Andrej Vrábel – 115. výročie narodenia
2. september – Andrej Vrábel (2.9.1910 Mokrá Lúka – 10.3.1991 Levice) – pedagóg a matematik. Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Mládeži sa vo voľnom čase venoval aj ako turistický sprievodca po slovenských horách. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno.
Martin Šimon – 50. výročie narodenia
3. september – Martin Šimon (3.9.1975 Rožňava) – hudobný skladateľ, gitarista, experimentálny umelec, pedagóg. Študoval hudobnú vedu na FFUK v Bratislave, v r. 2000 – 2003 kompozíciu a počítačovú, elektroakustickú a filmovú hudbu na Brooklyn College v New Yorku. Venuje sa skladbe a aranžovaniu vo vážnej hudbe a džeze. Pôsobil ako pedagóg klasickej gitary v Bratislave, bol členom speváckeho zboru Lúčnica, neskôr členom, spoluzakladateľom a umeleckým vedúcim viacerých hudobných zoskupení v New Yorku, od r. 2004 univerzitný pedagóg kompozície, elektronickej hudby, zvukového designu a hudobnej produkcie pre film, video a animáciu na Pratt Institute New York a spolupracuje na rôznych medzinárodných hudobných projektoch. Je nositeľom viacerých cien a vyznamenaní.
Martin Šimon - O slovenskej hudbe | Hudobne Centrum
Lujza Blahová – 175. výročie narodenia
8. september – Lujza Blahová (8.9.1850 Rimavská Sobota – 18.1.1926 Budapešť) – herečka, operetná a operná speváčka. Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti. V rokoch 1863-1896 stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala svojimi besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít.
Blaha Lujza: Soboťania okolo nej už určite prešli. Viete, kto to je?
Lujza Blaha - "slávik národa" - Gemersko-malohontské osvetové stredisko
Ondrej Mikloda – 25. výročie úmrtia
8. september – Ondrej Mikloda (15.6.1928 Ratková – 8.9.2000 Bratislava) – regionalista, pracovník v zahraničnom obchode. Navštevoval meštiansku školu v rodisku, študoval na Drevárskej fakulte Vysokej školy drevárskej a lesníckej v Košiciach a vo Zvolene a odbor zahraničný obchod na Vysokej škole politickej v Prahe. Po absolvovaní nastúpil do podniku zahraničného obchodu Ligna v Prahe. V roku 1969 sa presťahoval do Bratislavy, kde pomáhal zakladať podnik zahraničného obchodu Drevounia, v ktorom sa stal v roku 1974 generálnym riaditeľom. Tieto roky intenzívne cestoval do zahraničia, v rokoch 1980 – 1983 bol obchodným pridelencom na veľvyslanectve v Belehrade. Potom nastúpil ako námestník riaditeľa do podniku zahraničného obchodu Kerametal, kde zotrval do dôchodku. Napísal a zostavil 11 kníh, týkajúcich sa histórie a spoločenského diania v Ratkovej, ktoré však ostali v rukopise: Osobnosti v histórii obce, Kultúrno-spoločenský život, Telovýchovná a športová činnosť, Ratková v tlači a fotografii, Ratkovské kabarety a estrády, Pamätná kniha obce Ratkovej, Príspevok k dejinám školstva obce Ratkovej, Ratkovské kuplety, O povodni Ratkovské L. P. 1845, Príspevok do obecnej kroniky, Obyvateľstvo – nárečie.
Belo Cajchan – 120. výročie narodenia
10. september – Belo Cajchan (10.9.1905 Martin – 10.11.1991 Hnúšťa) – divadelný ochotník, zanietený športovec, turista, dlhoročný predseda Matice slovenskej v Hnúšti. Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval v Tatra banke v Hnúšti. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch, v ktorých vytvoril vyše päťdesiatky divadelných postáv. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky.
