Ochotnícke divadlo má na území Slovenska dlhoročnú tradíciu a zohralo v dejinách Slovenska významnú úlohu. Od roku 1830, kedy sa v Liptovskom Mikuláši odohralo prvé divadelné predstavenie sa ochotnícke divadelné dianie naďalej rozvíjalo, najmä však po roku 1918, keď kultúrne podmienky na Slovensku umožnili jeho nebývalý rozvoj. Kultúrno – spoločenský význam ochotníckeho divadla je dodnes nespochybniteľný. Až do dnešných čias zabáva vnímavé publikum, vychováva mnohých divadelných pracovníkov a svojich pokračovateľov, rozvíja sa a nachádza stále nových nadšencov a priaznivcov. Takým je aj Divadelný ochotnícky súbor DIVOSUD v Rimavskej Sobote. Súbor nadviazal na divadelné tradície predchodcov, ktoré v Rimavskej Sobote začal písať divadelný spolok Rimavan v 30. rokoch 20. storočia. Dnes DIVOSUD pôsobí pri MsKS. Do arény ochotníckeho života vstúpil premiérou hry Ľ. Filana Ja, Adam, volám Zem v réžii D. Brezinu dňa 30. 6. 1986. Vtedy sa utvoril aj prvý herecký kolektív. Po nej nasledovali: inscenácia hry Ľ. Feldeka Jánošík podľa Vivaldiho (1987), autorská spoločensko-kritická hra D. Brezinu To predsa nie sme my?! (1988) a Brezinova dramatizácia poviedky G. G. Márqueza Erendira (1989). Všetky režíroval Daniel Brezina, ktorý v roku 1989 ochotnícke javisko opustil. Súbor reštauroval svoju hereckú základňu a réžie sa ujal Ľubomír Šárik. Pod jeho vedením sa radikálne zmenila dramaturgická orientácia súboru, vychádzajúca z prirodzeného naturelu interpretov. Na dlhé obdobie sa témou javiskového stvárnenia stala slovenská klasická spisba a neskôr i pôvodná tvorba. Inscenáciou Kauza Ťapákovci autorov B. S. Timrava – O. Šulaj – Ľ. Šárik (1991) sa začala nová éra súboru. V roku 1992 súbor vyhral krajskú súťaž divadelných súborov kategórie C, na celoštátnej súťaži Divadelné Šurany obsadil 2. miesto a vyhral XXV. Palárikovu Rakovú (zlatá plaketa), zúčastnil sa na Scénickej žatve v Martine. Od toho času súbor pracoval s tandemom scénograf a kostýmový výtvarník Marián Lacko a režisér Ľubomír Šárik. Nasledovali inscenácie: hra I. Stodolu v úprave Ľ. Šárika Náš pán minister (3. miesto – Paláriková Raková, 1994, cena MS za inscenačné stvárnenie dramatickej predlohy na Divadelných Šuranoch a individuálne ocenenia), J. Gregor-Tajovský: Jej prvý román a ďalšie... (1996), úspešná inscenácia M. Kukučín – Ľ. Šárik: Neprebudený /problém iného/ (Gorazdov Močenok, Divadelné Šurany, Scénická žatva, 1997), hra Ľ. Šárika Bolesť srdca podľa predlohy F. Urbánka Krvisavci o černovskej tragédii (1997, Černová), J. Barč-Ivan – Ľ. Šárik: Dvaja (Belopotockého Mikuláš, 2. miesto – Palárikova Raková,
Súboru DIVOSUD k výročiu blahoželáme a prajeme mu ešte veľa úspešných inscenácií a veľa spokojných divákov!
Mgr. Marta Mikitová
{gallery}kultura/divadlo/divosud{/gallery}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.