názvu) vzal som na seba riziko účasti. Nie, čečejovský stredoveký kostolík neohúri rozlohou, je malý, skromný v svojej strohej gotickej architektúre, chudobný svojím chatrným striedmym mobiliárom, ale prebohatý nesmiernou umeleckou hodnotou v odkrytých gotických freskách, ktoré ako prvé pri vstupe padnú do pohľadového poľa účastníka. Nie, nie je tu nádhera ani štítnického chrámu, ani elegancia prepychu Betliara a iných noblesných lokalít Andrášiovskej magnátskej famílie. Táto dedinka mala pohnutú históriu, v období tureckých bojov a stavovských povstaní sa obyvateľstvo scvrklo na štyri poddanské famílie. Tento kostolík to prežil a zachoval sa, akoby chcel manifestovať inerciu oproti všadeprítomnej entropii v čase i ľudskej zlobe či hlúposti historických nekultúrnych periód. Koľko predkov skláňalo tu v pokore s prosbami svoje ustarostené tváre?
Toto všetko som vnímal v prostredí stiesnenom hranicou úzkeho chrámu s malými okienkami, hrubými múrmi, ale pritom v atmosfére náchylnej k zamysleniu, prítulnej predovšetkým vďaka melódiám, ktoré vyčarili prítomní umelci na starých nástrojoch v tom, čo sa skrýva pod pojmom stará historická hudba. Nie, nerozumiem jej dobre, ale dávala mi niečo povznášajúce, majúce punc akoby veršov bez konca, pocitu pokory, pocitu očakávania čohosi, alebo intuície, že i ktosi iný je tu so mnou, pri mne, že cítim jeho teplú ruku a ja už trošku uzimený tejto ruky sa držím a odovzdávam. Spomeniem len skladbu, jednu za mnohé ďalšie od Giulia Cacciniho: „Amarilli, mia bella“, aby navodené a vytvorené ovzdušie umocnilo v človeku jeho možné túžby, očakavania či záchvevy z pozadia najhlbších intimít. Akoby v neustálom napätí ešte stále niekoho čakám, až hudba „finitom“ zmĺka a stráca sa vo mne so všetkým étericky neskutočným a predsa existujúcim, vzdialeným a predsa prítomným.
Schádzam do Aleje kráľov, ktorú som už meral pri príchode. Tu stoja stoicky, nepohnute a človek by poeticky povedané apostrofoval čas a zvolal: „vnímam Vás, králi, i to, čo po vás tu zostalo!“ Je ticho, padá skorý súmrak v súkromí vlastného šera i ojedinelé podjesenné listy a nechce sa odísť, akoby som čakal na niečo čo nepríde, akoby po melódiách zostalo niečo nedopovedané, či zamlčané a celkom mimovoľne prichádzajú z podvedomia verše európskeho básnika z 19. storočia, Roberta Browninga, ktoré už neviem presne artikulovať pre vlastnú „nepamäť“ a znejú asi takto: „Šťastný, kto plný pohár nedopije do dna, kto krásny román nedočíta, kto vie sa rozlúčiť s ním, tak, ako ja sa s Tebou rozlúčim.“ (Samozrejme nechcem sa s týmito citovanými veršami celkom stotožniť, ani sa im celkom poddať a Žigmund Luxemburský s kolekciou svojich kráľovských partnerov v Aleji kráľov mlčiac akoby súhlasili so mnou a dávali mi za pravdu.)
Ako neodborník v odbore hudby, dojatý jej emocionalitou v gotickom prostredí čečejovského chrámu, želal by som si, aby s podobným zámerom vkročila i do západnejších lokalít gemerského regiónu, kde má Gotická cesta tiež svoj domov. Môj skôr osobne prežívajúci pocitový príspevok žije v osídlach starej hudby v tomto historickom prostredí - vďaka patrí všetkým a na akejkoľvek úrovni, ktorí sa na tomto podujatí akýmkoľvek spôsobom zúčastnili. Osobne musím priznať, že to bola Marta Mikitová, ktorej články ma podnietili, až vyprovokovali napísať pár viet z pohľadu hudobného neodborníka - plebejca.
Miro Ďurinda, Košice

































Pred pár dňami skončil medzinárodný festival historickej hudby na Gotickej ceste (ARS ANTIQUA EUROPAE IN VIA GOTHICA). Už dvanásťkrát prebiehal v tomto regióne. Umelecký obsah, priebeh, pozadie, akoby v alegorickom oblúku, v dvoch článkoch na portáli Maj Gemer zaodiala Marta Mikitová gracióznou eleganciou vlastného videnia. Tak ako v minulosti všetky exportované články z jej faktografickej umeleckej dielne disperzného zamerania (história, bibliografia, literatúra, hudba atď.). Sama zasiahnutá hudobným nadaním, vzdelaním a láskou ku všetkému krásnemu, čo súvisí s čarom melódie akéhokoľvek hudobného nástroja či jeho prejavu (z múz nielen Kalliopé). Ja, bez hudobného nadania - poviem triviálne „ofsajder“, osmelil som sa zúčastniť podujatia tohto slávnostného umeleckého prejavu na gotickej ceste v obci Čečejovce asi 25 km od Košíc, neďaleko zrúcanín turnianského hradu - vlastne táto obec je skoro na hranici Gemera a časti starého Abova - dnes košického kraja. Akoby plebejec (chcem zostať aktuálne v historickej nomenklatúre tohto
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-