Naozaj. Ale.... zohli smo oši a buli smo luďe... lebo hráme pre ľudí.
Mrzí ma, že sme nemohli mať náš plagát, ktorý poznajú už viaceré obce v okolí, kde sme hrali. Mrzí ma aj to, že sme divákov nemohli vítať chlebom, soľou a ľanovým vreckom, kam by nám každý niečo ochotne hodil.... darmo sa ľudia pýtali, ako sa nám môžu zavďačiť za tento nevšedný zážitok, ako nás odmeniť... mrzí ma aj to, že sme mali vystúpiť miesto inej speváčky ako náhradný program bez toho, aby nám to niekto oznámil.... a najviac ma mrzí to, že keby sme si sami nedupli, odišli by sme síce s dobrým pocitom, že sme potešili hostí, ale zato s holým zadkom. Je to pravda, činnosť mladých ľudí si v tomto meste nik neváži, preto niet divu nad tým, že mnohí odtiaľto utečú alebo nič nerobia, čím by prispeli k rozvoju. Ale to je zase na inú tému...
Hrali sme. Tak, ako sme vedeli.... naplno, s elánom, odhodlaním a radosťou, aj keď sme boli v kútiku srdca sklamaní a istým spôsobom aj nahnevaní – za dobrotu na žobrotu. Ale ako spomínam, divadlo je potravou pre ľudskú dušu, lahôdka pre diváka a nechceli sme sklamať pozvaných hostí, ani našich priaznivcov, ktorí predstavenie videli už nejedenkrát, no prišli nám zatlieskať znova. Z hľadiska sa ozýval srdečný smiech, búrlivý potlesk, aj zvonenie telefónov :) Z následných komentárov a popisovania dojmov sme usúdili, že aj tu bola divácka obec spokojná, nadšení diváci odchádzali s úsmevom na perách a nešetrilo sa ani pochvalami, čomu sa úprimne tešíme, keď si aj divák príde na svoje a v niečom sa v samotnom deji možno aj nájde.
Tentokrát predstavenie opäť hudobne doprevádzalo ľudové zoskupenie Lipka z Revúčky, ktorí svojimi piesňami nielen vyplnili prestávky medzi dejstvami, ale aj doplnili dej predstavenia. Taktiež sa predstavili naši mladí tanečníci z Revúcej, ktorí nás verne doprevádzali na takmer každom divadelnom predstavení, ktoré sme doteraz odohrali. Ceníme si, že títo ľudia sú súčasťou nášho súboru a pridávajú tak celému divadlu zvláštny punc.
Pevne dúfame, že do takýchto nepríjemností, aké sprevádzali revúcke predstavenie, sme sa dostali prvý aj posledný raz. Že už nás budú sprevádzať len príjemné zážitky a ústretové jednanie. Týmto ďakujeme všetkým, ktorí priložili ruku k dielu a ochotne pomohli. Po tomto vystúpení sme dostali pár pozvaní, čomu sa úprimne tešíme a vážime si, že je o ľudovú kultúru a ochotnícke tradície stále záujem.
Radi pajdemo de-kä, no šicko chce svoj šes a my viamo, že tot šes isto nastane a zas vytvorímo kus radosti na ďeskách, šva neznamenajú ništ, kým na nich nestojímo my – „Ochotnícky ďivaďelňí súbor Kočorhen“.
Mgr. Martina Rusnáková
Foto: Ján Johan
{gallery}kultura/divadlo/kocorhen{/gallery}
{jcomments on}
Ženský zákon v Revúcej po kočorhénsky, aj keď nie podľa našich predstáv. „Ale... zohli smo oši a buli smo luďe...“ Doporučený
Napísal(a) Mgr. Martina Rusnáková
Znova vôňa javiskových „ďesák“, šum publika, tleskot dlaní a my – Kočorhenci. Tentokrát sme 19.12.2010 vystúpili v Mestskom kultúrnom stredisku v Revúcej s našou už známou hrou Ženský zákon po kočorhénsky, teda v nárečí zaužívanom v našom rodisku.
Každé naše vystúpenie je rovnaké a pritom vždy o niečom inom. Na Revúcu sme sa netešili tak, ako na okolité dedinky, keďže sa k nám organizátori nezachovali podľa našich predstáv. Komunikácia nieže viazla, tá bola nulová, všetko sa pripravilo bez nášho vedomia a nám bolo všetko predložené ako hotová vec, pritom nikoho nezaujímalo, že nesúhlasíme. Poviem vám pravdu... chceli sme predstavenie zrušiť.
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.