piatok, 30 október 2026 08:25
Pripomíname si okrúhle výročia osobností Gemera a Gemera-Malohontu, pripadajúce na november 2026 Doporučený
Napísal(a) Marta Mikitová
V Gemeri a Gemeri-Malohonte sa narodili, študovali či pôsobili mnohé osobnosti celoslovenského významu. Ich práca a aktivity v oblasti histórie, kultúry a umenia, spoločenského života, vedy, techniky, hospodárstva... zanechali trvalú stopu v živote našej spoločnosti a prínosy ich činnosti sú významné a dôležité pre rozvoj celého nášho Slovenska. Každý, kto prispel svojou prácou a tvorivosťou k rozvoju našej spoločnosti si zaslúži našu úctu a môžeme byť na neho právom hrdí. Pripomeňme si preto okrúhle výročia narodenia či úmrtia takýchto osobností, ktoré pripadajú na november 2026.
Gustáv Staník – 85. výročie úmrtia
1. november – Gustáv Staník (13.2.1857 Pruské – 1.11.1941 Rožňava) – organista, hudobný skladateľ, pedagóg. Študoval na učiteľskom ústave v Trnave a na konzervatóriu v Prahe. Spočiatku pôsobil ako učiteľ v Púchove, potom prešiel za organistu do Bardejova, neskôr do Banskej Bystrice. Od r. 1902 prežil v Rožňave skoro 40 rokov, kde bol organistom a učiteľom hudby na vtedajšom katolíckom gymnáziu. V rokoch 1902 – 1935 pôsobil ako regenschori, po ňom túto funkciu prevzala jeho dcéra Camilla Staníková-Básthy. Tvoril menšie inštrumentálne a vokálne skladby pre organ a klavír, mužské a miešané zbory, piesne so sprievodom organu a huslí, skladby pre dychový orchester, skladby pre cirkevné účelyk, ale i diela salónneho charakteru. Celkovo skomponoval približne 50 skladieb. Udržiaval styky s inými hudobnými skladateľmi, často ho navštevovala Božena Smetanová, dcéra Bedřicha Smetanu, v čase jej pobytu na Slovensku pri Rožňave. Jeho životu a pôsobeniu sa venovala Jana Rendeková v r. 1991 v svojej diplomovej práci (VŠMU v Bratislave). 22. apríla 2007 sa v katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave konal spomienkový koncert z príležitosti 150. výročia jeho narodenia, ktorý organizoval Miestny odbor Matice slovenskej v Rožňave spolu s Gemerským osvetovým strediskom, Katolíckou ZŠ J. Nepomuckého a ZUŠ v Rožňave. Koncertu sa zúčastnili i piati rodinní príslušníci, medzi nimi vnučka a pravnučka Gustáva Staníka. Účinkovali učitelia a žiaci oboch základných umeleckých škôl a katedrálny zbor.
Marína Maliaková – 165. výročie narodenia
4. november– Marína Maliaková, rod. Ormisová(4.11.1861 Nižná Slaná – 13.1.1946 Zvolen) – osvetová pracovníčka, publicistka, krajčírka, zberateľka ľudových krojov a výšiviek. Dcéra Samuela Ormisa, profesora Slovenského evanjelického a. v. gymnázia v Revúcej, ktorý v tom čase (1855 – 1863) pôsobil ako ev. farár v Nižnej Slanej. Základné vzdelanie získala v Revúcej vo Vychovávacom dievčenskom ústave, ktorý založil jej otec, .za krajčírku sa učila v Banskej Bystrici, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. V r. 1889 – 1899 majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej. V decembri 1899 sa vydala za ev. farára, učiteľa, literárneho vedca a popredného aktivistu medzi Slovákmi na Dolnej Jozefa Maliaka z Iloku v Chorvátsku a z Revúcej odišla. V šití pokračovala aj v Iloku. Naposledy žila vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky, ktoré predstavila o. i. aj v r. 1899 na národopisnej výstave v Prahe. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických úvah, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch (Slovenské pohľady, Dennica, Živena, Slovenská žena, Národné noviny). Články obohatila o vlastné skúsenosti, napr. o poznanie kraskovskej fary A. H. Škultétyho v próze Orgovánová besiedka. Časopisecky vyšli jej cestopisné črty Výlet do chorvátsko-dalmátskeho prostredia, poviedky, v ktorých spomína na otcovo revúcke gymnázium. Spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. V roku 1979 vydalo Vydavateľstvo Osveta v Martine autobiografickú publikáciu: Ormisová M. – Ormis Ján Vladimír. Marína Ormisová spomína.
