Obyvateľom na známosť dalo sa to bubnovaním. Hneď na to vylepené boli na frekventačných miestach mobilizačné vyhlášky. Všetci povolaní ihneď narukovali. Rodiny sa bôľne a plačom lúčili s milými svojimi, do vojny odchádzajúcimi. Rukujúci ale išli smelo, odvážne a potešovali rodiny svoje, že sa čoskoro vrátia, lebo vojna s malým Srbskom nemôže trvať dlho.“
Na základe prvej mobilizačnej vyhlášky vojenskú službu nastúpili: Juraj DOVEC * Ondrej KOMINÁR * Jozef DOKTORČÍK * Martin BENDÍK * Ján ŠLOSÁRIK * Pavol HOMOLA * Ondrej KRAK * Ondrej KARAS * Ján JUNGER
Riadnu aktívnu vojenskú službu v tom čase vykonávali: Ján GALLÍK * Ján BENDÍK * Ondrej BLAŠKO * Ján MIHÁLIK * Martin PROK * Juraj BENKO * Ján PLAČKO
Podľa mobilizačnej vyhlášky zo dňa 31. júla 1914 a zo dňa 21. augusta 1914 o všeobecnej mobilizácii a podľa nariadených odvodov a domobraneckých prehliadok tí, ktorí predtým vojakmi neboli, nastúpili na vojenskú službu: Ján MURZA, Ján ŠVORCA, Ján MŰLLER, Ján GAZDÍČOK, Ondrej JANCO, Pavel KENDER, Eugen MORAVČÍK, Ondrej LÖRINC,
Ondrej KANABA, Alexander HERBERT, Ján PLAČKO u Kučeru, Štefan ONDREJ, Ján TOMČO, František BENDÍK, Juraj KASPER, Štefan KASPER, Ján SLAMENÍK, Martin PLAČKO.
V bádaní po našich predkoch bojujúcich vo Veľkej vojne boli v archívoch a iných záznamoch zistení ďalší občania našej obce, ktorých kronikár v Pamätnej knihe obce neuviedol. Týka sa to predovšetkým obyvateľov Banskej kolónie (Bánya Telep) a ďalších, ktorí mali domovskú príslušnosť v našej obci. Títo sú uvedení v pripojených tabuľkách.
Väčšina mužov z obce narukovala k 25. pešiemu pluku v Lučenci, 16. kráľovskému honvédskemu pešiemu pluku v Banskej Bystrici a Jelšave, k 29. pluku poľných strelcov v Lučenci, k 9. kráľovskému honvédskemu pluku a 6. delostreleckému pluku – GAR Nr. 6 v Košiciach. V priebehu vojny sa však podľa potreby vojaci premiestňovali aj k iným bojujúcim jednotkám.
Zmobilizovaní boli aj baníci. Neskôr, keď sa v priebehu vojny prejavil nedostatok železa, niektorí baníci z obce boli Rimamuránskou spoločnosťou od vojenskej služby oslobodení a prepustení domov. Baníci však museli počas vojny pracovať pod prísnym vojenským dozorom a skoro zadarmo.
Biedu, hlad a všetky strasti vojny neprežívali len vojaci v zákopoch, ale aj obyvateľstvo v zázemí. Inak tomu nebolo ani v Nižnej Slanej. Ženy padlých a aktívnych vojakov síce dostávali v prvom roku vojny vyživovací príspevok na počet príslušníkov rodín, tento príspevok sa však neustále znižoval a pred koncom vojny už nebol žiadny. Tak ako v okolitých mestách a obciach, aj v Nižnej Slanej počas vojny panoval všeobecný nedostatok potravín, drahota, hlad.
Podľa slov kronikára: „Pozdejšie ale, v posledných rokoch vojny, nedostatkom potravín zdražovalo sa všetko, ceny stúpali rýchlo. Už v roku 1916-tom, takže nielen chudobní, ale i vrstvy odkázané na pevný plat, trpeli drahotou potravín, ktoré bolo ťažko dostať. Ľudia chodievali po dedinách okolo Tornali zháňať obilie."
V rokoch 1917 a 1918 boli už zásoby monarchie vyčerpané. Nastal všeobecný nedostatok potravín. Štát rekviroval obilie, dobytok, zemiaky, fazuľu a hrach. Z veže kostola boli strhnuté aj dva zvony.
(POKRAČOVANIE)
Martin Gallík
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.