Ľudovít Vansa – 190. výročie narodenia
Ľudovít Vansa (5.3.1835 Slavošovce – 9.9.1873 Rimavská Píla-Tisovec) – hudobný skladateľ a teoretik, učiteľ a zberateľ ľudových piesní. Vyštudoval hru na klavír v Hudobnovzdelávacom ústave J. Prokscha v Prahe, kde neskôr pôsobil aj ako pedagóg. Po onemocnení od roku 1869 žil v Rimavskej Píle, kde sa venoval zbieraniu hudobného folklóru. Autor prvých slovenských skladieb na texty slovenských básnikov. Autor piesne Kolo Tatier čierňava na text Sama Tomášika, Preletel sokolík na text Janka Matúšku, Hoj, traja sokoli na text Janka Francisciho-Rimavského, Hoj, bystrý a smelý na text A. H. Škultétyho a iné. Vydal Piesne sokolov tatranských, venované Daxnerovi, Bakulínimu, Franciscimu. Okrem pôvodnej tvorby zozbieral a zapísal nápevy vyše 250 ľudových piesní. Revúckemu gymnáziu venoval desať zväzkov štvorhlasných nápevov. Ivanovi Branislavovi Zochovi, priekopníkovi školskej telesnej výchovy na Slovensku, zložil k jeho telocvičnej skladbe so žiakmi revúckeho gymnázia sprievodnú hudbu. Bola to iste u nás prvá telocvičná skladba s pre ňu skomponovanou hudbou, predvedená na verejnosti 19.6.1870. Venoval sa aj hudobnej teórii, najmä národnému štýlu v hudbe.
Ladislav Rozložník – 95. výročie narodenia
Ladislav Rozložník (5.3.1930 Rákoš, okres Revúca – 8.10.1990 Košice) – geológ, pedagóg. Študoval na gymnáziu v Rožňave, potom na SVŠT v Bratislave. Patril k zakladateľom Katedry geológie a mineralógie BF VŠT v Košiciach, bol jej vedúcim, viedol Laboratórium pre výskum nerastných surovín fakulty, zastával funkciu prodekana, dekana, pôsobil aj ako prorektor VŠT v Košiciach. Systematicky riešil geologicko-ložiskové problémy Spiša a Gemera, oblasti Dobšinej, Západných Karpát i územia banskoštiavnicko-hodrušského rudného rajónu. Venoval sa organizácii odborných aktivít geologickej komunity a práci vo vrcholných orgánoch českej a slovenskej geológie. Ako dlhoročný predseda pobočky Slovenskej geologickej spoločnosti bol garantom mnohých vedeckých podujatí. V rokoch 1979-1990 bol predsedom komisie pre obhajobu doktorských dizertačných prác v odbore ložisková geológia a geofyzika, členom komisie pre doktorské a kandidátske práce v Ostrave, Prahe, Bratislave a dlhoročným členom SAV pre vedy o Zemi a vesmíre. V rokoch 1963–1964 pôsobil ako expert na Kube, kde vo funkcii hlavného banského geológa Kuby uskutočnil inventarizáciu nerastných surovín Kuby. Je autorom početných učebných pomôcok, textov, spoluautorom celoštátnej učebnice Ložiská nerastných surovín a ich vyhľadávanie (1972 a 1987), monografií Podložie terciéru vnútorných Západných Karpát (1987), Gemer – Malohont 1 (1990). Uverejnil mnoho príspevkov v domácich i zahraničných periodikách.