4. november– Marína Maliaková, rod. Ormisová(4.11.1861 Nižná Slaná – 13.1.1946 Zvolen) – osvetová pracovníčka, publicistka, krajčírka, zberateľka ľudových krojov a výšiviek. Dcéra Samuela Ormisa, profesora Slovenského evanjelického a. v. gymnázia v Revúcej, ktorý v tom čase (1855 – 1863) pôsobil ako ev. farár v Nižnej Slanej. Základné vzdelanie získala v Revúcej vo Vychovávacom dievčenskom ústave, ktorý založil jej otec, .za krajčírku sa učila v Banskej Bystrici, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. V r. 1889 – 1899 majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej. V decembri 1899 sa vydala za ev. farára, učiteľa, literárneho vedca a popredného aktivistu medzi Slovákmi na Dolnej Jozefa Maliaka z Iloku v Chorvátsku a z Revúcej odišla. V šití pokračovala aj v Iloku. Naposledy žila vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky, ktoré predstavila o. i. aj v r. 1899 na národopisnej výstave v Prahe. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických úvah, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch (Slovenské pohľady, Dennica, Živena, Slovenská žena, Národné noviny). Články obohatila o vlastné skúsenosti, napr. o poznanie kraskovskej fary A. H. Škultétyho v próze Orgovánová besiedka. Časopisecky vyšli jej cestopisné črty Výlet do chorvátsko-dalmátskeho prostredia, poviedky, v ktorých spomína na otcovo revúcke gymnázium. Spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. V roku 1979 vydalo Vydavateľstvo Osveta v Martine autobiografickú publikáciu: Ormisová M. – Ormis Ján Vladimír. Marína Ormisová spomína.
Belo Cajchan – 35. Výročie úmrtia
10. november – Belo Cajchan (10.9. 1905 Martin – 10.11. 1991 Hnúšťa) – divadelný ochotník, zanietený športovec, turista. Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol založený Kultúrny a divadelný spolok Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol Belo Cajchan (viedol aj Dramatický krúžok TJ Sokol). Najvýznamnejším sa stáva KS Rimavan, ktorý existoval v rokoch 1931 až 1938 a bol to vlastne prvý divadelný spolok z Rimavskej Soboty, ktorý sa predstavil až na „Divadelných závodoch“ v Martine (dnešná Scénická žatva). Bolo to v roku 1936 s hrou M. Kočanovej: Zlomená vetvička renesancie. Tento divadelný spolok organizačne zabezpečoval za pomoci ÚSOD (Ústredia slovenských ochotníckych divadiel) aj Okresné divadelné závody v rokoch 1934, 1935, 1938 a v roku 1936 Oblastné divadelné závody v Rimavskej Sobote, v sále hotela Tatra. Sám účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch, v ktorých vytvoril vyše päťdesiatky divadelných postáv. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále, a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V Rozhlasových divadelných závodoch v Košiciach, ktoré sa konali začiatkom apríla 1936, získal 1. cenu. Na súťaži sa zúčastnilo 7 divadelných krúžkov. Rimavan zvíťazil s Tajovského hrou Matka. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska a Belo Cajchan pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. Ešte pred založením turistického oddielu (1968) organizoval stretnutia priateľov prírody, najviac navštevovaným miestom bol Sinec, kde sa stretávali na chate pri prameni Cigánky, potom to boli Ždiar, Brandzová, Brezina (kde v r. 1967 varil kotlíkový guláš), či pešie túry na Tŕstie.