Elemír Rákoš – 90. výročie narodenia
14. september – Elemír Rákoš (14.9.1935 Rimavská Sobota – 6.9.2003 Bratislava) – archivár a historik. Študoval archívnictvo na FF UK v Bratislave. Celý život pracoval v Štátnom ústrednom archíve SSR (neskôr Slovenskom národnom archíve). Externe prednášal archívnictvo a diplomatiku najnovšieho obdobia na FF UK. Patril medzi najvýznamnejších archívnych teoretikov na Slovensku. Odborne sa zameriaval na otázky archívnej teórie, metodiky a praxe spracúvania archívnych písomností, cenné sú ním vypracované syntetické a analytické archívne pomôcky, sprievodcovia a katalógy. Bol priekopníkom vydávania prameňov k dejinám 20. storočia. Bol prvým predsedom Spoločnosti slovenských archivárov, ktorá každoročne od roku 2007 udeľuje mladým archivárom na jeho počesť Cenu Elemíra Rákoša za najlepšiu štúdiu v odbore archívnictva a pomocných vied historických. Najvýznamnejšie práce: Slovenské národné orgány v rokoch 1943-1968 (1973) ako spoluautor, Slovenské národné orgány v dokumentoch I. Obdobie SNP (1977), Slovenské vysťahovalectvo (1969, 1975). Výber zo štúdií: Archívna veda a archívna prax (1990), Teória archívneho fondu I.-V. (1994-1998), Teória archívnych dokumentov (2000), Metodológia a prax a archívneho hodnotenia (2003). V roku 2003 mu prezident SR udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy.
(PDF) Elemír Rákoš a teória archívnych dokumentov / Elemír Rákoš und die Theorie der Archivdokumente
Michal Jakabčic – 95. výročie narodenia
14. september – Michal Jakabčic (14.9.1930 Klenovec – 29. 10. 2001 Bratislava) – maliar. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v ateliéroch u profesorov Čemického a Mudrocha. Autor figurálnych kompozícií s poeticko-surrealistickým nábojom a špičkový predstaviteľ nášho imaginatívneho maliarstva. Zohráva jednu z kľúčových úloh v slovenskom umení, najmä v prúde metafyzickej maľby. Dominuje mu figúra, ale aj krajinomaľby, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho dielo sa stretalo s odozvou na viacerých medzinárodných súťažiach a na mnohých prestížnych výstavách výtvarného umenia v Sao Paolo, Cagnes sur Mer, Sofii, Helsinkách, Paríži, Tokiu, Washingtone a inde. Je nositeľom mnohých cien, o. i. získal Zlatú medailu na prestížnom Jesennom salóne v Paríži v r. 1983. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia Michal Jakabčic (248 strán), ktorá predstavuje prierez umelcovou tvorbou a približuje diela, za ktoré získal medzinárodné uznania. Jeho dielo je v zbierkach Slovenskej národnej galérie, Národnej galérie v Prahe, v galériách v Paríži, Zürichu, Londýne, Tokiu a inde.
Michal Jakabčic - predstaviteľ imaginárneho maliarstva | galéria Nedbalka
Ján Majko – 125. výročie narodenia
17. september – Ján Majko (17.9.1900 Sereď – 29.12.1985 Trnava) – speleológ jaskyniar. Pôsobil ako príslušník pohraničnej stráže, v rokoch 1945 - 63 v rôznych podnikoch cestovného ruchu. V roku 1926 objavil jaskyňu Domica na južnom okraji Silickej planiny. Objavil vchod do jej priestorov, našiel spojenie Domice s Čertovou dierou. Preskúmal s ďalšími členmi aj podzemný tok rieky Styx a Panenskú chodbu, spodnú časť Silickej ľadnice, Mestskú priepasť, Kečovskú vyvieračku, objavil jaskyne Matilda a Milada a iné jaskyne v Slovenskom krase. Spojiť Domicu s Čertovou dierou sa mu podarilo v roku 1929. O tri roky neskôr sa z kvapľovej výzdoby mohli tešiť aj turisti. Najväčšia sieň jaskyne Domica nesie jeho meno – Majkova sieň. Publikoval vyše 30 článkov so speleologickou problematikou. V roku 1985 mu bola udelená zlatá medaila Slovenskej speleologickej spoločnosti.
