ornamentálnom páse a druhý (1676) v originálnom znaku zvonolejára,
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.