10. november – Belo Cajchan (10.9. 1905 Martin – 10.11. 1991 Hnúšťa) – divadelný ochotník, zanietený športovec, turista. Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol založený Kultúrny a divadelný spolok Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol Belo Cajchan (viedol aj Dramatický krúžok TJ Sokol). Najvýznamnejším sa stáva KS Rimavan, ktorý existoval v rokoch 1931 až 1938 a bol to vlastne prvý divadelný spolok z Rimavskej Soboty, ktorý sa predstavil až na „Divadelných závodoch“ v Martine (dnešná Scénická žatva). Bolo to v roku 1936 s hrou M. Kočanovej: Zlomená vetvička renesancie. Tento divadelný spolok organizačne zabezpečoval za pomoci ÚSOD (Ústredia slovenských ochotníckych divadiel) aj Okresné divadelné závody v rokoch 1934, 1935, 1938 a v roku 1936 Oblastné divadelné závody v Rimavskej Sobote, v sále hotela Tatra. Sám účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch, v ktorých vytvoril vyše päťdesiatky divadelných postáv. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále, a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V Rozhlasových divadelných závodoch v Košiciach, ktoré sa konali začiatkom apríla 1936, získal 1. cenu. Na súťaži sa zúčastnilo 7 divadelných krúžkov. Rimavan zvíťazil s Tajovského hrou Matka. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska a Belo Cajchan pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. Ešte pred založením turistického oddielu (1968) organizoval stretnutia priateľov prírody, najviac navštevovaným miestom bol Sinec, kde sa stretávali na chate pri prameni Cigánky, potom to boli Ždiar, Brandzová, Brezina (kde v r. 1967 varil kotlíkový guláš), či pešie túry na Tŕstie.
file:///C:/Users/ASUS/Downloads/Dennik-rimavskosobotskeho-divadelnictva-Gemerske-zvesti-13-04-2022-rocnik-6-cislo-4-strana-5%20(1).pdf
Mária Basilidesová – 140. výročie narodenia
11. november – Mária Basilidesová (11.11.1886 Jelšava – 26.9.1946 Budapešť) – operná speváčka. Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka operných postáv vo svojom žánri (alt), aj interpretka piesní a oratóriií. Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Hosťujúce vystúpenia ju priviedli k veľkým úspechom v Berlínskej štátnej opere, ako aj v Štátnych operách v Drážďanoch a Mníchove, v Opere v Prahe a v Opere v Antverpách. Hosťovala tiež v Bruseli (1929), Haagu (1929) a v Bukurešti, pričom veľmi úspešné koncerty mali v Berlíne v rokoch 1927 – 1929 a v Londýne v roku 1930. Jedno z jej posledných divadelných vystúpení bolo v roku 1945 v Budapešti ako Stará grófka v Pikovej dáme od Čajkovského. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní. V roku 1937 spievala na koncerte v katedrále na Salzburskom festivale. Úspešne vystupovala aj ako oratórna speváčka, napr. v dielach J. S. Bacha Matúšova pašie, v oratóriu Georga Friedricha Händla a Mozartovom Rekviem. Bola jednou z prvých speváčok, ktoré predviedli znovuobjavy maďarskej ľudovej hudby Bélu Bartóka a Zoltána Kodálya, zaslúžila sa o propagáciu ich diel. Jej kontraltový hlas je počuť na nahrávkach na značkách HMV (Budapešť, 1928 – 1929 s Bélom Bartókom pri klavíri) a Parlophon. Na Hungarotone, v pamätnom vydaní Bélu Bartóka, boli publikované ďalšie výbery umelkyne a jej diel. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. Hlavnou časťou podujatia bola prezentácia o živote a osobe opernej divy, určená širokej verejnosti, ktorá sa konala v priestoroch jelšavského múzea
