Škola sa začínala po Michalovi a trvala najdlhšie do polovice mája, odkedy sme museli pomáhať pri poľných prácach. V zime sme si nosievali po dve-tri polienka, aby bolo čím kúriť.
Doma sme mali na čítanie len Kralickú Bibliu a Tranoscius. Najstarší brat mal ešte jednu knižočku o kubických metroch a percentách a ešte tri knižky poviedok z jarmoku.
Raz sa ma učiteľ opýtal, čím chcem byť. Priznal som sa, že by som chcel byť lekárom. Vysmial sa mi, že vraj budem na dedine ošípané zabíjať a pitvať, a nie ľudí liečiť. Bol som rád, že po roku z Gočova odišiel.
Keď som chodil do šiestej triedy, otec ochorel na zápal pľúc, na čo aj zomrel. Ešte predtým uvažoval o tom, že ma dá vyučiť za kožušníka a krajčíra. Túto prácu by som bol vykonával v zime a v lete som mal byť murárom. S majstrom z Dobšinej sa aj dohodol. Na smrteľnej posteli, pod vplyvom učiteľa a farára, si to otec rozmyslel a jeho poslednou vôľou bolo, aby ma matka a starší bratia dali na štúdiá...
Ako deväťročný som pomáhal pri zvážaní dreveného uhlia a železnej rudy. Na miesta zvážania sme prichádzali večer; tam sme prenocovali. Pred medveďmi nás a i kone chránil oheň, ráno sme nakladali rudu alebo drevené uhlie do vozov. V tomto veku som musel naložiť okolo desať metrákov uhlia. Okrem toho nás čakala práca na poli...
Naša strava bola veľmi jednoduchá: v pracovný deň ráno halušky, na obed zemiaková polievka a na večeru zemiaky s mliekom. V nedeľu ráno káva, ale nie pravá, na obed krúpy s kúskom baraniny a večer sa pilo mlieko... V zime sa konzumovala kyslá kapusta a údená slanina, ktorú dovážali až z Debrecína.
V šiestej triede bola konfirmácia. Chodili sme na prípravu k pánovi farárovi Gerhardtovi Stehlovi do Vlachova. Konfirmácia bola v gočovskom chráme Božom a žiadosť o prijatie za členov cirkvi som za mojich rovesníkov predniesol ja...
Nie div, že po tejto skúške života som túžil po ľahšom žití a veľmi som sa tešil z toho, že pôjdem študovať. Moji rovesníci, ale aj starší ľudia, si robili zo mňa posmech, ktorý zažil každý, kto chcel zanechať biedny dedinský život. Mne sa posmievali ešte viac, lebo som chcel byť „školeným pánom“ a nielen remeselníkom. To ma neodradilo; mal som príliš veľké plány do budúcnosti.
Mnohí ľudia chodili kupovať na úver ku kresťanskému obchodníkovi do Dobšinej. Keď tovar nedokázali včas vyplatiť, dal ich nemilosrdne na licitáciu. Jeho spoločníkom bol gočovský notár, ktorý pozemky lacno skupoval, a tak nadobudol veľký majetok. Ľudia ho preklínali a nenávideli. Po roku 1918 musel z Gočova doslova ujsť pred rozhnevaným ľudom a neskôr vo veľkej biede zomrel v Pešti.
Do Gočova prišiel aj židovský obchodník Samuel Grossmann. Aj on dával na úver, ale nikdy nikoho nedal na licitáciu. Pričinil sa o kultúrne zveľadenie obce, keď priestranný „alláš“ (miesto pre prenocovanie furmanských záprahov) zadarmo poskytol pre ochotnícke divadlo. Pomáhal všade, kde bolo treba..., aj ja som si od neho požičal na štúdiá.
Po otcovej smrti matka predala voly a role v Štítniku a peniaze uložila na knižku, čo bolo základinou na moje ďalšie štúdiá.
Prv, ako som nastúpil na gymnázium, matka mi kúpila riadne šaty: nohavice, lajblík a kabát, lebo dovtedy som nosil oblečenie ušité doma... Keď ma do nich obliekla, rozplakal som sa. Akoby podvedome cítila, že sa lúčim s rodnou hrudou.
Vyučovanie na gymnáziu v Rožňave sa začalo 5. septembra. Počas niekoľkých voľných dní mi bolo veľmi ťažko. Prechádzal som sa po meste, ale moje myšlienky sa neustále vracali k domovu, po ktorom som veľmi túžil. Dokonca som chcel z Rožňavy odísť, vrátiť sa do Gočova. To by bol koniec mojich štúdií. Bál som sa však hanby, posmechu, ktorými by ma boli moji kamaráti a známi počastovali. To premohlo túžbu vrátiť sa... V Rožňave som mal i kamarátov z Gočova: jeden bol učňom u Hroncovej, druhý bol posluhujúcim chlapcom u verejného notára.
Obyčajne každú sobotu ma matka prišla navštíviť. Najčastejšie mi priniesla lieskové oriešky... a aby sme boli čím dlhšie spolu, odprevádzal som ju peši až do Betliara. Až tam nasadla na vlak, aby usporila na cestovnom.
Za doučovanie som na konci roka dostal niklové hodinky, po ktorých som túžil. Doučoval som až do ôsmej triedy, a tak na konci štúdií som už z domu nepotreboval žiadne peniaze.
Rodičia mojich žiakov ma občas pozvali k sebe, kde som mohol pozorovať veľkopanský spôsob života a porovnávať ho s biednym životom mojich rodákov.
Profesori rožňavského gymnázia nikdy nedovolili, aby sa medzi študentmi vyvinul národnostný alebo náboženský spor. Videli v nás len študentov, a nie Slovákov, Maďarov, Nemcov, Srbov, Židov. V Rožňave vtedy študovalo viacero Srbov a všetci sa tu cítili veľmi dobre.
Rodičia môjho prvého žiaka, ktorého som doučoval, si ma vážili a ctili. Chceli mi pomôcť urobiť kariéru. Preto na mňa naliehali, aby som si pomaďarčil meno. S týmto návrhom som nesúhlasil, veď nikdy by som nezaprel svoj rod a národ; a nespreneveril sa svojim najbližším.
(Zdroj: Ondrej Hronec, Daniela Hroncová: Jur Hronec z Gočova)

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-