ukloniť niekoľkokrát a dav neutíchal. Toto nadšenie prítomných hostí nás presvedčilo o tom, že naša snaha nebola márna, ale naopak, krásne ocenená. Až sa nám slzy tisli do očí pri pohľade na nadšené hľadisko.
Ťažko je hodnotiť predstavenie z polohy herca, pretože sa každý sústredil na postavu, ale zhodli sme sa na tom, že takýto úspech sme ozaj nečakali. Zvláštny pocit zmiešaných emócii – obrovskej radosti a tiež úľavy. Na jednej strane sa všetko končí, ale tiež začína... O pár dní zahráme predstavenie znova a ľudia prídu zas podporiť naše nadšenie pre krásnu vec.
V Revúčke, ale ani v samotnej Revúcej a celom okolí, neexistuje ochotnícky súbor, sme jediní, hoci nie prví, ktorí si skúsili dosky, čo znamenajú svet. Pred niekoľkými rokmi, bolo ich tuším 14. Kultúrny dom v Revúčke zažil predstavenie Sládkovia, tiež v podaní miestnych hercov. Je škoda, že stihli zahrať len dve predstavenia v Revúčke a jedno v Muránskej Zdychave, hoci plánovaných bolo viac, ale čo čert nechcel, kvôli chrípkovej epidémii bol prísny zákaz verejného zhromažďovania. Časom sa súbor rozpadol a svoju hru už nezahrali... Veríme, že dokážeme viac, že predstavenie uvidí čo najviac párov očí a prinesie ľuďom rovnakú radosť a úsmev na tvári takisto ako včera.
Revúčka včera ožila. Možno ani nie tak samotné predstavenie ľudí nadchlo, ale to, že sa spojila výborná partia mladých ľudí s túžbou niečo spraviť, čo by reprezentovalo obec a jej občanov. A tiež reč. Revúčka je typická svojim nárečím, ktoré je pomerne jednoduché, ale o to krajšie a ľuďom blízke. Spracovanie hry práve v „rodnej reči“ Kočorhénov prinieslo nielen vtip, ale aj pýchu ľudí na svoje nárečie, zo samotnej hry bolo cítiť niečo svojské, každému blízke, ako by sa samotný dej odohrával práve „na Revúške“. Dedinský život so všetkým čo k nemu patrí, slzy i smiech. Ale tak to má byť ...
Martina Rusnáková
Foto: Karol ŽIGO
Poznámka: Druhé divadelné predstavenie hry Ženský zákon po kočorhénsky bude v kultúrnom dome v Revúčke v nedeľu 19.9.2010 o 13.30 hod.
FOTOGALÉRIA Z PREMIÉRY HRY ŽENSKÝ ZÁKON V REVÚČKE
{gallery}kultura/divadlo/zz{/gallery}
{jcomments on}
štvrtok, 16 september 2010 17:00
Tajovského Ženský zákon v „rodnej reči“ Kočorhénov priniesol nielen vtip, ale aj pýchu ľudí na svoje nárečie Doporučený
Napísal(a) Martina Rusnáková
Stále sa usmievame pri pomyslení na včerajší deň (15.9.2010) – deň premiéry Ženského zákona po kočorhénsky. Celodenný stres, dolaďovanie posledných detailov, príchod divákov a potom to, na čo sme štyri mesiace čakali – otvorenie opony.
Hľadisko bolo natlačené, ľudia dokonca aj stáli, keď sa im neušla voľná stolička. Počiatočná tréma opadla po prvom potlesku a srdečnom smiechu, ktorý rozburácal prítomný dav. Hrali sme naplno, s elánom, chuťou a radosťou. Taký adrenalín, čo nám v tých chvíľach vibroval v tele, taký sme nezažili už dávno. Zatiahnutie opony a posledné tóny živej hudby neznamenali koniec... Ľudia stáli a tlieskali, vyšli sme sa pred oponu
Zverejnené v
Divadlo
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.