Majú už niekoľkoročné skúsenosti. Niet sa čo čudovať, keď v minulom mesiaci slávili storočnicu existencie požiarneho zboru v Slavošovciach. Podobne tomu bolo na predošlých ročníkoch, čo zvládli úspešne, dokázali sa postarať aj o koncerty v podzemí Slavošovského tunela. To nakoniec vyjadril aj populárny spevák a hudobník Peter Nagy v Austrálii, kde sa vyjadril o príjemnom prostredí, výbornej akustike, ale aj o bezpečnosti, ktorú vytvorili usporiadatelia. Na takýchto koncertoch sa zúčastňovala skoro štyristovka návštevníkov, najmä z radov mladých. O takéto podujatie skupiny Metalinda však v tomto roku návštevníci prišli. Svoje predviedol 48 hodín pred začiatkom koncertu úradný zákaz. A tak mnohí návštevníci obdivujúci koncert v podzemí, ktorý sa tu konal nielen ako prvý na Slovensku, ale aj v Európe, nešetrili sklamaním, ale aj vyjadrením na adresu dotyčných. Nemožno to ale povedať na organizátorov podujatia, Lesné družstvo Slavošovce a autora takejto hodnotnej myšlienky, p. Rudolf Pažítku st. Ich zásluhou sa získané prostriedky cestou Košického samosprávneho kraja niekoľkonásobne vrátili aj cestou projektu TERRA INCOGNITA. Možno práve toto ležalo niekomu v očiach. Sme už takí, že často hádžeme polienka pod nohy tomu, kto je úspešný.
Počas celého dňa bolo o návštevníkov postarané, podával sa výborný guláš, kapustnica, ale aj ďalšie špeciality vo vytvorených stánkoch. Zaujímavé bolo aj pripravené podujatie v dopoludnajších hodinách, venované žiakom MŠ a ZŠ celého obvodu, ktoré organizátori pre nich bezplatne zabezpečili. Nehovoriac ani o predaji zmrzliny a občerstvujúcich nápojov. Už tradične sa mohli najmladší povoziť na koníkoch z farmy pani Z. Vojtovej z Rochoviec, alebo zmeniť svoju tvár odborným pomaľovaním. Naši hasiči na úvod pripravili v areáli ukážku požiarneho zásahu, čo bolo dokumentované aj počas celého dňa, prítomnosťou vozidiel a požiarnej techniky. Zabezpečovali nielen bezpečnosť parkujúcich vozidiel. Bolo tu aj stanovište mikrobusu, zabezpečeného obcou Slavošovce, prevážajúceho návštevníkov do areálu tunela pod Homôlkou, počas výstavby tunela nazývaného Dolina. O 11,00 hod. sa k žiakom a mládeži prihovorili herci rožňavského divadla ACTORES predstavením „Lindolina a Valentína“.
Vybudovanie a vybavenie areálu, či už rozprávkovými hríbmi, hojdačkami, motivačným vláčikom a vozňami, kde si bolo možné posedieť, ohniskami, krbmi, vstupnou bránou do tunela, to všetko aj veľkými drevenými samorastami vytvoril z prostriedkov KSK, ale aj zdrojov Lesného družstva umelecký rezbár p. Pažitka junior.
Budovanie areálu začal v rokoch 1995 – 2011 Obecný úrad Slavošovce a jeho poslanci. V rokoch 2012 do prítomnosti areál a odbornú sanáciu vstupu do tunela, nové bezpečné schody, úpravu jadra tunelovej rúry pre koncerty v podzemí realizovalo Lesné družstvo podľa projektu vedúceho Lesnej spoločnosti, firmami zabezpečujúcimi odborné práce. V súčasnosti Obecný úrad Slavošovce v spolupráci s VŠT v Košiciach pripravuje štúdiu tunela osvetlením, založenom na moderných technických poznatkoch. Ich zdrojom má byť vzduch prúdiaci tunelom, ktorý prirodzenou cestou zabezpečoval odvzdušnenie tunela prúdiacim vzduchom, vyúsťujúcim výstupom z tunela na Slavošovskej strane.
