Pamätníky padlým v I. svetovej vojne sú na Slovensku pomerne rozšíreným fenoménom. Spolu s pamätníkmi padlým v Slovenskom národnom povstaní patria k početne najrozšírenejšiemu druhu pamätníkov u nás. Tvoria špecifickú skupinu, ktorou si chceme uctiť pamiatku padlých vojakov, resp. obetí. Pre neskoršie generácie sa väčšinou stávajú symbolmi hrdinstva a vlastenectva.
Situácia na našom území sa prudko zmenila ešte pred koncom I. svetovej vojny s rozpadom monarchie a vytvorením nástupníckych štátov. Československo sa na rozdiel od Rakúska a Maďarska hlásilo medzi víťazné dohodové štáty. Naznačoval to postoj, akým sa režim ČSR bude stavať a napokon staval k I. svetovej vojne. Za jednoznačný a jediný výdobytok vojny sa považoval vznik samostatnej Československej republiky. Koniec koncov z pohľadu tejto skutočnosti iný výdobytok ani neexistoval.
Napriek tomu, že Česi a Slováci bojovali na oboch stranách frontových línií, štát si jednoznačne vybral za svojich hrdinov tých vojakov, ktorí bojovali v československých légiách, teda na strane Dohody. Legionárska tradícia sa stala trvalou súčasťou československých štátnych ideí a na jej dodržiavanie a ďalšie budovanie sa veľmi pozorne dohliadalo.
Na druhej strane sa vynorila otázka, čo s tisíckami mŕtvych a nezvestných otcov a synov bojujúcich v c. a k. armáde. Československý režim ich určite nemohol označiť za hrdinov. Rovnako tak nemohol povedať, že padli za vlasť či domovinu, alebo niečo podobné. Boli to jednoducho padlí vojaci vo vojne. Pre ľudí to však boli rodinní príslušníci, ktorí rodinám citeľne chýbali. A bolo ich rozhodne viac ako padlých legionárov. Veď len zo Slovenska sa vojny zúčastnilo takmer 400 000 mužov, z nich sa okolo 70 000 domov nevrátilo. Československý štát uctenie ich pamiatky jednoducho nemohol úplne odignorovať. Široké vrstvy obyvateľstva zhmotnili svoj smútok a potrebu uctenia si pamiatky práve pomníkmi padlým. Pomníky padlým začali vznikať hneď po svetovej vojne. Napriek tomu, že čs. režim oficiálne podporoval len výstavbu legionárskych pomníkov a – samozrejme – iných politických pomníkov, zasahoval nepriamo aj do výstavby pomníkov padlých v I. svetovej vojne.
Prvá čs. republika výstavbu pomníkov padlých v I. svetovej vojne nie veľmi podporovala, a to je pravdepodobne príčina toho, že v našej obci k jeho výstavbe nikdy nedošlo, i keď podľa počtu obetí si to rozhodne zaslúžila.
Porážku rakúsko-uhorskej armády, ktorej súčasťou boli aj Slováci, jednoducho nebolo možné vymazať, aspoň nie hneď. Legionárske víťazstvá ju dokázali prekryť časom, no odstrániť smútok z vojnových útrap celkom nedokázali.
Proti sebe tu stoja dva ideály vojakov; na jednej strane nešťastný vojak, ktorý musel narukovať a v boji sa správal hrdinsky, bil sa za cisára a vlasť (a v konečnom dôsledku prehral), no na druhej strane stál hrdinský legionár nastoľujúci nový poriadok, bojujúci za slobodu a národ.
Pomníky padlým v I. svetovej vojne vznikali aj v období Slovenskej republiky 1939 – 1945, ibaže v menšom rozsahu. Režim Slovenskej republiky sa k pomníkom staval podobne ako ten prvorepublikový a okrem toho od zapojenia sa Slovenska do II. svetovej vojny pribudli ďalší padlí.
Chápanie pomníka – pamätníka sa tak zmenilo. Pamätník za cisára pána sa pri 100. výročí ukončenia I. svetovej vojny 1918-2018 stal symbolickým miestom na pamiatku všetkých padlých. A po roku 1948 sa tieto pamätníky stali prijateľnými aj pre komunistický režim. Z hľadiska prijateľnosti, či už pre ľudácky alebo komunistický režim (1948 – 1989), pomníky padlým totiž nepredstavovali žiadnu hrozbu. Vzťah komunistickej moci k pomníkom tohto typu sa dá prirovnať k postoju k obecným kostolom alebo iným sakrálnym stavbám.
Po páde diktatúry jednej strany v roku 1989 sa výstavba pomníkov rozbehla nanovo. Odhaľovanie pomníkov bolo pri príležitosti štátnych a cirkevných sviatkov.
Odhalením pamätnej tabule obetiam I. svetovej vojny z našej obce si pripomíname 100 rokov od skončenia I. svetovej vojny.
I keď neskoro, ale o to s väčšou úctou...
(POKRAČOVANIE)
Martin Gallík
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-