piatok, 31 júl 2026 22:32
Pripomíname si okrúhle výročia osobností Gemera a Gemera-Malohontu, pripadajúce na august 2026 Doporučený
Napísal(a) Marta Mikitová
V Gemeri a Gemeri-Malohonte sa narodili, študovali či pôsobili mnohé osobnosti celoslovenského významu. Ich práca a aktivity v oblasti histórie, kultúry a umenia, spoločenského života, vedy, techniky, hospodárstva... zanechali trvalú stopu v živote našej spoločnosti a prínosy ich činnosti sú významné a dôležité pre rozvoj celého nášho Slovenska. Každý, kto prispel svojou prácou a tvorivosťou k rozvoju našej spoločnosti si zaslúži našu úctu a môžeme byť na neho právom hrdí. Pripomeňme si preto okrúhle výročia narodenia či úmrtia takýchto osobností, ktoré pripadajú na august 2026.
Michal Semian – 285. výročie narodenia
3. august – Michal Semian (3. 8. 1741, Vrádište – 29. 4. 1812, Pezinok) – básnik, prekladateľ, ev. farár. Po skončení ľudovej školy pokračoval v štúdiu v Soproni a na lýceu v Kežmarku, potom študoval teológiu na univerzite v Halle a v Jene. V roku 1782 bol vysvätený za evanjelického kňaza a neskôr pôsobil ako vychovávateľ v Piaskách pri Lubline, ako rektor nižšieho gymnázia (latinskej cirkevnej školy) v Ratkovej a konrektor v Prešove. Od roku 1782 bol evanjelickým farárom v Pezinku. Bol plodným autorom mnohých básnických skladieb v češtine a latinčine, hlavne k svadbám priateľov a literátov, k meninám a inštaláciám: Srdečné plesání... pani Katerine Šramko (Halle, 1771); Sacrae messis primitiae... Petro Ambrosio... (Jena, 1773); Solennem, cathedrae scholasticae cum ecclesiasticae... Paulo Schramko (Jena, 1773); Osmdesáteletni Barzyllai... v osobě... pana Jana Faczony (Prešov, 1779); veršov pri nástupe na kňazské miesto v Pezinku Nábožný zvučný hlas... (Bratislava, 1783). Zaoberal sa vlastivedným bádaním, vydal popularizujúcu prácu z dejín Uhorska určenú hlavne pre školy Kratičné historické vypsání knížat a králů uherských (Bratislava, 1786), prispel duchovnými piesňami do M. Institorisom vydanej reedície Tranovského Cithary sanctorum z roku 1787, ako pezinský farár pripravil vydanie Biblia sacra (1787). Z maďarčiny preložil do slovakizovanej češtiny román I. Mészárosa Při dobytí budínskeho zámku... (Bratislava, 1790).
Milan Kraus – 20. výročie úmrtia
8. august – Milan Kraus (20.8.1924 Tisovec – 8.8.2006 Prievidza) – básnik, esejista, prekladateľ. Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Pokračoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, potom v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a v rokoch 1950 – 1952 asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i prekladovej poézie, napríklad Pôvodná poézia, Svetová poézia, Slovenská poézia, Kmeň, Kruh milovníkov poézie, Otvorené okná a iné. Od roku 1944 do roku 1998 vydal zbierky poézie: Stromoradie ticha, Vďaka a láska, Lístok za listom, Načatá pečať, Priateľstvo s chvíľou, Spevokol, Vychádzky do pološera, Trpezlivosť kvetov, Ťažkosplavné more. Výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980), v ktorej sa zamýšľa nad zmyslom básnickej tvorby a jej poslaním v spoločnosti. Ako vydavateľský redaktor a editor zostavil výbery, antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. Prekladal z chorváčtiny, švédčiny, rumunčiny, zo srbochorvátčiny preložil viacero rozhlasových hier. Milan Kraus je i názov dokumentárneho filmu, ktorý v roku 1955 vyrobila STV Bratislava v rámci cyklu Portréty (scenár Jana Kassovicová, réžia Fedor Bartko).
Rudolf Strinka – 15. výročie úmrtia
11. august – Rudolf Strinka (19.6.1927 Mokrá Lúka – 11.8.2011 Revúca) – učiteľ, spisovateľ. Základné vzdelanie získal v Revúcej, v rokoch 1945 – 1949 študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Od roku 1958 bol dlhé roky členom i funkcionárom poľovníckych združení. Príroda si ho svojou nádherou podmanila, zážitky, ktoré prežil, zaznamenal a literárne pretvoril, a potom uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. Zbierky poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšli knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Prvé poviedky vyšli v r. 1997 pod názvom Zelený svet pod Kohútom, potom nasledovali zbierky Pod Muránskou planinou (1998), Listy pre Devanu (2000), V Šivetickom háji (2002), Kozia dolina (2003), Na okraji lesa (2005), Chata v Striebornom (2006), Katarínsky diviak (2011). Kniha Pod Muránskou planinou vyšla aj vo forme knihy v Braillovom písme a Zelený svet pod Kohútom ako zvuková kniha v Slovenskej knižnici pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči.