11. november – Mária Basilidesová (11.11.1886 Jelšava – 26.9.1946 Budapešť) – operná speváčka. Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka operných postáv vo svojom žánri (alt), aj interpretka piesní a oratóriií. Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Hosťujúce vystúpenia ju priviedli k veľkým úspechom v Berlínskej štátnej opere, ako aj v Štátnych operách v Drážďanoch a Mníchove, v Opere v Prahe a v Opere v Antverpách. Hosťovala tiež v Bruseli (1929), Haagu (1929) a v Bukurešti, pričom veľmi úspešné koncerty mali v Berlíne v rokoch 1927 – 1929 a v Londýne v roku 1930. Jedno z jej posledných divadelných vystúpení bolo v roku 1945 v Budapešti ako Stará grófka v Pikovej dáme od Čajkovského. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní. V roku 1937 spievala na koncerte v katedrále na Salzburskom festivale. Úspešne vystupovala aj ako oratórna speváčka, napr. v dielach J. S. Bacha Matúšova pašie, v oratóriu Georga Friedricha Händla a Mozartovom Rekviem. Bola jednou z prvých speváčok, ktoré predviedli znovuobjavy maďarskej ľudovej hudby Bélu Bartóka a Zoltána Kodálya, zaslúžila sa o propagáciu ich diel. Jej kontraltový hlas je počuť na nahrávkach na značkách HMV (Budapešť, 1928 – 1929 s Bélom Bartókom pri klavíri) a Parlophon. Na Hungarotone, v pamätnom vydaní Bélu Bartóka, boli publikované ďalšie výbery umelkyne a jej diel. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. Hlavnou časťou podujatia bola prezentácia o živote a osobe opernej divy, určená širokej verejnosti, ktorá sa konala v priestoroch jelšavského múzea
Karol Kuzmány – 220. výročie narodenia
16. november – Karol Kuzmány (16.11.1806 Brezno – 14.8.1866 Turčianske Teplice) – básnik, spisovateľ, prekladateľ, teológ, cirkevný hodnostár. Študoval na gymnáziu v Dobšinej a v Gemeri, na lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene. Bol profesorom kežmarského gymnázia, pôsobil ako evanjelický farár vo Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Tvorivo zužitkoval podnety ľudovej slovesnosti, je autorom svojráznych balád. Veľký význam majú jeho štúdie týkajúce sa literárnej estetiky. Hľadačstvo nových ciest vo vývine slovenskej literatúry sa zreteľne prejavilo v jeho redakčnej práci, založil a redigoval časopis Hronka. Po jeho zániku prispieval do mnohých časopisov. Bol člen Tatrína, prvý podpredseda Matice slovenskej, člen matičného vyslanstva k cisárovi.
16. november – Karol Kuzmány (16.11.1806 Brezno – 14.8.1866 Turčianske Teplice) – básnik, spisovateľ, prekladateľ, teológ, cirkevný hodnostár. Študoval na gymnáziu v Dobšinej a v Gemeri, na lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene. Bol profesorom kežmarského gymnázia, pôsobil ako evanjelický farár vo Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Tvorivo zužitkoval podnety ľudovej slovesnosti, je autorom svojráznych balád. Veľký význam majú jeho štúdie týkajúce sa literárnej estetiky. Hľadačstvo nových ciest vo vývine slovenskej literatúry sa zreteľne prejavilo v jeho redakčnej práci, založil a redigoval časopis Hronka. Po jeho zániku prispieval do mnohých časopisov. Bol člen Tatrína, prvý podpredseda Matice slovenskej, člen matičného vyslanstva k cisárovi.
