názvu) vzal som na seba riziko účasti. Nie, čečejovský stredoveký kostolík neohúri rozlohou, je malý, skromný v svojej strohej gotickej architektúre, chudobný svojím chatrným striedmym mobiliárom, ale prebohatý nesmiernou umeleckou hodnotou v odkrytých gotických freskách, ktoré ako prvé pri vstupe padnú do pohľadového poľa účastníka. Nie, nie je tu nádhera ani štítnického chrámu, ani elegancia prepychu Betliara a iných noblesných lokalít Andrášiovskej magnátskej famílie. Táto dedinka mala pohnutú históriu, v období tureckých bojov a stavovských povstaní sa obyvateľstvo scvrklo na štyri poddanské famílie. Tento kostolík to prežil a zachoval sa, akoby chcel manifestovať inerciu oproti všadeprítomnej entropii v čase i ľudskej zlobe či hlúposti historických nekultúrnych periód. Koľko predkov skláňalo tu v pokore s prosbami svoje ustarostené tváre?
Toto všetko som vnímal v prostredí stiesnenom hranicou úzkeho chrámu s malými okienkami, hrubými múrmi, ale pritom v atmosfére náchylnej k zamysleniu, prítulnej predovšetkým vďaka melódiám, ktoré vyčarili prítomní umelci na starých nástrojoch v tom, čo sa skrýva pod pojmom stará historická hudba. Nie, nerozumiem jej dobre, ale dávala mi niečo povznášajúce, majúce punc akoby veršov bez konca, pocitu pokory, pocitu očakávania čohosi, alebo intuície, že i ktosi iný je tu so mnou, pri mne, že cítim jeho teplú ruku a ja už trošku uzimený tejto ruky sa držím a odovzdávam. Spomeniem len skladbu, jednu za mnohé ďalšie od Giulia Cacciniho: „Amarilli, mia bella“, aby navodené a vytvorené ovzdušie umocnilo v človeku jeho možné túžby, očakavania či záchvevy z pozadia najhlbších intimít. Akoby v neustálom napätí ešte stále niekoho čakám, až hudba „finitom“ zmĺka a stráca sa vo mne so všetkým étericky neskutočným a predsa existujúcim, vzdialeným a predsa prítomným.
Schádzam do Aleje kráľov, ktorú som už meral pri príchode. Tu stoja stoicky, nepohnute a človek by poeticky povedané apostrofoval čas a zvolal: „vnímam Vás, králi, i to, čo po vás tu zostalo!“ Je ticho, padá skorý súmrak v súkromí vlastného šera i ojedinelé podjesenné listy a nechce sa odísť, akoby som čakal na niečo čo nepríde, akoby po melódiách zostalo niečo nedopovedané, či zamlčané a celkom mimovoľne prichádzajú z podvedomia verše európskeho básnika z 19. storočia, Roberta Browninga, ktoré už neviem presne artikulovať pre vlastnú „nepamäť“ a znejú asi takto: „Šťastný, kto plný pohár nedopije do dna, kto krásny román nedočíta, kto vie sa rozlúčiť s ním, tak, ako ja sa s Tebou rozlúčim.“ (Samozrejme nechcem sa s týmito citovanými veršami celkom stotožniť, ani sa im celkom poddať a Žigmund Luxemburský s kolekciou svojich kráľovských partnerov v Aleji kráľov mlčiac akoby súhlasili so mnou a dávali mi za pravdu.)
Ako neodborník v odbore hudby, dojatý jej emocionalitou v gotickom prostredí čečejovského chrámu, želal by som si, aby s podobným zámerom vkročila i do západnejších lokalít gemerského regiónu, kde má Gotická cesta tiež svoj domov. Môj skôr osobne prežívajúci pocitový príspevok žije v osídlach starej hudby v tomto historickom prostredí - vďaka patrí všetkým a na akejkoľvek úrovni, ktorí sa na tomto podujatí akýmkoľvek spôsobom zúčastnili. Osobne musím priznať, že to bola Marta Mikitová, ktorej články ma podnietili, až vyprovokovali napísať pár viet z pohľadu hudobného neodborníka - plebejca.
Miro Ďurinda, Košice


























Pred pár dňami skončil medzinárodný festival historickej hudby na Gotickej ceste (ARS ANTIQUA EUROPAE IN VIA GOTHICA). Už dvanásťkrát prebiehal v tomto regióne. Umelecký obsah, priebeh, pozadie, akoby v alegorickom oblúku, v dvoch článkoch na portáli Maj Gemer zaodiala Marta Mikitová gracióznou eleganciou vlastného videnia. Tak ako v minulosti všetky exportované články z jej faktografickej umeleckej dielne disperzného zamerania (história, bibliografia, literatúra, hudba atď.). Sama zasiahnutá hudobným nadaním, vzdelaním a láskou ku všetkému krásnemu, čo súvisí s čarom melódie akéhokoľvek hudobného nástroja či jeho prejavu (z múz nielen Kalliopé). Ja, bez hudobného nadania - poviem triviálne „ofsajder“, osmelil som sa zúčastniť podujatia tohto slávnostného umeleckého prejavu na gotickej ceste v obci Čečejovce asi 25 km od Košíc, neďaleko zrúcanín turnianského hradu - vlastne táto obec je skoro na hranici Gemera a časti starého Abova - dnes košického kraja. Akoby plebejec (chcem zostať aktuálne v historickej nomenklatúre tohto
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a