doma, nevieme o Gemeri všetko," pozýva tentokrát do Kina Gemer Anežka Kleinová, manažérka kultúry Gemerského osvetového strediska.
Pri príprave knihy Gemer je vesmír - grafikon 165 166 167, ktorá vznikla ako kolektívne dielo Východného pobrežia, autori nazhromaždili množstvo obrazového, textového aj archívneho materiálu, z ktorého sa len malá časť dostala na stránky knihy. Radi by preto ukázali skúseným cestovateľom aj vášnivým domasedom prečo úplne prepadli narkotiku s menom Gemer a možno vás popostrčili, aby ste si tento kus zeme objavili aj sami pre seba. Keď vás bude viac, Gemer prestane byť okrajom krajiny, aj keď leží blízko jeho stredu. Kino bude podobne ako kniha nasledovať línie troch železničných tratí. Tie sa pôvodne rozbiehali z Plešivca do Muráňa (165), Slavošoviec (166) a Dobšinej (167) a sú olemované staršími a výraznými podnikmi a továrňami - závody a Etelka Huta v Nižnej Slanej, Karlova Huta vo Vlachove, továreň na spracovávanie azbestu v Dobšinej, závod Slovenských magnezitových závodov v Kunovej Teplici, papierne v Slavošovciach, magnezitové závody v Jelšave a Slovmag v Lubeníku.
Železnice v gemerskom regióne chátrajú a doposiaľ sa nenašiel nikto, kto by sa o tieto technologické skvosty zaujímal. Organizácia Východné pobrežie síce staré budovy nezachráni, ale možno aj vďaka ich knihe Gemer je vesmír sa im dostane pozornosti, ktorú nevyhnutne potrebujú. Gemer je vesmír alebo Grafikon 165 166 167 je nová publikácia organizácie Východné pobrežie, ktorá sa v Košiciach venuje témam ako aktívne občianstvo a zveľaďovanie verejného priestranstva. Počas svojej existencie vydala organizácia tri knihy a niekoľko máp. Až na menšie projekty svoju činnosť sústreďuje na Košice, no ich najnovší prírastok opustil hranice mesta a vydal sa do neprebádanej a mnohokrát prehliadanej časti južného Slovenska – na Gemer.
„Názov „Gemer je vesmír“ je naším zistením z bádania a z ciest, ktoré sme v tomto regióne absolvovali. Podnázov „Grafikon 165 166 167“ odkazuje na železničnú terminológiu. Celý región je preťatý tromi železničnými traťami. Osobná vlaková doprava už bola z týchto tratí vyradená, ale nákladná zostala a na poludnie z každej konečnej stanice vyráža vlak, aby zozbieral guľatinu z lesov, v ktorých sa ťaží drevo,“ predstavil knihu Mišo Hudák, jeden z autorov knihy.
Ideová línia knihy sleduje jednotlivé železničné trate, pasáže sú zoradené podľa zastávok, ktoré sa nachádzajú v menších mestách, ale mnohokrát aj uprostred ničoho, len kvôli tomu, že tam bol v minulosti nejaký závod alebo huta. Kniha môže poslúžiť aj ako turistický sprievodca. Či už na pešo, bicyklom alebo vlakom, k väčšine objektom popisovaným v knihe sa dá dostať.
„Z nášho pohľadu nám Gemer pripadal ako krajina v krajine. V regióne je veľký ekonomický úpadok, pretože väčšina baní, píl a fabrík stagnuje alebo je mimo prevádzky. Máme pocit, ako keby tam čas plynul úplne inak. Napríklad Košice, ktorým sme sa venovali doteraz, sú veľmi živé a dynamické. Gemer je tiež živý, ale ten čas tam zanechal na veciach úplne inú stopu,“ povedal o svojich dojmoch z cestovania Hudák.
Kniha je kolektívnym dielom. O texty sa postaral Mišo Hudák, Slavo Stankovič mal na starosti obrazovú časť a Danka Bodnárová grafiku. Kolektív absolvoval viac ako 25 ciest, počas ktorých mali možnosť región dôkladne spoznať. „Keď sa niekto sťažuje, že na východnom Slovensku to je ťažké a že tu nemáme prácu, mal by navštíviť Gemer. Ani mestá v okolí Košíc nesúperia s takými existenčnými krízami ako napríklad Revúca či Dobšiná,“ dodal Hudák.
Knihu spája motív vlakov a železnice, ktorá bola kedysi pre región dôležitá, no dnes veľká časť z nej chátra. Autori sa snažili zmapovať minulosť, zaznamenať prítomnosť a navrhnúť budúcnosť niekdajšej pýchy regiónu. Počas svojich ciest si vypočuli množstvo príbehov od domácich. Pýtali sa ich na zážitky a spomienky. Výpovede týchto ľudí sú zaznamenané v knihe. Pri tvorbe publikácie bola dôležitá aj návšteva viacerých archívov, čo bolo mnohokrát ťažké, pretože informácie o výstavbe železníc v niekdajšom Uhorsku sú uchovávané v Budapešti. Informácie z archívu sú ale len akýmsi faktografickým korením knihy. Autorom išlo v prvom rade o vyrozprávanie príbehu a oboznámenie širšej verejnosti s malým vesmírom, za ktorý Gemer považujú.
„Naša organizácia sa často venovala práve industriálnej architektúre. Gemer ponúka veľa unikátnych stavieb technického, železničného a industriálneho charakteru. Myslíme si, že niektoré z nich by mali byť chránené ako technické pamiatky, no nedeje sa to. Tie stavby chátrajú a našou knihou sme na to chceli upozorniť,“ zhodnotil celý projekt autor Hudák.
Na mieste si budete môcť kúpiť knihu Gemer je vesmír za zvýhodnenú cenu.
A. Kleinová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.