Ján Francisci-Rimavský – 120. výročie úmrtia
Ján Francisci-Rimavský (01.06.1822 Hnúšťa – 07.03.1905 Martin) – národný buditeľ, politik, básnik, publicista, redaktor, pedagóg, zberateľ ľudovej slovesnosti, zakladateľ a funkcionár Matice slovenskej. Študoval na latinskej škole v Ožďanoch, na ev. lýceu v Levoči a v Bratislave. V roku 1843 zložil kandidátsku skúšku z teológie, pokračoval v štúdiu práva v prešovskom kolégiu. Pracoval u podžupana Gemerskej stolice G. Faya. V roku 1860 sa stal v Budíne radcom kráľovskej miestodržiteľskej rady a stal sa svetským predstaviteľom slovenských ev. cirkví v Uhorsku. Bol aj šéfredaktorom Pešťbudínskych vedomostí a predsedom dočasného výboru Matice slovenskej a jej doživotným čestným podpredsedom. V roku 1848 organizoval národné gardy, za čo bol väznený v Plešivci a Pešti. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) bol penzionovaný, presťahoval sa do Revúcej, kde pôsobil ako hlavný dozorca vyššieho gymnázia. Od roku 1872 žil v Martine. Svoje prvé literárne diela uverejňoval v časopise Nitra, patria k jedným z prvých diel písaných v štúrovskej slovenčine. Písal vlastenecké a lyrické básne a balady. V prozaickej oblasti sa venoval najmä historickým dielam, písaných ľudovým jazykom, zbieral a vydával slovenské ľudové rozprávky. Okrem práce na vlastných zbierkach povestí sa tiež spolupodieľal na vydaniach Dobšinského a Škultétyho zbierkach. V časopise Orol mu vyšlo viacero recenzií na súdobú literárnu produkciu. V Hnúšti mu odhalili v r. 1925 pomník (autor Vojtech Ihriský), v Plešivci v r. 1928 pamätnú tabuľu (Frico Motoška) a v r. 2006 v Rimavskej Sobote bronzový reliéf (Andrej Melicherčík).
Matej Hrebenda-Hačavský – 145. výročie úmrtia
Matej Hrebenda-Hačavský (10.03.1796 Píla (v súčasnosti Rimavská Píla) – 16.03.1880 Hačava (v súčasnosti súčasť obce Hnúšťa) – ľudovýchovný pracovník, národný buditeľ, ľudový básnik, zberateľ národných piesní, prvý slovenský kolportér kníh. V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky, niektoré z nich sú aj v zbierke Jána Kollára a Pavla Dobšinského. Životné osudy a zážitky z ciest po Slovensku a do Viedne opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobote a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 1999 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa.
Jozef Viktor Schwartz – 100. výročie narodenia
Jozef Viktor Schwartz (19.3.1925 Banská Bystrica – 12.9.1981 Lenartovce, pochovaný v Rimavskej Sobote) – spisovateľ, lekár. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, kde i maturoval. Ďalšie štúdium na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity ukončil v roku 1950. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom v Lelesi, Kráľovskom Chlmci, v Hliníku nad Hronom, v Hrnčiarskych Zalužanoch. Od r. 1965 až do konca života bol obvodný lekár v Lenartovciach. Okrem odbornej lekárskej praxe bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách a v zborníkoch. Posmrtne mu vyšli zbierky poviedok Návraty z neskutočna, hlavným etickým princípom jeho sci-fi poviedok je otázka zmyslu ľudského života a pokroku v konfrontácii s hierarchiou ľudských hodnôt. V knihe poviedok s autobiografickými prvkami Pohľad zhora je ťažiskom rovnomenná novela, analyzujúca psychológiu smrteľne chorého pacienta, ktorý sa zmieta v depresiách a vyrovnáva sa so smrťou. Obe diela vznikli v prostredí Gemera-Malohontu.
Karol Adler – 115. výročie narodenia
Karol Adler (20.3.1910 Kolta – 20.12.1944 Dobšiná) – partizánsky veliteľ. Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí Slovenského národného povstania príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa.
Ján Breuer – 75. výročie úmrtia
Ján Breuer (28. 9. 1886 Brzotín – 21.3.1950 Banská Bystrica) – osvetový pracovník, učiteľ. Študoval v Dobšinej a na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi. Pôsobil v Hrlici, v rokoch 1909-1937 v Hrachove pri Rimavskej Sobote. Bol propagátorom nových foriem hospodárenia, ovocinárstva a včelárstva, o čom publikoval najmä v časopise Gemer-Malohont. V Hrachove založil a viedol ľudovú hospodársku školu. Bol členom Spolku ev. a. v. učiteľov malohontských a ústredným tajomníkom Slovenskej evanjelickej jednoty.
