Dolnozemské slovenské ochotnícke divadelníctvo má vyše storočnú históriu. Prvú veselohru Jozefa Hollého Kubo naštudoval režisér Ondrej Beňo. Najväčší rozmach divadlo zažívalo v rokoch 1907 – 1948. V päťdesiatych rokoch minulého storočia nastáva pre divadlo nepriaznivá situácia z dôvodu presídlenia komlóšskych slovenských rodín. Tradícia divadelníctva sa udržala až do roku 1966, kedy divadelný súbor zanikol. Ochotníci sa i napriek odmlky venovali zachovávaniu a dokumentovaniu Pri príležitosti 100. výročia založenia slovenského ochotníckeho divadla v Slovenskom Komlóši naštudovali tri jednoaktovky. V roku 2008 sa predstavili jelšavskému publiku veselohru Menharda Litoměřického Pacientka. Pod vedením bývalej učiteľky a aktérky povojnového divadelníctva Erny Laukovej v réžii Jána Klementa naštudovali veselohru Páračky, s ktorou vystúpili i v Jelšave. Dej bol zasadený do prostredia slovenskej dediny minulého storočia, kedy pozdná jeseň znamenala pre hospodárov zmenu charakteru práce i spôsobu života.
Počas dlhých večerov sa dedinčania stretávali na páračkách. Napárať perie do veľkej periny nebolo jednoduché. Ženy a dospievajúce dievčatá sa schádzali v jednej domácnosti, kde párali perie domácej gazdinej do chystanej výbavy pre dcéru. Po dokončení páračiek prichádzali na pozvanie do ďalšieho domu. Perie sa páralo vo večerných hodinách za prestretými stolmi a lavicami na sedenie. Muži čistili a lúskali kukuricu. Po skončení práce gazdiná pripravila pohostenie v podobe páleného, vína, tradičných koláčov či sušienok z ovocia. Páračky predstavovali aj spoločenskú a zábavnú príležitosť.Rozprávali sa tu žartovné príbehy, spomínalo sa na minulosť, spievali sa ľudové piesne a to všetko v čarovnej atmosfére vo svetle petrolejok a sviečok.
Vďaka upravenej scéne sme sa preniesli do čarokrásnej izbičky zariadenej pôvodným jednoduchým nábytkom s ľudovými prvkami a doplnkami. Účinkujúci ochotníci Mária Antalová, Zuzana Farkašová, Ondrej Divičan, Alžbeta
Ištvánová, Ildika Klementová, Ján Klement, Mária Korczová, Erna Lauková, Zuzana Pipíšová, Ondrej Šebo, Zuzana Škrabáková, Zuzana Venerčanová, Michal Lóczi, sprevádzajúci hrou na citaru si podmanili od začiatku predstavenia jelšavské publikum. Diváci si spoločne s účinkujúcimi pospevovali známe slovenské ľudové piesne. Na záver predstavenia hostia ponúkli divákov tradičným múčnikom, ktorý napiekli na túto príležitosť.Svojráznu slovenčinu, milý prejav a úsmevne ladený dej odmenili diváci búrlivým potleskom. Fašiangové divadelné predstavenie „Páračky“ ochotníckeho divadla dolnozemských Slovákov sa uskutočnilo v sobotu 9. februára 2013 v Mestskom dome kultúry v Jelšave.
Text: V. S., foto A. S.
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.