Rebeka Lešková – 170. výročie úmrtia
16. november – Rebeka Lešková, rod. Laučeková (3.9.1773 Vyšná Slaná – 16.11.1856 Kiskőrös) – poetka zostavovateľka zbierky ľudových piesní. Narodila sa v rodine slovenského barokového náboženského spisovateľa Martina Laučeka. Vzdelanie získala v Skalici, kde sa formoval jej literárny rozhľad. Žila vo Vyšnej Slanej, neskôr so svojím manželom spisovateľom, redaktorom a filológom Štefanom Leškom na rôznych miestach a v Prahe (1794 – 1798) , kde sa ich dom stal centrom prvej novočeskej básnickej školy. Od roku 1810 žils v Kiskőrösi (Dnes Maďarsko, slovenský názov obce je Malý Kereš). Bola jednou z prvých slovenských poetiek. Stala sa členkou básnického združenia Puchmajerovej družiny a spolupracovala s českým filológom, historikom a zakladateľom vedeckej slavistiky Jozefom Dobrovským. Venovala sa písaniu vlastnej poézie, ale taktiež zbierala ľudové piesne, ktoré využil neskôr Ján Kollár pri zostavovaní svojej zbierky Národnie spievanky. Jej tvorba je charakteristická morálnymi a výchovnými motívmi, prízvučnou prozódiou, prepojením ľudovej piesňovej tradície s klasicistickým poetickým jazykom. Jej najznámejšia publikovaná báseň: Výstraha před svůdci všem pannám (1798) – uverejnená v Puchmajerovom almanachu (Antonín Jaroslav Puchmajer) Nové básne – zhudobnená českým hudobným skladateľom Jakubom Janom Rybom. Dnes je považovaná za kľúčovú priekopníčku ženského autorského hlasu v slovenskej literatúre. Jej tvorba, hoci rozsahom nie veľká, predstavuje dôležitý most medzi barokovou tradíciou jej otca a nastupujúcim národným obrodením.
16. november – Rebeka Lešková, rod. Laučeková (3.9.1773 Vyšná Slaná – 16.11.1856 Kiskőrös) – poetka zostavovateľka zbierky ľudových piesní. Narodila sa v rodine slovenského barokového náboženského spisovateľa Martina Laučeka. Vzdelanie získala v Skalici, kde sa formoval jej literárny rozhľad. Žila vo Vyšnej Slanej, neskôr so svojím manželom spisovateľom, redaktorom a filológom Štefanom Leškom na rôznych miestach a v Prahe (1794 – 1798) , kde sa ich dom stal centrom prvej novočeskej básnickej školy. Od roku 1810 žils v Kiskőrösi (Dnes Maďarsko, slovenský názov obce je Malý Kereš). Bola jednou z prvých slovenských poetiek. Stala sa členkou básnického združenia Puchmajerovej družiny a spolupracovala s českým filológom, historikom a zakladateľom vedeckej slavistiky Jozefom Dobrovským. Venovala sa písaniu vlastnej poézie, ale taktiež zbierala ľudové piesne, ktoré využil neskôr Ján Kollár pri zostavovaní svojej zbierky Národnie spievanky. Jej tvorba je charakteristická morálnymi a výchovnými motívmi, prízvučnou prozódiou, prepojením ľudovej piesňovej tradície s klasicistickým poetickým jazykom. Jej najznámejšia publikovaná báseň: Výstraha před svůdci všem pannám (1798) – uverejnená v Puchmajerovom almanachu (Antonín Jaroslav Puchmajer) Nové básne – zhudobnená českým hudobným skladateľom Jakubom Janom Rybom. Dnes je považovaná za kľúčovú priekopníčku ženského autorského hlasu v slovenskej literatúre. Jej tvorba, hoci rozsahom nie veľká, predstavuje dôležitý most medzi barokovou tradíciou jej otca a nastupujúcim národným obrodením.
Samuel Hojč – 220. výročie narodenia
16. november – Samuel Hojč (16.11.1806 Brezno - 24.7.1868 pustatina Vatya) – národno-kultúrny dejateľ, autor národných obrán, ev. kňaz, statkár. Študoval teológiu na univerzite v Tubingene. Pôsobil ako kaplán v Tisovci, Banskej Štiavnici, ako farár v Hornej Mičinej. Potom sa usadil v Peštianskej stolici (1859), na pustatine Vatya, kde spravoval svoj veľkostatok a spolu s bratom obhospodaroval pôdu. Vystupoval ako národne oduševnený slovenský vlastenec. Patril medzi najaktívnejších odporcov maďarizácie, na ktorú reagoval dvoma obrannými spismi vydanými anonymne v Nemecku (Máme sa stať Maďarmi? a Apológia uhorského slovanstva, ktorá mala veľký ohlas nielen na Slovensku, v Uhorsku, ale aj v zahraničí. Ako alternatívu predkladal národnú toleranciu a rovnoprávnosť, požadoval československú cirkev a literárny jazyk ako kultúrne právo Slovákov. Venoval sa aj duchovnej poézii, cirkevnohistorickým štúdiám, publikoval v Hronke. Angažoval sa za Slovenský prestolný prosbopis. Zapojil sa do revolúcie 1848 – 1849. Po smrti superintendanta Pavla Jozeffyho bol predseda Zpěvníkového výboru, do nového Zpěvníka evanjelického (1842) prispel tromi piesňami, vydal katechizmus (1858) a napísal štúdie z právnych dejín protestantských cirkví a organizácie evanjelickej cirkvi v Uhorsku.
