7. voj. Pavol HOMOLA
Príslušník 12. roty, IR 25, Lučenec. Bojoval na ruskom fronte v Haliči. Narodil sa rodičom Martinovi Homolovi a Alžbete rod. Vajdovej v Nadabule a pokrstený bol 29. júna 1892,
ECAV v Rožňave. Dňa 12. júna 1914 sa oženil so Zuzanou Leštachovou (14.7.1894) z Nižnej Slanej. V manželstve sa narodil 19. mája 1915 syn Ján, ktorý zomrel 9. apríla 1991.
Padol 30. septembra 1916 na bojisku Yaseniv okres Brody, Ľvov, Ukrajina. Pochovaný bol dňa 1. októbra 1916 na cintoríne Yaseniv, hrob číslo 32.
8. voj. Ondrej KOMINAR
Príslušník 2. roty, HIR č. 16, Banská Bystrica. Bojoval na ruskom fronte v Haliči. Narodil sa 26. novembra 1893, RKC, rodičom Ondrejovi Kominárovi a Márii Lejačikovej v Nižnej Slanej. Dňa 13. januára 1913 sa oženil so Zuzanou Hroncovou (22. novembra 1893). V manželstve sa narodila 28. septembra 1914 dcéra Mária Kominárová. Mária Kominárová sa vydala dňa 3. februára 1930 za Ondreja Grančáka. Zomrela dňa 26. apríla 1994, pochovaná je na obecnom cintoríne v Nižnej Slanej. Zomrel na následky zranení na odd. III. okresnej nemocnice v Kolíně v Čechách dňa 19. júna 1915. Pochovaný bol 21. júna 1915 na mestskom cintoríne v Kolíně, číslo hrobu 75.
9. voj. Ondrej KRAK
Príslušník 4. roty, IR 25 Lučenec. Bojoval na ruskom fronte v Haliči. Narodil sa 15. januára 1882, RKC, rodičom Ondrejovi Krakovi a Márii rod. Rumanovej v Nižnej Slanej.
Dňa 31. mája 1909 sa oženil s Máriou Novotnou z Nižnej Slanej. V manželstve sa narodili syn Ondrej Krak (5. 2. 1912) a dcéra Mária Júlia Kraková (13. 8. 1914), ktorá sa vydala za Jozefa Bendíka. Padol na bojisku Zajączkowice, okres Pilzno, Halič (sv. od Krakówa) dňa 28. decembra 1914, kde je aj pochovaný.
Príslušník HIR č. 16, Banská Bystrica. Bojoval na ruskom fronte v Haliči. Narodil sa 3. júna 1892, RKC, Anne Mihálikovej v Nižnej Slanej. Anna Miháliková sa 13. novembra 1899 vydala za Ondreja Dovčíka. Zomrel dňa 8. marca 1915.
11. voj. Ján PLAČKO
Príslušník 1. roty, IR 25 Lučenec. Bojoval na ruskom fronte v Haliči. Narodil sa 17. decembra 1889, ECAV, rodičom Štefanovi Plačkovi a Márii rod. Taiszovej v Nižnej Slanej. Dňa 12. 4. 1914 sa oženil so Zuzanou Černajovou. V manželstve sa narodil 12. apríla 1915 syn Ján Plačko. Zomrel po strele do brucha v mobilnej nemocnici č. 4/13 dňa 12. júna 1915 v Haliči. Pochovaný bol 13. júna 1915 v kláštornej záhrade v Chyrów. (Khyriv/Хирів, Ľvov, Ukrajina).
12. voj. Martin PROK
Príslušník 13. roty, IR 25, Lučenec. Bojoval na srbskom fronte. Narodil sa 30. júna 1890, ECAV, rodičom Martinovi Prokovi a Márii rod. Krčmárovej v Nižnej Slanej. Na začiatku vojny bol zranený. Zomrel po priestrele brucha dňa 2. decembra 1914 v Gornej Toplici v Bosne, kde je aj pochovaný.
13. voj. Ján ŠLOSÁRIK
Záložný delostrelec Pluku horského delostrelectva č. 6 (G.A.R. Nr. 6), Košice. Narodil sa 25. februára 1886, ECAV, rodičom Jánovi Šlosárikovi a Márii rod. Tomášikovej v Nižnej Slanej č. d. 16. Dňa 22. 8. 1911 sa oženil so Zuzanou Švorcovou Černajovou. V manželstve sa narodila (30. 4. 1913) dcéra Zuzana Šlosáriková. Zomrel 4. apríla 1916.
(POKRAČOVANIE)
Martin Gallík


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-