Naozaj. Ale.... zohli smo oši a buli smo luďe... lebo hráme pre ľudí.
Mrzí ma, že sme nemohli mať náš plagát, ktorý poznajú už viaceré obce v okolí, kde sme hrali. Mrzí ma aj to, že sme divákov nemohli vítať chlebom, soľou a ľanovým vreckom, kam by nám každý niečo ochotne hodil.... darmo sa ľudia pýtali, ako sa nám môžu zavďačiť za tento nevšedný zážitok, ako nás odmeniť... mrzí ma aj to, že sme mali vystúpiť miesto inej speváčky ako náhradný program bez toho, aby nám to niekto oznámil.... a najviac ma mrzí to, že keby sme si sami nedupli, odišli by sme síce s dobrým pocitom, že sme potešili hostí, ale zato s holým zadkom. Je to pravda, činnosť mladých ľudí si v tomto meste nik neváži, preto niet divu nad tým, že mnohí odtiaľto utečú alebo nič nerobia, čím by prispeli k rozvoju. Ale to je zase na inú tému...
Hrali sme. Tak, ako sme vedeli.... naplno, s elánom, odhodlaním a radosťou, aj keď sme boli v kútiku srdca sklamaní a istým spôsobom aj nahnevaní – za dobrotu na žobrotu. Ale ako spomínam, divadlo je potravou pre ľudskú dušu, lahôdka pre diváka a nechceli sme sklamať pozvaných hostí, ani našich priaznivcov, ktorí predstavenie videli už nejedenkrát, no prišli nám zatlieskať znova. Z hľadiska sa ozýval srdečný smiech, búrlivý potlesk, aj zvonenie telefónov :) Z následných komentárov a popisovania dojmov sme usúdili, že aj tu bola divácka obec spokojná, nadšení diváci odchádzali s úsmevom na perách a nešetrilo sa ani pochvalami, čomu sa úprimne tešíme, keď si aj divák príde na svoje a v niečom sa v samotnom deji možno aj nájde.
Tentokrát predstavenie opäť hudobne doprevádzalo ľudové zoskupenie Lipka z Revúčky, ktorí svojimi piesňami nielen vyplnili prestávky medzi dejstvami, ale aj doplnili dej predstavenia. Taktiež sa predstavili naši mladí tanečníci z Revúcej, ktorí nás verne doprevádzali na takmer každom divadelnom predstavení, ktoré sme doteraz odohrali. Ceníme si, že títo ľudia sú súčasťou nášho súboru a pridávajú tak celému divadlu zvláštny punc.
Pevne dúfame, že do takýchto nepríjemností, aké sprevádzali revúcke predstavenie, sme sa dostali prvý aj posledný raz. Že už nás budú sprevádzať len príjemné zážitky a ústretové jednanie. Týmto ďakujeme všetkým, ktorí priložili ruku k dielu a ochotne pomohli. Po tomto vystúpení sme dostali pár pozvaní, čomu sa úprimne tešíme a vážime si, že je o ľudovú kultúru a ochotnícke tradície stále záujem.
Radi pajdemo de-kä, no šicko chce svoj šes a my viamo, že tot šes isto nastane a zas vytvorímo kus radosti na ďeskách, šva neznamenajú ništ, kým na nich nestojímo my – „Ochotnícky ďivaďelňí súbor Kočorhen“.
Mgr. Martina Rusnáková
Foto: Ján Johan
{gallery}kultura/divadlo/kocorhen{/gallery}
{jcomments on}
Ženský zákon v Revúcej po kočorhénsky, aj keď nie podľa našich predstáv. „Ale... zohli smo oši a buli smo luďe...“ Doporučený
Napísal(a) Mgr. Martina Rusnáková
Znova vôňa javiskových „ďesák“, šum publika, tleskot dlaní a my – Kočorhenci. Tentokrát sme 19.12.2010 vystúpili v Mestskom kultúrnom stredisku v Revúcej s našou už známou hrou Ženský zákon po kočorhénsky, teda v nárečí zaužívanom v našom rodisku.
Každé naše vystúpenie je rovnaké a pritom vždy o niečom inom. Na Revúcu sme sa netešili tak, ako na okolité dedinky, keďže sa k nám organizátori nezachovali podľa našich predstáv. Komunikácia nieže viazla, tá bola nulová, všetko sa pripravilo bez nášho vedomia a nám bolo všetko predložené ako hotová vec, pritom nikoho nezaujímalo, že nesúhlasíme. Poviem vám pravdu... chceli sme predstavenie zrušiť.
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-