16. november – Samuel Hojč (16.11.1806 Brezno - 24.7.1868 pustatina Vatya) – národno-kultúrny dejateľ, autor národných obrán, ev. kňaz, statkár. Študoval teológiu na univerzite v Tubingene. Pôsobil ako kaplán v Tisovci, Banskej Štiavnici, ako farár v Hornej Mičinej. Potom sa usadil v Peštianskej stolici (1859), na pustatine Vatya, kde spravoval svoj veľkostatok a spolu s bratom obhospodaroval pôdu. Vystupoval ako národne oduševnený slovenský vlastenec. Patril medzi najaktívnejších odporcov maďarizácie, na ktorú reagoval dvoma obrannými spismi vydanými anonymne v Nemecku (Máme sa stať Maďarmi? a Apológia uhorského slovanstva, ktorá mala veľký ohlas nielen na Slovensku, v Uhorsku, ale aj v zahraničí. Ako alternatívu predkladal národnú toleranciu a rovnoprávnosť, požadoval československú cirkev a literárny jazyk ako kultúrne právo Slovákov. Venoval sa aj duchovnej poézii, cirkevnohistorickým štúdiám, publikoval v Hronke. Angažoval sa za Slovenský prestolný prosbopis. Zapojil sa do revolúcie 1848 – 1849. Po smrti superintendanta Pavla Jozeffyho bol predseda Zpěvníkového výboru, do nového Zpěvníka evanjelického (1842) prispel tromi piesňami, vydal katechizmus (1858) a napísal štúdie z právnych dejín protestantských cirkví a organizácie evanjelickej cirkvi v Uhorsku.
Jozef Karol Mayer – 200. výročie úmrtia
18. november – Jozef Karol Mayer (1760 Levoča – 18.11.1826 Rožňava) – kníhtlačiar. Pracoval v Levoči, kde si v r. 1802 zriadil vlastnú tlačiareň, v ktorej vytlačil 96 kníh, z toho 42 latinských, 39 nemeckých, 12 slovenských a 3 maďarské, o i. aj diela Ladislava Bartholomeidesa (napr. Inclyti superioris Ungariae comitatus Gömöriensis notitia historico-geographico statistica... – Historický, zemepisný a štatistický opis slávnej Gemerskej stolice v Hornom Uhorsku), Jozefa Forneta, Jána Krmana, Pavla Jozefa Šafárika, Juraja Marikovského (napr. Physische und analytische Beschreibung... – Fyzikálny a analytický opis všetkých minerálnych prameňov v chvályhodných stoliciach Gemer a Malohont.) a iných. V roku 1815 odišiel do Rožňavy, kde sa kníhtlačiarstvu venoval do konca života. V rožňavskom období tlačil drobné a príležitostné tlače
18. november – Jozef Karol Mayer (1760 Levoča – 18.11.1826 Rožňava) – kníhtlačiar. Pracoval v Levoči, kde si v r. 1802 zriadil vlastnú tlačiareň, v ktorej vytlačil 96 kníh, z toho 42 latinských, 39 nemeckých, 12 slovenských a 3 maďarské, o i. aj diela Ladislava Bartholomeidesa (napr. Inclyti superioris Ungariae comitatus Gömöriensis notitia historico-geographico statistica... – Historický, zemepisný a štatistický opis slávnej Gemerskej stolice v Hornom Uhorsku), Jozefa Forneta, Jána Krmana, Pavla Jozefa Šafárika, Juraja Marikovského (napr. Physische und analytische Beschreibung... – Fyzikálny a analytický opis všetkých minerálnych prameňov v chvályhodných stoliciach Gemer a Malohont.) a iných. V roku 1815 odišiel do Rožňavy, kde sa kníhtlačiarstvu venoval do konca života. V rožňavskom období tlačil drobné a príležitostné tlače
Pavol Terray – 100. výročie úmrtia
