Súbor nadviazal na divadelné tradície predchodcov, ktoré v Rimavskej Sobote začal písať divadelný spolok Rimavan v 30. rokoch 20. storočia. Dnes DIVOSUD pôsobí pri MsKS. Do arény ochotníckeho života vstúpil premiérou hry Ľ. Filana Ja, Adam, volám Zem v réžii D. Brezinu dňa 30. 6. 1986. Vtedy sa utvoril aj prvý herecký kolektív. Po nej nasledovali: inscenácia hry Ľ. Feldeka Jánošík podľa Vivaldiho (1987), autorská spoločensko-kritická hra D. Brezinu To predsa nie sme my?! (1988) a Brezinova dramatizácia poviedky G. G. Márqueza Erendira (1989). Všetky režíroval Daniel Brezina, ktorý v roku 1989 ochotnícke javisko opustil. Súbor reštauroval svoju hereckú základňu a réžie sa ujal Ľubomír Šárik. Pod jeho vedením sa radikálne zmenila dramaturgická orientácia súboru, vychádzajúca z prirodzeného naturelu interpretov. Na dlhé obdobie sa témou javiskového stvárnenia stala slovenská klasická spisba a neskôr i pôvodná tvorba. Inscenáciou Kauza Ťapákovci autorov B. S. Timrava – O. Šulaj – Ľ. Šárik (1991) sa začala nová éra súboru. V roku 1992 súbor vyhral krajskú súťaž divadelných súborov kategórie C, na celoštátnej súťaži Divadelné Šurany obsadil 2. miesto a vyhral XXV. Palárikovu Rakovú (zlatá plaketa), zúčastnil sa na Scénickej žatve v Martine. Od toho času súbor pracoval s tandemom scénograf a kostýmový výtvarník Marián Lacko a režisér Ľubomír Šárik. Nasledovali inscenácie: hra I. Stodolu v úprave Ľ. Šárika Náš pán minister (3. miesto – Paláriková Raková, 1994, cena MS za inscenačné stvárnenie dramatickej predlohy na Divadelných Šuranoch a individuálne ocenenia), J. Gregor-Tajovský: Jej prvý román a ďalšie... (1996), úspešná inscenácia M. Kukučín – Ľ. Šárik: Neprebudený /problém iného/ (Gorazdov Močenok, Divadelné Šurany, Scénická žatva, 1997), hra Ľ. Šárika Bolesť srdca podľa predlohy F. Urbánka Krvisavci o černovskej tragédii (1997, Černová), J. Barč-Ivan – Ľ. Šárik: Dvaja (Belopotockého Mikuláš, 2. miesto – Palárikova Raková,
Súboru DIVOSUD k výročiu blahoželáme a prajeme mu ešte veľa úspešných inscenácií a veľa spokojných divákov!
Mgr. Marta Mikitová
{gallery}kultura/divadlo/divosud{/gallery}
































Ochotnícke divadlo má na území Slovenska dlhoročnú tradíciu a zohralo v dejinách Slovenska významnú úlohu. Od roku 1830, kedy sa v Liptovskom Mikuláši odohralo prvé divadelné predstavenie sa ochotnícke divadelné dianie naďalej rozvíjalo, najmä však po roku 1918, keď kultúrne podmienky na Slovensku umožnili jeho nebývalý rozvoj. Kultúrno – spoločenský význam ochotníckeho divadla je dodnes nespochybniteľný. Až do dnešných čias zabáva vnímavé publikum, vychováva mnohých divadelných pracovníkov a svojich pokračovateľov, rozvíja sa a nachádza stále nových nadšencov a priaznivcov. Takým je aj Divadelný ochotnícky súbor DIVOSUD v Rimavskej Sobote.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-