ktorého zriaďovateľom je Banskobystrický samosprávny kraj. Spoluorganizátormi sú Mestské kultúrne stredisko – odd. kultúry a športu v Tisovci, Občianske združenie TISART a Základná umelecká škola z Rimavskej Soboty. FEDIM TISOVEC 2016 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Súťaž je trojstupňová - v hlavnom súťažnom programe vystúpili súbory, ktoré sa zúčastnili a úspešne prezentovali svoju tvorbu na regionálnych a krajských kolách súťaže a do programu FEDIM TISOVEC 2016 ich na základe posúdenia umeleckej kvality vybrala programová rada zložená z profesionálnych odborníkov. Diváci mali možnosť vidieť inscenácie provokatívne i úsmevné, druhovo pestré.
Predstavili sa:
Divadlo f*ACTOR z Liptovského Petra s autorskou inscenáciou Obec roka. Divadelné súbory TOTE TAM z Kežmarku a TRMA VRMA z Popradu sa predstavili so spoločným projektom Slováci sme od rodu! Divadlo Z.N.A.K. pri PSLG Revúca sa popasovalo s klasickým textom A. P. Čechova – Medveď. Štúdio mladých DIVADLA NA HAMBÁLKU z Malaciek pod vedením mladej režisérky a autorky Beiny Reifovej naštudovalo hru N.U.D.A. Divadelný súbor PLIAGA uviedol autorskú inscenáciu Zahrajte mi tichučko. Autorské predstavenie Tvár uviedol súbor LANO z Bratislavy. DEMO scéna z Trnavy predstavila autorskú hru Hardro(c)k Štúra. DRAMATETRRA z Trebišova uviedla hru Neila Gaimana Koralína. Divadlo PRECEDENS z Prievidze prišlo s divadelnou hrou, jednoaktovkou Úkryt, postavenou na monológoch postáv s prvkami existencionalistickej drámy. Tereza Stachová a súbor Uložiť ako z Bratislavy uviedli inscenáciu Pojednávanie vo veci Genesis. Divadelný súbor SLÚCHADLO pri ZUŠ J. Rosinského v Nitre pod vedením Šimona Spišáka spracoval divadelnú hru Wiliama Shakespeara – Hamlet, ktorú uviedli pod názvom Celý Hamlet.
Súťažné inscenácie hodnotila odborná porota v zložení: Silvester Lavrík, Elena Knopová, Martina Mašlárová, Matej Moško, Lukáš Brutovský. Festivalový denník pripravovali: Samo Trnka, Sandra Polovková a Miroslav Dacho.
Súčasťou prehliadky bola aj autorská výstava Marty Kanalovej, ktorá predstavila svoje benátske masky. Ako hosť vystúpil víťaz Zochovej divadelnej Revúcej Divadelný súbor DAXNER z Tisovca s inscenáciou Túžby, sny a výčitky.
Ocenenia:
1. miesto: Súbor Uložiť ako z Bratislavy, inscenácia Pojednávanie vo veci Genesis
2. miesto: neudelené
3. miesto: DS Tote Tam z Kežmarku v spojení s DS Trma Vrma z Popradu, inscenácia Slováci sme od rodu! a Slúchadlo pri ZUŠ J. Rosinského v Nitre, inscenácia Celý Hamlet
Mgr. Darina Kišáková, riaditeľka GMOS
Záverečné hodnotenie FEDIM 2016 TISOVEC
Šéfredaktor festivalového denníka Samo Trnka položil v druhom čísle porotcom otázku, aké divadlo by malo vyhrať budúcoročný FEDIM. Nás však ešte ráno viac zaujímala odpoveď na otázku, ktorú sme si položili sami, na našej porotcovskej poradnej schôdzke – aké divadlo by malo vyhrať tento rok?