20. november – Pavol Terray(27.8.1861 Mokrá Lúka – 20.11.1926 Budapešť) – lekár, univerzitný profesor, hlavný zdravotný poradca. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. V roku 1894 bol habilitovaný ako súkromný univerzitný profesor v oblasti ochorení hrudných orgánov. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným zdravotným poradcom. Vydal niekoľko odborných a vedeckých publikácií, napr. O vplyve horkých látok na pohyby žalúdka (1891), Vplyv obsahu kyslíka vo vzduchu na metabolizmus (1897), Učebnica diabetiky (1898), Usmernenia pre diaetickú liečbu diabetes mellitus (1898) a i. Pochovaný je na cintoríne Kerepesi v Budapešti. Jeho náhrobný kameň bol slávnostne odhalený 20. mája 1928.
20. november – Pavol Terray(27.8.1861 Mokrá Lúka – 20.11.1926 Budapešť) – lekár, univerzitný profesor, hlavný zdravotný poradca. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. V roku 1894 bol habilitovaný ako súkromný univerzitný profesor v oblasti ochorení hrudných orgánov. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným zdravotným poradcom. Vydal niekoľko odborných a vedeckých publikácií, napr. O vplyve horkých látok na pohyby žalúdka (1891), Vplyv obsahu kyslíka vo vzduchu na metabolizmus (1897), Učebnica diabetiky (1898), Usmernenia pre diaetickú liečbu diabetes mellitus (1898) a i. Pochovaný je na cintoríne Kerepesi v Budapešti. Jeho náhrobný kameň bol slávnostne odhalený 20. mája 1928.
Stanislav Zoch – 115. výročie úmrtia
27. november – Stanislav Zoch (30.1.1852 Jasenová – 27.11.1911 Banská Bystrica) – pedagóg, publicista, osvetový pracovník. Brat Ivana Branislava Zocha, otec Samuela a Gustáva Zocha, dcéra Elena bola manželkou Martina Rázusa. Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekareň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a publicisticky činný, písal do hospodárskych i školských časopisov, skladal pohrebné verše, písal pedagogické príspevky, propagoval školské knižnice, upozorňoval na staré tlače a archeologické pamiatky. Autor početných hospodárskych článkov. Odoberal viaceré slovenské časopisy, prispieval do viacerých periodík: Obzor, Národnie noviny, Evanjelická škola, Národný hlásnik, Dom a škola, Včelka, Korouhev na Sionu, Cirkevné listy, Rodina a škola, Slovenský týždeň. Za svoju činnosť v prospech poľnohospodárskeho spolku dostal v roku 1902 vyznamenanie od uhorského poľnohospodárskeho spolku na hospodárskej výstave v Bratislave.
27. november – Stanislav Zoch (30.1.1852 Jasenová – 27.11.1911 Banská Bystrica) – pedagóg, publicista, osvetový pracovník. Brat Ivana Branislava Zocha, otec Samuela a Gustáva Zocha, dcéra Elena bola manželkou Martina Rázusa. Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekareň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a publicisticky činný, písal do hospodárskych i školských časopisov, skladal pohrebné verše, písal pedagogické príspevky, propagoval školské knižnice, upozorňoval na staré tlače a archeologické pamiatky. Autor početných hospodárskych článkov. Odoberal viaceré slovenské časopisy, prispieval do viacerých periodík: Obzor, Národnie noviny, Evanjelická škola, Národný hlásnik, Dom a škola, Včelka, Korouhev na Sionu, Cirkevné listy, Rodina a škola, Slovenský týždeň. Za svoju činnosť v prospech poľnohospodárskeho spolku dostal v roku 1902 vyznamenanie od uhorského poľnohospodárskeho spolku na hospodárskej výstave v Bratislave.
