Hrad Muráň v cestopisných poznámkach Johna Pageta. Keďže ide o autora pochádzajúceho z nášho regiónu a zaoberá sa cenný historickým objektom stredného Gemera, rozuhodol som sa uverejniť ho úplnom znení.
"Rozsiahly cestopis Uhorsko a Sedmohradsko patrí k menej známym dielam pojednávajúcim o území Slovenska. Jeho autorom je anglický cestovateľ, agrárnik a publicista John Paget, ktorý sa narodil v roku 1808 v Thorpe Satchville v grófstve Leicestershire. Po štúdiu medicíny v Edinburgu cestoval po Európe, pričom v rokoch 1835 – 1836 navštívil aj Uhorsko. Svoje dojmy z ciest zo začiatku 2. tretiny 19. storočia opísal v diele Uhorsko a Sedmohradsko s poznámkami o ich sociálnych, politických a ekonomických pomeroch, ktoré vyšlo v roku 1839 v Londýne (v nemeckom preklade v roku 1842). Zomrel v roku 1892 v meste Câmpia Turzii v Rumunsku.
Paget na území dnešného Slovenska navštívil pomerne veľa lokalít, medzi ktorými nevynechal ani Muránsky hrad.1 Zavítal sem z Rožňavy, kde sa spolu so svojím sprievodcom rozhodli, že si urobia celodenný výlet a navštívia práve Muránsky hrad. Paget o svojom putovaní píše:
„Naša cesta nás viedla niekoľkými peknými údoliami napájanými čistými potokmi a bola oživovaná zvukom hámrov, ktoré sú súčasťou miestneho priemyslu. Ako sme sa blížili k Muráňu, v značnej vzdialenosti sme videli obrovskú skalu strmo stúpajúcu z údolia, na ktorú sprievodca ukázal ako na cieľ našej cesty. Len sotva sme dokázali vnímať pozostatky hradu, tak malé sa nám javili v porovnaní s ohromnými rozmermi samotného brala.
Hneď na úpätí vrchu leží pekná malá dedinka rovnakého mena, kde sa nám veľký hostinec s nápisom nad bránou „Morantes gaudent Baccho“ javil ako vhodné miesto na ubytovanie. Zostali sme však prekvapení, pretože pri otázke na voľné izby sme zistili, že tam žiadne nie sú. Na naše ďalšie otázky sa nám potom dostalo veľmi nezdvorilých odpovedí. Aj sme zabudli, že cestujeme v sedliackom voze a bez služobníka – to sú dve veci veľmi pod úroveň uhorského gentlemana, ktorý vždy so sebou berie služobníka, hoci len na naplnenie fajky alebo zapálenie ohňa. Je preto zázrak, že nám v hostinci na naše otázky vôbec odpovedali. Získajúc napokon neochotný sľub, že by sme aspoň niečo mohli dostať na večeru a najmúc si sprievodcu na cestu, zamierili sme k hradu.
Trvalo nám dobrú hodinu a pol vystúpiť na vrchol tej skaly. Málo sa dodnes zachovalo z kedysi rozsiahleho hradu. S výnimkou niekoľkých vonkajších múrov, okien a rozpadnutých veží je to kompletná ruina. Minuli sme široké schody vytesané do pevnej skaly a vstúpili sme bránou dobre chránenou dvoma vežami, ktorých základy sú položené v skale. Rozsiahly priestor o veľkosti mnohých akrov bol pokrytý trávou, ktorá bola čerstvo pokosená a uprostred stál malý dom postavený ako ubytovňa pre výletníkov.2 Ďaleko nad vzdialené hory sme upreli svoj pohľad, nič len skaly a lesy kam oko dohliadne, kde netrpezlivý potôčik vyhĺbil svoje kamenné koryto a zúrodnil úzku dolinu. A ľahko sme mohli uveriť nášmu sprievodcovi, ktorý, ukazujúc na každú stranu obľúbené útočisko vlka a medveďa, zvolal:, Výborný lovecký revír, v zime tu nikdy nie sme bez vlkov, leto sem len zriedkavo prichádza a medvedice v týchto lesoch rodia dve až tri medvieďatá.‘
Silná pevnosť v samotnom srdci krajiny bola tak často dejiskom vojen, že len sotva sa jej mohli vyhnúť veľké udalosti dávnych čias. Preto sa Muráň častokrát objavuje v dejinných udalostiach Uhorska. Raz sa s ním stretávame ako s útočiskom zradcov a zlodejov, inokedy zase ako s ochrancom kráľovstva a miestom, kde mala byť uložená posvätná koruna Sv. Štefana.“
Paget sa ďalej venuje slávnej histórii hradu, kde pomerne detailne čitateľovi približuje známy príbeh Márie Széchy a Františka Wesselényiho. Z toho vyplýva, že bol veľmi dobre informovaný o udalostiach súvisiacich s obsadením hradu. Okrem toho tvrdí, že v dome v hradnom areáli sa stále nachádza kamenná doska pripomínajúca získanie hradu Wesselényim.3
„Ako sme sa vrátili z našich potuliek po hrade späť do dediny, potešilo nás, že hostinský si o nás napravil mienku. Nielenže nám dal chutnú večeru, ale bez ďalších komplikácií nám aj poskytol pohodlné postele.“ Po návšteve Muráňa sa Paget vrátil späť do Rožňavy, odkiaľ jeho cesta viedla ďalej do Aggteleku a jaskýň v jeho okolí.

Poznámky:
1) Paget navštívil aj Bratislavu, Považie, Oravu, Banskú Štiavnicu, Kremnicu, Detvu, Vysoké Tatry, Spiš, Gemer a ďalšie lokality.
2) Ide o tzv. Dom veliteľa alebo Kapitánsky dom, ktorý bol prestavaný na romantickú útulňu začiatkom 19. storočia. Jeho podoba je zachytená na bližšie nedatovanej starej fotografii, ako aj na akvareli Thomasa Endera spred roku 1875.
3) Paget má na mysli pamätnú dosku pripomínajúcu Wesselényiho obsadenie hradu, ktorá sa nachádzala v Dome veliteľa. Bohužiaľ, v roku 1993 bola z areálu hradu odcudzená, pričom dodnes sa nenašla. Spolu s ňou bola odcudzená taktiež pamätná doska s erbom Széchyovcov, ktorá sa dnes nachádza v Obecnom múzeu Muráň.
Marek Valko"
































Na webovej stránke Svet geografie a histórie, ktorá je venovaná všetkým záujemcom o históriu, geografiu a dejiny prírodných vied všeobecne je uverejnený článok od autora Mareka Valku pod titulkom
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-