Štatisticky bola šanca viac než štyri ku jednej, že víťazná inscenácia bude autorská, vytvorená kolektívom súboru či vychádzajúca z predlohy, ktorá vznikla priamo preň. Je to pozoruhodný trend, ktorý čiastočne priniesol už aj minulý ročník festivalu, avšak tento rok sa autorské inscenácie premnožili ako medvede v Tatrách. S tými by ale, na rozdiel od predstavení tohtoročnej prehliadky mladých, asi nebolo také príjemné a vzrušujúce dostať sa do priamej konfrontácie. Ojedinelým exemplárom v tomto kontexte bol ten Medveď, ktorý sa zatúlal do Rimavskej Soboty a z nej až do Tisovca. Jediný skutočný dramatický text, ktorého inscenácia sa v programe objavila, urobil jeho tvorcom skôr medvediu službu, členovia súboru Z.N.A.K. si však určite poznačili pripomienky poroty a možno sa toho svojho, respektíve Čechovovho Medveďa pokúsia skrotiť.
Okrem krízy lesnej zveri sa v uplynulom roku udialo viacero krízových udalostí, ktoré poznačili nielen spoločenskú situáciu v krajine, ale aj obsah inscenácií v programe FEDIM-u. Vyčíňanie istého vyblednutého župana, kríza národnej identity, migračná politika krajiny a celkovo pocit, že niečo zhnité je v štáte slovenskom, zarezonovali až v troch inscenáciách – Slováci sme od rodu DS Tote tam a Trma vrma, Pojednávanie vo veci Genesis súboru Uložiť ako a Celý Hamlet súboru Slúchadlo. Domnievam sa, že tento počet je rovnako ako zmnožený počet Hamletov, respektíve Hamletiek v nitrianskej inscenácii, pre dnešnú dobu v niečom symptomatický. Považujem tiež za veľmi dobré a potrebné, že mladí divadelníci sa, na rozdiel od mnohých ich rovesníkov, neboja kriticky uvažovať o realite, ktorá ich obklopuje.
Pokiaľ ide o politické udalosti a otázky "národnie", minulý rok by bol ťažkou skúškou aj pre jubilujúceho Ľudovíta Štúra. Nášmu Ľudovi by asi srdce neplesalo a možno by pocítil potrebu založiť vlastnú politickú stranu, alebo hardrockovú kapelu, ako ten, ktorého oživili divadelníci z trnavskej DEMOscény. S ružovými okuliarmi svet nepozorujú ani autori inscenácií Obec roka (divadlo f.ACTOR) a N.U.D.A. (Štúdio mladých divadla na Hambálku), nevideli to však až tak celkom čierne ako divadelníci z divadla Lano. Veď aj smiech môže byť katarzný a keď nie to, tak aspoň uvoľňujúci a zdravý pre telo i pre ducha.
Podobný efekt môže mať aj návrat do detstva, do príjemne nostalgických spomienok či do fantázie rozprávkových svetov – ani inscenácie Zahrajte mi tichučko divadla Pliaga a jediná dramatizácia v programe, Koralína divadla Dramaterra, však neukazovali iba príjemné a pekné fazóny predvádzanej reality.
Z celkového pohľadu možno povedať, že vzhľadom na spomínanú štatistiku sa problémy inscenácií tohto ročníka FEDIM-u najviac týkali dramaturgických a interpretačných nástrah, ktorým sa divadlo vznikajúce takpovediac zvnútra konkrétneho súboru, neraz nevyhne. Autorský text, spravidla vytvorený na mieru jeho stelesniteľom, býva často predpokladom veľmi autentického divadelného zážitku, zároveň si však vyžaduje zručného konštruktéra dramatickej látky, situácií, postáv, divadelného materiálu. Neraz môže súborom, ponoreným do vlastného tvorivého procesu, pomôcť pohľad zvonka, niekedy ho azda môže priniesť práve takáto prehliadka.
Na záver mi ostáva už len s potechou konštatovať, že divadelným súborom, ktoré sa FEDIMU 2016 zúčastnili, nemôžem klásť na srdce ponaučenie, ktoré zaznelo v jednom z predstavení – menej troviť, viac tvoriť. O tom, koľko toho mladí divadelníci strovia, sme sa presvedčili po oba večery, keď z bufetu rad radom mizli naše obľúbené tisovské omastené chlebíky. Ale koľko toho vytvoria! Pokúsiac sa s týmto vedomím o odpoveď na šéfredaktorovu otázku – nemôžeme vedieť, aké divadlo budúci rok vyhrá, môžeme však dúfať, že ho aspoň toľko, koľko tento rok, vznikne. Uvidíme (sa) v Tisovci na FEDIME 2017!
Martina Mašlárová,
predsedníčka poroty

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-