Ján Majko | Významný slovenský jaskyniar, objaviteľ jaskyne Domica
Ján Fabián – 90. výročie narodenia
19. september – Ján Fabián (19.9.1935 Rakovnica – 2.2.2018 Rožňava) – odborník v oblasti mechanizácie a automatizácie baníctva, pedagóg. Základnú a strednú školu ukončil v Rožňave. Po šúdiu na Baníckej fakulte VŠT v Košiciach pracoval v Železorudných baniach v Rožňave, od roku 1961 pôsobil na Katedre banskej mechanizácie a automatizácie Baníckej fakulty VŠT v Košiciach. V roku 1969 sa dostal ako štipendista Humboldtovej nadácie na jeden rok na Bergakademiu Clausthal-Zellerfeld – Nemecko. V roku 1971 nastúpil na dvojročný študijný pobyt do Kanady. V rokoch 1977 – 1981 pôsobil ako hosťujúci profesor (a neskôr dekan) Baníckej fakulty – University of Zambia. V roku 1994 bol menovaný profesorom baníctva na Baníckej fakulte TU v Košiciach. Ako svetovo uznávaný banský odborník bol poctený titulom Dr. h. c. na univerzite v Indii (1997 a v Rumunsku (2001). Bol členom mnohých odborných a vedeckých inštitúcií doma a v zahraničí (člen Asociácie profesorov baníctva vo svete, poradca ministra hospodárstva SR pre baníctvo, člen redakčnej rady časopisu Rudy – Praha, podpredseda Slovenskej baníckej spoločnosti, člen Eurominerals za Slovensko – Brusel, čestný predseda baníckych spolkov Košický banícky cech a Gemerský banícky spolok „Bratstvo“ v Rožňave, člen redakčnej rady baníckeho časopisu – Mineral Revue – Bratislava a iné). Pracovne navštívil viac ako 46 krajín sveta. Napísal 6 odborných kníh, vyše 50 odborných článkov, 13 výskumných správ, 4 patenty a súdnoznalecké posudky a projekty pre hlbinné a povrchové baníctvo. Svoj životopis a zážitky z cestovania zhrnul v roku 2001 v knihe: Putovanie za baníckym chlebíkom. V roku 2005 bol ocenený Zväzom slovenských vedecko-technických spoločností Zlatou medailou ZSVTS, v roku 2006 mu minister hospodárstva udelil vyznamenanie Za zachovanie tradícií. 16. marca 2024 v Rakovnici na jeho počesť slávnostne otvorili Dom baníckych tradícií, v ktorom časť venovali aj jemu. Na jeho zrekonštruovanom rodnom dome odhalili Pamätnú tabuľu.
Ján Fabián – nezabúdame . . . : Matica Rožňava
Ján Valach – 100. výročie narodenia
22. september – Ján Valach (22.9.1925 Hnúšťa – 20.11.2019 Antverpy) – dirigent, organista, pedagóg a skladateľ. Hudobnú školu navštevoval v Tisovci, kde vystupoval na rôznych koncertoch a v literárno-hudobných pásmach. Študoval na Akadémii múzických umení v Prahe. Pôsobil v Opere SND, bol dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a šéfom Opery v Banskej Bystrici. Od r. 1971 žil v Belgicku, kde založil a dirigoval Antverpský komorný zbor, bol dirigentom Kráľovskej flámskej opery, opery v Gente, umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti vocali Antwerpen a profesorom na bruselskej Akadémii v Meise. Úspešné bolo i jeho pôsobenie na Konzervatóriu a v Symfonickom orchestri v Káhire, v divadle a symfonickom orchestri v Desau a tiež hosťovanie v mnohých orchestroch a profesionálnych zboroch v Európe a USA. Zaujímal sa o hudobný život a hudobné školstvo na Slovensku. Skoro po dvadsiatich rokoch exilu prvýkrát koncertoval v roku 1990 v Prahe a v roku 1992 bol pozvaný na Bratislavské hudobné slávnosti. V r. 2006 podnikol organové turné na Slovensko a 30. septembra účinkoval v evanjelickom kostole v Hnúšti, v r. 2007 a 2008 dirigoval v Bratislave, v marci 2008 navštívil rodnú Hnúšťu aj so svojou manželkou Blankou, kde sa zúčastnili jubilejného X. ročníka celoslovenskej súťaže v predmete hudobná náuka „Hnúšťanský akord“, ktorá nesie jeho meno a ktorú od roku 1998 sponzoroval. ZUŠ Hnúšťa v roku 2005 vydala na jeho počesť knihu od Gabriely Füssyovej A z tváre myseľ žiari..., ktorá vznikla zo záujmu o jeho umeleckú činnosť a tvorbu.