Vladimír Mikulaj – 90. výročie narodenia
28. november – Vladimír Mikulaj (28. 11. 1936 Ratková-Repištia – 6. 11. 1995 Bratislava) – odborník v oblasti jadrovej chémie, vysokoškolský pedagóg. Študoval rádiochémiu na Chemickej fakulte Moskovskej štátnej univerzity. Pracoval na Katedre jadrovej chémie Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Podieľal sa na výskume radiačných procesov, metód na dekontamináciu podzemných a odpadových vôd, zemín, odpadového materiálu, vzduchu, zaoberal sa aj rádiochémiou. Publikoval v odborných a vedeckých časopisoch našich i zahraničných, zborníkoch z vedeckých konferencií, v monografiách. Vydal príručku jadrovej chémie pre učiteľov a viaceré vysokoškolské učebné texty. Ako spoluator sa podieľal na významnej publikácii Jaderná chemie, ktorá vyšla v Prahe (1985) a v reedícii v New Yorku (1991). Z jeho ďalších prác vyberáme: V roku 1963 vyšli prvé skriptá F. Macášek, V. Mikulaj: Úvod do rádiochémie a jadrovej chémie. Spoluautor: Rudolf Kopunec, Fedor Macášek, Vladimár Mikulaj: Jadrová chémia pre učiteľov (1980), Determination of 239, 240-plutonium in environmental samples from surroudings of the Atomic Power Station Jaslovské Bohunice (In: Journal of Radioanalytical and Nuclear Chemistry. 183, No. 1, 1994); Možnosti radiačnej oxidácie fenolu v petrochemických odpadových vodách (In: CHISA´94 Conference. 1994, tiež In: J. Radioanal. Nucl. Chem., Articles. – Vol. 191, No. 1, 1995). Je spoluautorom viacerých vysokoškolských učebných textov a odborných publikácií.
28. november – Vladimír Mikulaj (28. 11. 1936 Ratková-Repištia – 6. 11. 1995 Bratislava) – odborník v oblasti jadrovej chémie, vysokoškolský pedagóg. Študoval rádiochémiu na Chemickej fakulte Moskovskej štátnej univerzity. Pracoval na Katedre jadrovej chémie Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Podieľal sa na výskume radiačných procesov, metód na dekontamináciu podzemných a odpadových vôd, zemín, odpadového materiálu, vzduchu, zaoberal sa aj rádiochémiou. Publikoval v odborných a vedeckých časopisoch našich i zahraničných, zborníkoch z vedeckých konferencií, v monografiách. Vydal príručku jadrovej chémie pre učiteľov a viaceré vysokoškolské učebné texty. Ako spoluator sa podieľal na významnej publikácii Jaderná chemie, ktorá vyšla v Prahe (1985) a v reedícii v New Yorku (1991). Z jeho ďalších prác vyberáme: V roku 1963 vyšli prvé skriptá F. Macášek, V. Mikulaj: Úvod do rádiochémie a jadrovej chémie. Spoluautor: Rudolf Kopunec, Fedor Macášek, Vladimár Mikulaj: Jadrová chémia pre učiteľov (1980), Determination of 239, 240-plutonium in environmental samples from surroudings of the Atomic Power Station Jaslovské Bohunice (In: Journal of Radioanalytical and Nuclear Chemistry. 183, No. 1, 1994); Možnosti radiačnej oxidácie fenolu v petrochemických odpadových vodách (In: CHISA´94 Conference. 1994, tiež In: J. Radioanal. Nucl. Chem., Articles. – Vol. 191, No. 1, 1995). Je spoluautorom viacerých vysokoškolských učebných textov a odborných publikácií.
Zverejnené v
Osobnosti Gemera
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.