Ondrej Klokoč – 115. výročie narodenia
17. august – Ondrej Klokoč (17.8.1911 Hnúšťa-Hačava - 26.3.1975 Bratislava) – politik, novinár. V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ na viacerých miestach: v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave a v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia, odboja a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a Revolučného národného výboru v Hnúšti, člen povstaleckej SNR, neskôr predstaviteľ SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Je nositeľom viacerých vyznamenaní a pamätných medailí.
Štefan Kollárčik – 230. výročie narodenia
18. august – Štefan Kollárčik (18.8.1796 Župčany – 18.7.1869 Drienovec, pochovaný je v Rožňave) – cirkevný hodnostár. Študoval na gymnáziu v Prešove, Sabinove, Rožňave a v Miškovci. V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Dňa 2. apríla 1850 bol panovníkom Františkom Jozefom I. menovaný za biskupa do Rožňavy, stal sa v poradí 10. rožňavským biskupom. Pápežské menovanie pápežom Piom IX. pochádza z 15. januára 1851. Za biskupa bol vysvätený v Nitre 23. februára 1851, na biskupský stolec v Rožňave bol uvedený dňa 2. marca 1851. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v Rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Pričinil sa, že od roku 1862 sa vo vyšších ročníkoch gymnázia vyučovalo po slovensky. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil fundáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály, ktorý nadobudol dnešnú podobu, i letné sídlo biskupov v Drienovci. Od roku 1858 bol nositeľom cisárskeho rakúskeho Leopoldovho rádu. V roku 1863 ho cisár František Jozef I. menoval za svojho tajného radcu. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Ján Polomský – 45. výročie úmrtia
20. august – Ján Polomský (7.12.1896 Jelšava – 20.8.1981 Banská Bystrica) – hrebenár. Základnú školu navštevoval v Jelšave, za hrebenára sa vyučil u svojho otca a pokračoval v hrebenárskom remesle aj po jeho smrti spolu s matkou a bratom Samuelom v jeho dielni. Po r. 1951 pracoval v magnezitovom závode v Lubeníku. Pôvodne vyrábal hlavne hrebene zvané všiváky ručne, neskôr hrebene tzv. štyločky, frizíre a konťové hrebene pre ženské účesy na strojoch s elektrickým pohonom. Rohovinu na výrobu objednával z Čiech a Maďarska, výrobky sa predávali na trhoch v Jelšave a okolí a na východnom Slovensku. Bol posledným hrebenárom, ktorý sa v Jelšave venoval tomuto remeslu. Od roku 1968 žil na dôchodku v Banskej Bystrici.
Gustáv Frák – 20. výročie úmrtia
25. august – Gustáv Frák (1.3.1913 Sirk – 25. 8. 2006 Revúca) – regionálny historik, archivár, publicista, prekladateľ, znalec gemerského železiarstva. Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Pracoval ako baník, neskôr banský technik v Železníku. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave a potom v Banských závodoch na Spiši. Pozdejšie pôsobil na Ministerstve hutného priemyslu a rudných baní v Prahe, odkiaľ bol preložený do banských závodov Smolník, Švábovce, Spišská Nová Ves a Včeláre. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, nastúpil k Slovenským magnezitovým závodom v Lubeníku do funkcie vedúceho výstavby závodu. V Revúcej pôsobil od 14. septembra 1967. Venoval sa spracovávaniu regionálnych dejín, predovšetkým Gemera-Malohontu. Jeho dlhoročné bádanie vyústilo v spracovanie nových historických poznatkov z rozvoja baníctva a železiarstva v regióne, ktoré úzko súvisí aj s históriou Revúcej. Zaoberal sa hospodárskymi a národnostnými pomermi Revúcej od najstarších zachovaných prameňov až po súčasnosť. Sprítomnil významné osobnosti národnoobrodeneckého hnutia. Napomáhal rozvoju Gemersko-malohontskej vlastivednej spoločnosti. Jazykové znalosti (latinčina, nemčina, ruština, maďarčina) využíval pri bádaní v archívoch, ako aj pri utriedení knižného fondu knižníc, ktoré sú uložené na Evanjelickom a. v. farskom úrade v Revúcej. Spracoval katalógy archívov Gemerského seniorátu evanjelickej a. v. cirkvi a Evanjelického a. v. cirkevného zboru v Revúcej a v Štítniku. Jeho odborné vedomosti boli prínosom najmä pre začínajúcich autorov. Mal bohaté prednáškové aktivity na odborných seminároch a sympóziách. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch a v mesačníku Zborový informátor ev. a. v. cirkevného zboru v Revúcej. Jeho odborné články sa stali súčasťou šiestich zväzkov Vlastivedné štúdie Gemera (1985 – 1990). Je autorom mnohých publikácií, ako napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, 40 rokov výroby magnezitových stavív v Lubeníku, Lubeník, Záhadný zvon Quirin v Revúcej. Je spoluautorom kníh Dvadsať rokov závodu SMZ Lubeník (1976), Magnezitový priemysel Československa (1986), Spracovanie magnezitu v Jelšave (1998) a Mokrá Lúka (1998). Podrobne sa zaoberal problematikou historickej knižnice Prvého slovenského gymnázia v Revúcej. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc – verejných, cirkevných, spolkových, školských a súkromných od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirín (1997), ktoré dostal za celoživotné dielo v oblasti spracovávania regionálnej histórie, najmä baníctva a železiarstva, za bohatú publikačnú a prednáškovú činnosť a za propagáciu mesta Revúca. Jemu venovanú mramorovú pamätnú tabuľu odhalili 19. júna 2008 na novej budove Prvého slovenského gymnázia v Revúcej.
