Ochotnícke divadlo má na území Slovenska dlhoročnú tradíciu a zohralo v dejinách Slovenska významnú úlohu. Od roku 1830, kedy sa v Liptovskom Mikuláši odohralo prvé divadelné predstavenie sa ochotnícke divadelné dianie naďalej rozvíjalo, najmä však po roku 1918, keď kultúrne podmienky na Slovensku umožnili jeho nebývalý rozvoj. Kultúrno – spoločenský význam ochotníckeho divadla je dodnes nespochybniteľný. Až do dnešných čias zabáva vnímavé publikum, vychováva mnohých divadelných pracovníkov a svojich pokračovateľov, rozvíja sa a nachádza stále nových nadšencov a priaznivcov. Takým je aj Divadelný ochotnícky súbor DIVOSUD v Rimavskej Sobote. Súbor nadviazal na divadelné tradície predchodcov, ktoré v Rimavskej Sobote začal písať divadelný spolok Rimavan v 30. rokoch 20. storočia. Dnes DIVOSUD pôsobí pri MsKS. Do arény ochotníckeho života vstúpil premiérou hry Ľ. Filana Ja, Adam, volám Zem v réžii D. Brezinu dňa 30. 6. 1986. Vtedy sa utvoril aj prvý herecký kolektív. Po nej nasledovali: inscenácia hry Ľ. Feldeka Jánošík podľa Vivaldiho (1987), autorská spoločensko-kritická hra D. Brezinu To predsa nie sme my?! (1988) a Brezinova dramatizácia poviedky G. G. Márqueza Erendira (1989). Všetky režíroval Daniel Brezina, ktorý v roku 1989 ochotnícke javisko opustil. Súbor reštauroval svoju hereckú základňu a réžie sa ujal Ľubomír Šárik. Pod jeho vedením sa radikálne zmenila dramaturgická orientácia súboru, vychádzajúca z prirodzeného naturelu interpretov. Na dlhé obdobie sa témou javiskového stvárnenia stala slovenská klasická spisba a neskôr i pôvodná tvorba. Inscenáciou Kauza Ťapákovci autorov B. S. Timrava – O. Šulaj – Ľ. Šárik (1991) sa začala nová éra súboru. V roku 1992 súbor vyhral krajskú súťaž divadelných súborov kategórie C, na celoštátnej súťaži Divadelné Šurany obsadil 2. miesto a vyhral XXV. Palárikovu Rakovú (zlatá plaketa), zúčastnil sa na Scénickej žatve v Martine. Od toho času súbor pracoval s tandemom scénograf a kostýmový výtvarník Marián Lacko a režisér Ľubomír Šárik. Nasledovali inscenácie: hra I. Stodolu v úprave Ľ. Šárika Náš pán minister (3. miesto – Paláriková Raková, 1994, cena MS za inscenačné stvárnenie dramatickej predlohy na Divadelných Šuranoch a individuálne ocenenia), J. Gregor-Tajovský: Jej prvý román a ďalšie... (1996), úspešná inscenácia M. Kukučín – Ľ. Šárik: Neprebudený /problém iného/ (Gorazdov Močenok, Divadelné Šurany, Scénická žatva, 1997), hra Ľ. Šárika Bolesť srdca podľa predlohy F. Urbánka Krvisavci o černovskej tragédii (1997, Černová), J. Barč-Ivan – Ľ. Šárik: Dvaja (Belopotockého Mikuláš, 2. miesto – Palárikova Raková,
Súboru DIVOSUD k výročiu blahoželáme a prajeme mu ešte veľa úspešných inscenácií a veľa spokojných divákov!
Mgr. Marta Mikitová
{gallery}kultura/divadlo/divosud{/gallery}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.