Pamätníky padlým v I. svetovej vojne sú na Slovensku pomerne rozšíreným fenoménom. Spolu s pamätníkmi padlým v Slovenskom národnom povstaní patria k početne najrozšírenejšiemu druhu pamätníkov u nás. Tvoria špecifickú skupinu, ktorou si chceme uctiť pamiatku padlých vojakov, resp. obetí. Pre neskoršie generácie sa väčšinou stávajú symbolmi hrdinstva a vlastenectva.
Situácia na našom území sa prudko zmenila ešte pred koncom I. svetovej vojny s rozpadom monarchie a vytvorením nástupníckych štátov. Československo sa na rozdiel od Rakúska a Maďarska hlásilo medzi víťazné dohodové štáty. Naznačoval to postoj, akým sa režim ČSR bude stavať a napokon staval k I. svetovej vojne. Za jednoznačný a jediný výdobytok vojny sa považoval vznik samostatnej Československej republiky. Koniec koncov z pohľadu tejto skutočnosti iný výdobytok ani neexistoval.
Napriek tomu, že Česi a Slováci bojovali na oboch stranách frontových línií, štát si jednoznačne vybral za svojich hrdinov tých vojakov, ktorí bojovali v československých légiách, teda na strane Dohody. Legionárska tradícia sa stala trvalou súčasťou československých štátnych ideí a na jej dodržiavanie a ďalšie budovanie sa veľmi pozorne dohliadalo.
Na druhej strane sa vynorila otázka, čo s tisíckami mŕtvych a nezvestných otcov a synov bojujúcich v c. a k. armáde. Československý režim ich určite nemohol označiť za hrdinov. Rovnako tak nemohol povedať, že padli za vlasť či domovinu, alebo niečo podobné. Boli to jednoducho padlí vojaci vo vojne. Pre ľudí to však boli rodinní príslušníci, ktorí rodinám citeľne chýbali. A bolo ich rozhodne viac ako padlých legionárov. Veď len zo Slovenska sa vojny zúčastnilo takmer 400 000 mužov, z nich sa okolo 70 000 domov nevrátilo. Československý štát uctenie ich pamiatky jednoducho nemohol úplne odignorovať. Široké vrstvy obyvateľstva zhmotnili svoj smútok a potrebu uctenia si pamiatky práve pomníkmi padlým. Pomníky padlým začali vznikať hneď po svetovej vojne. Napriek tomu, že čs. režim oficiálne podporoval len výstavbu legionárskych pomníkov a – samozrejme – iných politických pomníkov, zasahoval nepriamo aj do výstavby pomníkov padlých v I. svetovej vojne.
Prvá čs. republika výstavbu pomníkov padlých v I. svetovej vojne nie veľmi podporovala, a to je pravdepodobne príčina toho, že v našej obci k jeho výstavbe nikdy nedošlo, i keď podľa počtu obetí si to rozhodne zaslúžila.
Porážku rakúsko-uhorskej armády, ktorej súčasťou boli aj Slováci, jednoducho nebolo možné vymazať, aspoň nie hneď. Legionárske víťazstvá ju dokázali prekryť časom, no odstrániť smútok z vojnových útrap celkom nedokázali.
Proti sebe tu stoja dva ideály vojakov; na jednej strane nešťastný vojak, ktorý musel narukovať a v boji sa správal hrdinsky, bil sa za cisára a vlasť (a v konečnom dôsledku prehral), no na druhej strane stál hrdinský legionár nastoľujúci nový poriadok, bojujúci za slobodu a národ.
Pomníky padlým v I. svetovej vojne vznikali aj v období Slovenskej republiky 1939 – 1945, ibaže v menšom rozsahu. Režim Slovenskej republiky sa k pomníkom staval podobne ako ten prvorepublikový a okrem toho od zapojenia sa Slovenska do II. svetovej vojny pribudli ďalší padlí.
Chápanie pomníka – pamätníka sa tak zmenilo. Pamätník za cisára pána sa pri 100. výročí ukončenia I. svetovej vojny 1918-2018 stal symbolickým miestom na pamiatku všetkých padlých. A po roku 1948 sa tieto pamätníky stali prijateľnými aj pre komunistický režim. Z hľadiska prijateľnosti, či už pre ľudácky alebo komunistický režim (1948 – 1989), pomníky padlým totiž nepredstavovali žiadnu hrozbu. Vzťah komunistickej moci k pomníkom tohto typu sa dá prirovnať k postoju k obecným kostolom alebo iným sakrálnym stavbám.
Po páde diktatúry jednej strany v roku 1989 sa výstavba pomníkov rozbehla nanovo. Odhaľovanie pomníkov bolo pri príležitosti štátnych a cirkevných sviatkov.
Odhalením pamätnej tabule obetiam I. svetovej vojny z našej obce si pripomíname 100 rokov od skončenia I. svetovej vojny.
I keď neskoro, ale o to s väčšou úctou...
(POKRAČOVANIE)
Martin Gallík

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-