Tunel pod Homôlkou bol pôvodne budovaný ako súčasť stavby železnice „Gemerské spojky“. Jeho dĺžka podľa oficiálnych zdrojov SŽ je 2 400 m, výška tunelovej rúry 6 m a šírka 5,5 m. Stavba železnice bola potrebná po rozhodnutí Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže, keď územie Štítnickej doliny zostalo odtrhnuté od Slovenska. Tunel je vzácnou technickou a ukážkovou stavbou, jeho zachovanie aj takýmito podujatiami svedčí o tom, že aj keď ním ešte neprešiel vlak, nezabúdame. Tunel je spojnicou dvoch krajov, spája však nielen ľudí, ale aj ich srdcia. Pre organizátorov jeho záchrany, Obecný úrad Slavošovce, ale aj Mikroregión Štítnická Dolina a Magnezit je nielen srdcovou záležitosťou, ale aj záväzkom do budúcna. Každoročne sa v polovici tunela na Mikuláša stretávajú starostova susediacich dolín, aby hodnotili aký bol uplynulý rok. Aj keď tunelom ešte nikdy neprešiel vlak, prechádzajú ním ľudia, obdivujú jeho
inžinierov, staviteľov a robotníkov stavby, ktorí môžu byť vzorom pre súčasných budovateľov tunelov na Slovensku. Za uplynulých 71 rokov však o túto ukážku nikto z kompetentných neprejavil záujem. Podobne by bolo možné hovoriť aj o malom tuneli nad Magnezitovcami a vynikajúcom diele, Magnezitovskom viadukte, kde žiaľ zub času vykonáva svoje a keď sa včas nezobudíme, prídeme aj o tieto turistami vyhľadávané skvosty nášho stavebníctva. Aj o tomto hovorili na podujatí prítomní, p. primátorka mesta Revúca, poslankyňa B. Bystrického kraja MVDr. E. Cireňová a starosta obce Slavošovce Ing. Štefan Bašták, poslanec KSK o krokoch potrebných urobiť do budúcna.
Slavošovským tunelom ročne prechádzajú stovky návštevníkov, turistov, milovníkov železníc zo Slovenska, Českej republiky, ale aj susediacich štátov Európskej Únie. Prichádzajú vyznačenou trasou do tunela, mnohí pokračujú smerom na Revúcu, prípadne cez Jelšavu ďalej na stredné Slovensko za krásami nášho Slovenska. Medzi nimi aj v tomto roku boli návštevníci z USA, Francúzska. Prechod je vyznačený ako cykloturistická trasa. Nešetria slovami uznania a obdivu, vracajú sa často na miesta kde už boli, informujú sa na Obecnom úrade, aj počas návštevy rodného domu spisovateľa a kráľa Slovenskej rozprávky Pavla Emanuela Dobšinského.
Ak by sme nedokázali zachovať odkaz pracovitých rúk našich predkov, otcov, inžinierov a robotníkov, upadli by sme tak ako v minulosti do zabudnutia. Zachovajme a zveľaďujme si tento technický artefakt, ktorý sme zdedili a je na nás, ako ho budeme zveľaďovať, aj podujatiami hudobných a populárnych koncertov, ktorý sa predstavil už 3. ročníkom, nepodliehajme eufórii, aj v prítomnosti mnohí „ctižiadostiví“, ktorým nie je daná veľkosť budovateľa, prisvojujú si aspoň velikášstvo ničiteľa. Pripomína to aj v dnešnom svetovom kolobehu z histórie známeho Herostratesa, ktorý v túžbe po nesmrteľnosti zapálil veľkolepý chrám bohyne Diany v Efeze, čo je klasickým typom ľudí tohto druhu. Vážme si trvalé hodnoty, ktoré sme zdedili, neznižujme sa k tomu, aby sme ničili to, čo naši predkovia vytvorili, vrátane nášho tunela.
PedDr. Milan Sajenko
Fotografie: Mgr. Michal Terrai
[cincopa AIKA36c20YtF]
{jcomments on}

































Za bohatej účasti verejnosti
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-