miestnej strednej škole. Viac sa však venoval poézii a k napísaniu väčšieho literárneho diela potreboval odvahu i čas. Pribúdali však roky i povinnosti. Skúsenosti a sklon k písaniu mu však dopriali všetko po čom túžil, aj keď od prvých riadkov spomienok po vydanie knihy a jej prezentáciu prešlo vyše 30 rokov. Dnes má pán Bábela 87, ale prejavuje rovnakú radosť ako mladý začínajúci autor, keď dostane verejné ocenenie za kvalitnú prácu napísaného románu.
Sám sa presvedčil, že oveľa ťažšie ako napísať podobný román ako ten, o ktorom sa rozprávame, je ho v súčasným podmienkach vydať. Mnohí, keď ich oslovil, aby podporili toto dielo plné historických autentických faktov a zaslúžili sa o jeho vydanie mu položili jednoduchú otázku: "Načo nám táto knižka bude?!" Márne bolo presviedčanie a dokazovanie, že je to živá kronika histórie nielen Muráňa, ale aj širšieho regiónu. Veď rozpráva rečou zrozumiteľnou aj obyčajnému človeku o udalostiach najťažších pre náš národ. O tom, ako sa formovali Muránčania a prejavovali svoje odhodlanie dať za svoje presvedčenie aj samotný život.
Dnes dostáva za svoju záslužnú celoživotnú prácu po vydaní knihy prvé ocenenia. Napriek podlomenému zdraviu však zrazu precitne i sám autor žijúci v neďalekom Tisovci a teší sa z toho ako mu jeho rodáci prejavujú
uznanie za napísanú knihu. Ozývajú sa mu ľudia, ktorých ani osobne nepozná, ozývajú sa mu priatelia zblízka i zďaleka. A on celý šťastný prežíva znovu svoju mladosť, ktorá aj keď bola plná životných zvratov, tragédií a straty kamarátov i blízkych je verne zachytená v práci, ktorá ich oslovuje a dáva možnosť sa nad všetkým uplynulým zamyslieť.
Áno, zvonia muránske zvony. Zvonia po celý čas, keď čítame dej, ktorý tak verne a presvedčivo opísal náš autor. Zvonia muránske zvony, aby táto knižka najmä mladej generácii ozrejmila im doteraz nepoznanú históriu. Veď povedzte, vedel niekto z vás, študenti, či mladí muži, že kto všetko pred sedemdesiatimi rokmi položil život za šťastnú budúcnosť? Koľko ľudí fašisti násilím odvliekli mimo Muráň, aby obetovali to najcennejšie čo mali? Len na jednom pomníku pri Brezne z 31 popravených sú vymenovaní aj štyria Muránčania: Pavol Dacho, Štefan Petalík, František Kantoris a Ondrej Beňo. Nebudem ich všetkých menovať. Hádam stačí, keď spomeniem, že z obetí boli najmladší 6, 16, 17 a 18-roční. Najstarší muž mal 68. Tiež medzi nimi boli aj štyri ženy. Oveľa viac o nich píše práve František Bábela. Ako memento, že už nikdy sa nič podobné nesmie zopakovať. Aj preto zvonia zvony na veži muránskeho kostola a šíria posolstvo tejto knižky Muránskou dolinou. Preto Vám ju aj ja odporúčam prečítať.
Patrí sa pri takejto príležitosti, hoc aj nakoniec, spomenúť, že veľkú zásluhu na vydaní tak potrebnej v tomto období knižky, akú napísal František Bábela, je vydavateľ, ktorým je Oblastná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave, ktorá spravila všetko, aby knižka nielen uzrela svetlo božie, ale najmä, aby termín prezentácie bol rovnaký ako boli oslavy 70. výročia oslobodenia Muráňa. K pozitívnemu prejavu je potrebné spomenúť aj starostlivo vybrané fotografie, ktoré vhodne dopĺňajú obsah knižky. Okrem autora k obrazovému materiálu prispel aj Dušan Dubovský z Revúcej. Známy fotograf Ing. Maroš Detko z Muráňa má zásluhu na príťažlivej obálke knižky, ako aj na jej poslednej strane.
|
|
aj v širšom merítku ako je muránsky región. Ja to vidím ako knihu, o ktorú by mohol mať záujem napríklad Marenčin PT, ktorý vydáva hodne autentickej memoárovej literatúry. Čo keby sa to skúsilo? Nech niektorý zo "štúrovcov" zapracuje a pošle to do vydavateľstva Marenčin PT. Je totiž príťažlivé aj to, že kniha neideologizuje, nevidí Nemcov an gros ako "nepriateľa", ale zachytáva aj veľa ľudského týmto smerom, pričom nelíči len ružovo a nezastiera oči pred tým, čo bolo ťažké a hrozné..." Pani Ida D.: "... vďaku Bohu za to, že som mala vynikajúcehokolegu, ktorý vzbudzoval vo mne veľkú autoritu achcela som s ním držať krok (nie hubu), hoci som vedela, že sa mu rovnať nemôžem.Dnes viem, že Ty si nielen vynikajúci básnik, ale aj prozaik, ktorému sa málokto vyrovná.Očarila ma kniha Zvonia muránske zvony, najmä Rozlúčka s mŕtvym priateľom - drusom - narodený |
v ten istý deň. Denne počúvam rádio Slovensko, v sobotu o 22.00 hod. dávajú ukážky zo zahraničnej literatúry. Mrzí ma, že Slováci sa ponižujú, chvália cudziu kultúru, ale nepoznajú vynikajúce diela našich autorov.Nepochopenie krásy slovenskej kultúry je ponižujúci hriech už od stáročí. Nečudujem sa, že nám cudzinci dávajú hanlivé mená." Pani Danuša: "Srdečná vďaka! Vďaka za krásne dielko!Utorok - čakala ma vzácna knižôčka v schránke! Hneď odpovedám a hlavne ďakujem!Veľmi, veľmi som dojatá. Dostalo sa mi úcty od vzácneho človeka!Vždy je pre mňa sviatok Vás počuť, čítať Vaše básne a teraz i spomienky z mladosti.Ťažko sa mi hľadajú slová, ktorými by som k spokojnosti vyjadrila obdiv k Vášmu super dielu. Kostol, pohľad na Muráň s krásnou prírodou vyrážajú dych.Ešte raz ďakujem, pán profesor!" |
MG-OD
































Zvonia muránske zvony. Knižka s výstižným titulom, ktorá vyšla iba pred pár dňami. Ak zvonia zvony, vždy len vtedy, keď ide o vážny čas. U nás zvonili zvony od rána do večera. Ráno najprv zazvonil zvonček, ktorý oznamoval školákom, že sa majú poberať do školy. O dvanástej najmä pre tých, ktorí ešte nemali hodiny a pracovali mimo dediny zvestovali, že je čas obedu. Večerné zvonenie bolo akousi časovou hranicou pre školopovinné deti, že sa nemajú zdržiavať na ulici, ale musia sa vrátiť domov, k rodičom. O čom však zvonia muránske zvony teraz, keď sa s mnohými tradíciami na zvonenie prestalo? Správna otázka. Kde hľadať odpoveď?
Prof. Juraj
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-