Pavol Terray – 165. výročie narodenia
27. august – Pavol Terray (27.8.1861 Mokrá Lúka – 20.11.1926 Budapešť) – lekár, univerzitný profesor, hlavný zdravotný poradca. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. V roku 1894 bol habilitovaný ako súkromný univerzitný profesor v oblasti ochorení hrudných orgánov. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným zdravotným poradcom. Vydal niekoľko odborných a vedeckých publikácií, napr. O vplyve horkých látok na pohyby žalúdka (1891), Vplyv obsahu kyslíka vo vzduchu na metabolizmus (1897), Učebnica diabetiky (1898), Usmernenia pre diaetickú liečbu diabetes mellitus (1898) a i. Pochovaný je na cintoríne Kerepesi v Budapešti. Jeho náhrobný kameň bol slávnostne odhalený 20. mája 1928.
Samuel Víťazoslav Kuchta – 165. výročie narodenia
28. august – Samuel Víťazoslav Kuchta (28.8.1861 Tisovec – 11.4.1895 Hodonín) – lekár, básnik, publicista. Po vychodení ľudovej školy v Tisovci, študoval rokoch 1871 – 1874 na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, v rokoch 1879 – 1893 študoval medicínu vo Viedni. Po skončení štúdia sa stal asistentom na univerzite vo Viedni, praxoval na pôrodnici a psychiatrii v Linzi. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 – 1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, vo Viedni pôsobil v literárnom spolku Národ. V rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni a zaslúžil sa o vydanie Almanachu mládeže slovenskej, ktorý aj redigoval. Svoje básne uverejnil v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej, v zborníku literárnych prác Slovenské spevy a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. Národnou, kultúrnou a zdravotníckou tematikou prispel do Národných novín a do Slovenských pohľadov, kde vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. Vo fonde Literárneho archívu Slovenskej národnej knižnice sa nachádza aj časť jeho rukopisných prác (Kto a koľkí sme?, Niečo k ilustrovaniu nášho ľudu, Organizmus, Osveta, Útrapy Slovákov pod ústavnou vládou maďarskou, Výlet na Semering – Schôdza všeslovanská a iné). Z dokumentárneho materiálu sú najvýznamnejšie zápisnice zo zasadnutí Slovenského akademického spolku Tatran vo Viedni. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.
František Sobota – 135. výročie narodenia
30. august – František Sobota (Szobota) (30.8.1891 Košice – 10.1.1939 Levoča) – atlét, právnik. Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako sudca v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. Jeho poslednou funkciou bol predseda Najvyššieho súdu v Levoči. Ako atlét súťažil najma v krátkych behoch a skoku do diaľky vo farbách Košice AC. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Jeho osobným rekordom bol beh na 100 m – 10,9 (v r. 1911). Na V. letných Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta (traja v nej boli východoslovenskí atléti) postúpila do semifinále. Štafeta sa do finále nedostala, ale ako jednotka s najlepším časom v semifinále skončila na štvrtom mieste. Bol tiež jedným z najlepších pretekárov svojej doby v skoku do diaľky: v roku 1912 získal dánsku cenu s výsledkom 681 cm. Kvôli zdravotným problémom skončil športovú kariéru a pôsobil ako tréner atletického oddielu materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval. Ako tréner pôsobil aj medzi robotníckymi športovcami. (Foto: upravené)Marta Mikitová
Zverejnené v
Osobnosti Gemera
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.