doma, nevieme o Gemeri všetko," pozýva tentokrát do Kina Gemer Anežka Kleinová, manažérka kultúry Gemerského osvetového strediska.
Pri príprave knihy Gemer je vesmír - grafikon 165 166 167, ktorá vznikla ako kolektívne dielo Východného pobrežia, autori nazhromaždili množstvo obrazového, textového aj archívneho materiálu, z ktorého sa len malá časť dostala na stránky knihy. Radi by preto ukázali skúseným cestovateľom aj vášnivým domasedom prečo úplne prepadli narkotiku s menom Gemer a možno vás popostrčili, aby ste si tento kus zeme objavili aj sami pre seba. Keď vás bude viac, Gemer prestane byť okrajom krajiny, aj keď leží blízko jeho stredu. Kino bude podobne ako kniha nasledovať línie troch železničných tratí. Tie sa pôvodne rozbiehali z Plešivca do Muráňa (165), Slavošoviec (166) a Dobšinej (167) a sú olemované staršími a výraznými podnikmi a továrňami - závody a Etelka Huta v Nižnej Slanej, Karlova Huta vo Vlachove, továreň na spracovávanie azbestu v Dobšinej, závod Slovenských magnezitových závodov v Kunovej Teplici, papierne v Slavošovciach, magnezitové závody v Jelšave a Slovmag v Lubeníku.
Železnice v gemerskom regióne chátrajú a doposiaľ sa nenašiel nikto, kto by sa o tieto technologické skvosty zaujímal. Organizácia Východné pobrežie síce staré budovy nezachráni, ale možno aj vďaka ich knihe Gemer je vesmír sa im dostane pozornosti, ktorú nevyhnutne potrebujú. Gemer je vesmír alebo Grafikon 165 166 167 je nová publikácia organizácie Východné pobrežie, ktorá sa v Košiciach venuje témam ako aktívne občianstvo a zveľaďovanie verejného priestranstva. Počas svojej existencie vydala organizácia tri knihy a niekoľko máp. Až na menšie projekty svoju činnosť sústreďuje na Košice, no ich najnovší prírastok opustil hranice mesta a vydal sa do neprebádanej a mnohokrát prehliadanej časti južného Slovenska – na Gemer.
„Názov „Gemer je vesmír“ je naším zistením z bádania a z ciest, ktoré sme v tomto regióne absolvovali. Podnázov „Grafikon 165 166 167“ odkazuje na železničnú terminológiu. Celý región je preťatý tromi železničnými traťami. Osobná vlaková doprava už bola z týchto tratí vyradená, ale nákladná zostala a na poludnie z každej konečnej stanice vyráža vlak, aby zozbieral guľatinu z lesov, v ktorých sa ťaží drevo,“ predstavil knihu Mišo Hudák, jeden z autorov knihy.
Ideová línia knihy sleduje jednotlivé železničné trate, pasáže sú zoradené podľa zastávok, ktoré sa nachádzajú v menších mestách, ale mnohokrát aj uprostred ničoho, len kvôli tomu, že tam bol v minulosti nejaký závod alebo huta. Kniha môže poslúžiť aj ako turistický sprievodca. Či už na pešo, bicyklom alebo vlakom, k väčšine objektom popisovaným v knihe sa dá dostať.
„Z nášho pohľadu nám Gemer pripadal ako krajina v krajine. V regióne je veľký ekonomický úpadok, pretože väčšina baní, píl a fabrík stagnuje alebo je mimo prevádzky. Máme pocit, ako keby tam čas plynul úplne inak. Napríklad Košice, ktorým sme sa venovali doteraz, sú veľmi živé a dynamické. Gemer je tiež živý, ale ten čas tam zanechal na veciach úplne inú stopu,“ povedal o svojich dojmoch z cestovania Hudák.
Kniha je kolektívnym dielom. O texty sa postaral Mišo Hudák, Slavo Stankovič mal na starosti obrazovú časť a Danka Bodnárová grafiku. Kolektív absolvoval viac ako 25 ciest, počas ktorých mali možnosť región dôkladne spoznať. „Keď sa niekto sťažuje, že na východnom Slovensku to je ťažké a že tu nemáme prácu, mal by navštíviť Gemer. Ani mestá v okolí Košíc nesúperia s takými existenčnými krízami ako napríklad Revúca či Dobšiná,“ dodal Hudák.
Knihu spája motív vlakov a železnice, ktorá bola kedysi pre región dôležitá, no dnes veľká časť z nej chátra. Autori sa snažili zmapovať minulosť, zaznamenať prítomnosť a navrhnúť budúcnosť niekdajšej pýchy regiónu. Počas svojich ciest si vypočuli množstvo príbehov od domácich. Pýtali sa ich na zážitky a spomienky. Výpovede týchto ľudí sú zaznamenané v knihe. Pri tvorbe publikácie bola dôležitá aj návšteva viacerých archívov, čo bolo mnohokrát ťažké, pretože informácie o výstavbe železníc v niekdajšom Uhorsku sú uchovávané v Budapešti. Informácie z archívu sú ale len akýmsi faktografickým korením knihy. Autorom išlo v prvom rade o vyrozprávanie príbehu a oboznámenie širšej verejnosti s malým vesmírom, za ktorý Gemer považujú.
„Naša organizácia sa často venovala práve industriálnej architektúre. Gemer ponúka veľa unikátnych stavieb technického, železničného a industriálneho charakteru. Myslíme si, že niektoré z nich by mali byť chránené ako technické pamiatky, no nedeje sa to. Tie stavby chátrajú a našou knihou sme na to chceli upozorniť,“ zhodnotil celý projekt autor Hudák.
Na mieste si budete môcť kúpiť knihu Gemer je vesmír za zvýhodnenú cenu.
A. Kleinová

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-