Ján Valach - Oficiálna stránka mesta Hnúšťa
Janko Alexy – 55. výročie úmrtia
26. január – Janko Alexy (25.1.1894 Liptovský Mikuláš – 22.9.1970 Bratislava) – maliar, prozaik, publicista, národný umelec. Základné vzdelanie získal v Liptovskom Mikuláši a na gymnáziu v Lučenci. V roku 1912 bol kominárskym učňom v Rožňave a ešte dlhé roky sa o problémy kominárstva zaujímal, napr. v roku 1932 bol uchádzačom o riadenie jedného kominárskeho obvodu v Bratislave. Študoval v Prahe na maliarskej akadémii. Po ukončení štúdia pracoval ako profesor kreslenia na gymnáziu v Bratislave a od roku 1927 sa venoval iba umeleckej činnosti. Jeho rozsiahle dielo obsahuje okolo 1300 olejov, pastelov, tempier a kresieb inšpirovaných ľudovou tvorbou, legendami a krajinou. Stal sa jedným zo zakladateľov slovenskej modernej výtvarnej maľby a bol organizátorom kultúrneho života. Aj jeho literárna činnosť je významná, vydal vyše 20 kníh. Spolu s Gejzom Vámošom vydával literárno-umelecký časopis Svojeť. V novinách a časopisoch publikoval mnoho recenzií, profilov osobností, čŕt, poviedok i umelecko-historických prác.
Ján Pohronský – 30. výročie úmrtia
23. september – Ján Pohronský (2.7.1908 Brezno – 23.9.1995 Žilina) – spisovateľ. Po absolvovaní meštianskej školy v Brezne sa vyučil za fotografa. Pracoval ako pomocný pracovník Okresného súdu v Rožňave a ako pisár na notárskom úrade v Gočove, bol právnikom na Podnikovom riaditeľstve Slovenskej knihy v Žiline. Debutoval zbierkou ľúbostne ladených a rodným krajom inšpirovaných veršov, je autorom 9 kníh, naturalistickej prózy, tematický register vlastného prozaického diela obohatil knihou z poľovníckeho prostredia a najmä románmi zo sveta dospievajúcej mládeže.
Rudolf Viest – 80. výročie úmrtia
24. september – Rudolf Viest (24. 9. 1890 Revúca – 1945 Flossenbürg, Nemecko) – generál, veliteľ povstaleckej armády počas Slovenského národného povstania. Od roku 1939 príslušník slovenskej armády, patril k skupine protifašisticky orientovaných dôstojníkov, udržiaval styk s domácim občianskym odbojom. Člen Československého národného výboru v Paríži a veliteľ 1. čs. divízie vo Francúzsku. Po odchode do Anglicka sa stal členom Štátnej rady československej a ministrom česko-slovenskej exilovej vlády v Londýne. V auguste 1944 odletel s česko-slovenskou vládnou delegáciou z Anglicka do ZSSR a odtiaľ 6. 10. 1944 s časťou 2. československej paradesantnej brigády odletel do Banskej Bystrice na pomoc SNP. Po príchode sa stal veliteľom 1. československej armády na Slovensku. V novembri 1944 bol zajatý, odtransportovaný do Berlína, nemeckým súdom odsúdený na trest smrti a v nemeckom koncentračnom tábore bol pravdepodobne popravený spoločne s Jánom Golianom. In memoriam bol povýšený do hodnosti armádneho generála a vyznamenaný mnohými československými a zahraničnými medailami, významným bol Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, ktorý mu bol udelený v roku 1995. 28.8.2007 mu v Revúcej bola odhalená busta.