Ondrej Žúdel – 85. výročie narodenia
Ondrej Žúdel (25.3.1940 Rakovnica – 19.6.2004 Rožňava) – banský technik, geológ, básnik. Študoval na priemyselnej škole geologickej a baníckej v Spišskej Novej Vsi. Pracoval ako geológ na Geologicko-meračskom oddelení Železorudných baní v Rožňave a ako vedúci ochrany Železorudných baní, s prestávkou v roku 1985, keď pracoval v Grécku. Neskôr pôsobil v Slovenskom rozhlase. Popri profesionálnej práci sa venoval aj poézii, svoje básne a aforizmy publikoval v Novom slove, Pravde, Roháči, Literárnom týždenníku, v almanachu Poľné kvety a prostredníctvom rozhlasového vysielania. Knižne debutoval v roku 2000, keď vydal knihu aforizmov Neuvážené úvahy a po nej zbierky básní, najmä s regionálnymi témami a motívmi: Trpké plánky (2001), Kohútie modlitby (2002) a Strach pred posledným milovaním (2004). Jeho životné skúsenosti a zážitky ako geológa i baníka, keď chodil fárať do rožňavských baní, najmä v úsekoch Rudná a Mier, ho inšpirovali k napísaniu dvoch zbierok poviedok a príhod z baníckeho prostredia pod názvom Banícka nátura (2001) a Banícka nátura 2 (2004). Od 23.6.2000 bol členom Literárneho klubu Litokruhy pri Gemerskej knižnici Pavla Dobšinského v Rožňave, kde poskytoval odbornú pomoc najmä začínajúcim autorom. Podobne v rokoch 2001 – 2004 spolupracoval aj so Spišským literárnym klubom v Spišskej Novej Vsi. V roku 2004 sa stal členom Spolku slovenských spiovateľov.
Ondrej Laciak – 105. výročie úmrtia
Ondrej Laciak (31.3.1920 Sirk – 23.5.2002 Bratislava) – učiteľ, osvetový pracovník a publicista. Absolvoval učiteľský ústav v Spišskej Novej Vsi a FF UK v Bratislave, kde získal aj titul PhDr. Od roku 1941 učiteľ na viacerých ZŠ, v rokoch 1949-1952 osvetový inšpektor v Rimavskej Sobote a Banskej Bystrici, od roku 1952 pracovník Čs. rozhlasu v Bratislave a Košiciach, potom pracovník Kancelárie SNR a Čs. televízie v Bratislave. Autor a zostavovateľ viacerých publikácií, mnohých článkov a štúdií, recenzií, rozhlasových a televíznych relácií. Publikoval v novinách Obzor Gemera, Večerník, Nové slovo, Pravda, Slovenské pohľady. Vydal publikácie Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica (1961), Ondrej Klokoč (1986), Posledný obraz Chalupkovej lásky 1971). Zostavil a úvodné štúdie napísal k zborníkom Plamene slobody – z poézie básnikov Janka Kráľa, Jána Bottu, Sama Chalupku (1969), Július Kaličiak: Prežil som smrť (1969), Básnik sám doma – o zdrojoch, inšpirácii a vzniku poézie a zo spomienok básnikov (1977), Ľudo Lašán: Plody času (1980). Publikoval i články a štúdie o osobnostiach Gemera (Dobšinského východiská a návraty, K 150. výročiu narodenia Daniela Bacháta, Gemerský svet Ľudovíta Kubániho, Ľudo Lašán 70 ročný, Božena Němcová a Gemer, Poézia Jána Bottu, Gemerský nárečový slovník a iné). Bol členom Gemerskej vlastivednej spoločnosti.
Marta Mikitová
https://www.majgemer.sk/gemer/kultura/gos/240/osobnosti-gemera/12891/pripominame-si-vyrocia-gemerskych-osobnosti-pripadajuce-na-marec-2025#sigProGalleria1a2dff1d16

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-