Životná cesta Rudolfa VIESTA sa zrejme uzavrela v koncentráku Flossenbürg - Slovenské národné noviny
Rudolf Viest - Alchetron, The Free Social Encyclopedia
Ľudovít Reuss – 120. výročie úmrtia
25. september – Ľudovít Reuss (18. 4. 1822, Revúca – 25. 9. 1905, Revúca) – zberateľ slovenských ľudových rozprávok, teoretik folklóru, ev. farár. Študoval na gymnáziu v Gemeri, Levoči a teológiu v Bratislave. Pridal sa k študentom, ktorí demonštratívne odišli do Levoče na protest odvolania Ľudovíta Štúra z pozície zástupcu profesora Palkoviča na bratislavskom lýceu. Univerzitné štúdiá absolvoval v Halle. Po vysvätení za kňaza v roku 1848 sa stal kaplánom a od roku 1853 do roku 1902 farárom v Revúcej. Zúčastnil sa revolučných pohybov gemerských národovcov. Bohatý národopisný materiál z oblasti ľudovej viery o vzniku a vývoji vesmíru spracoval v rukopisnej práci Bájeslovie drievnych Slovákov. Z ďalších rukopisov je známy Etymologický slovník reči slovenskej a jej príbuzných. V rukopise zanechal prácu Zemepisné mená v Uhorsku. S bratom Júliusom Gustávom rozobral slovenské ľudové piesne z hudobnoteoretického hľadiska. Zaoberal sa aj teóriou harmónie a aplikáciou matematických zákonov na hudbu a harmóniu. Výsledky výskumu publikovali v spoločnom diele Základné pravidlá súzvuku. Bol aj verejne činný. Ako evanjelický farár uplatnil svoj vplyv pri zriaďovaní prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Bol členom Matice slovenskej a členom Chemicko-technickej spoločnosti v Erlangene v Nemecku. Najmä za ním prišla do Revúcej 13. októbra 1855 Božena Němcová, ktorá chcela vydať Reussovcami zozbierané rozprávky a povesti.
Ľudovít... - Múzeum Prvého slovenského gymnázia v Revúcej | Facebook
Vendelín Bránsky
29. september – Vendelín Bránsky (10.11.1844 Rožňava – 29.9.1915 Rožňava) – banský radca a dozorca. Po skončení strednej školy v Banskej Štiavnici navštevoval do roku 1868 Banícku a lesnícku akadémiu. Nasledujúci rok nastúpil ako banský praktikant do služieb erárneho banského závodu v Banskej Štiavnici. Od roku 1872 pracoval v banskom erárnom závode v Tisovci. V roku 1882 preložený do Železníka a poverený vedením tamojších gemerských a turnianskych baní. Posledné pracovné roky od roku 1901 strávil v Rožňave. Počas svojej aktívnej činnosti v Železníku viedol početné významné projekty, medzi inými: razenie dedičnej štôlne Alžbeta, hĺbenie šachty Dionýz, vybudovanie lanovej dráhy Železník – Tisovec a výstavba pražiacich pecí. Aktívne sa angažoval v Boršodsko – gemerskej pobočke Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti v Rožňave, aj ako predseda dozornej komisie Gemerskej sporiteľne v Rožňave. Bol predsedom komisie na zriadenie baníckej odbornej školy v Rožňave, ktorá vznikla v roku 1909, bol dlhoročný predseda jej dozorného výboru a zúčastňoval sa na získavaní finančných prostriedkov pre jej existenciu. Mal veľké zásluhy pri vzniku Baníckeho múzea a aktívne sa podieľal na verejnom živote mesta Rožňava.
Marta Mikitová
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-