vtedajšieho prednostu Psychiatrickej kliniky v Košiciach (Zmeták mu pri tejto príležitost robil portrét), je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine. Na Ernesta Zmetáka spomínali Gemerčania – študenti, maturanti tisovského gymnázia vtedy už študujúci v Bratislave, konkrétne Ratkovčan Julo Farkaš, neskoršie JUDr. Spomínal, ako im pomohol skladovacím priestorom vo svojom ateliéri, vtedy už profilujúcim sa literátom - básnikom (okrem iných patril tam Ján Brocko z Revúcej, Ctibor Štítnický zo Štítnika, Milan Kraus z Tisovca). Zmeták spomínal tiež na tieto roky (1943, 1944), nezabúdal na mená, približovali mu gemerskú krajinu. Z oblasti Štítnika má maliar viacero obrazov prezentovaných v maľbe, v kresbe, štítnický región ho zaujal na dlhšiu dobu, vracal sa k nemu často, veď tu dlhšie tvoril spolu s maliarom – scénografom Štátneho divadla v Košiciach, štítnickým rodákom Ladislavom Šestinom. Ja som ho občas vídal vo Východoslovenskej galérii, či uponáhľaného uličkami Košíc, alebo na blšom trhu na Dominikánskom námestí. Viac a až neskoršie v rokoch osemdesiatych minulého storočia, keď jeho objektom umeleckej tvorby sa stali Východoslovenské železiarne, ale i širšia teritoriálna výstavba Košíc. Býval na brojníckej ulici, v kedysi
bývalom ateliéri košických maliarov Ľudovíta Csordáka a Elemíra Halásza-Hradila, v historickej rotunde stredovekého opevnenia, denne som prechádzal okolo nej cestou do práce. Nepíšem o Zmetákovom diele, je nielen umeleckej a odbornej verejnosti dobre známe a ja by som nemal k nemu čo doložiť. Patrí medzi najpoprednejších slovenských umelcov - maliarov. Mňa vždy tak trošku zahľadeného do minula a histórie zaujalo jeho zberateľské zameranie - párkrát som ho viezol na Spiš, najmä do Levoče a nielen tam. Jeho zaujatie starými artefaktami akéhokoľvek charakteru a odborný report, vyprávanie o nich bolo súčasne akademickou prednáškou, aj akoby „rešeršou“ v konkrétnej problematike: maľba, obrazy, plastiky, drevo, nábytok, sklo, porcelán, atď... Boli to detaily o autoroch - osobnostiach, prechádzky históriou umení akéhokoľvek druhu... A to bolo príťažlivé. Bol to on, ktorý vedel toľko vzácne odborného povedať o štítnickom evanjelickom kostole, že opakovane som ho navštívil, meniac trasu priamej cesty do Ratkovej. On, ktorý počas vojny študoval na budapeštianskej akadémii vedel pospomínať maliarov narodených na Slovensku, ktorých diela sú ozdobou Národnej galérie v Budapešti, o ktorých sa u nás ani nevie. Sypal z rukáva mená: Bencúr, Csontváry-Kostka, Cauczik, Libay, Rudnay, Szinyei Mersze a iných.
Dovolím si azda nemiestne poznamenať, že Ernest Zmeták bol povahovo priamy, bez možnosti príkras či „okiadzania“, hypertrofie ku komukoľvek a čomukoľvek, a možno tým niekedy pre niekoho nemusel byť vždy prijateľný. Tento atribút jeho letory som pochopil azda až dnes, keď znovu čítam už kedysi čítané, ale nie dosť uvedomované, že Zmetákova kresba pokiaľ sa viaže na model „objektivizuje ho a dáva mu platnosť všeobecnejšiu. Je zväčša krutá a nelichotivá k svojmu modelu, zbavuje ho všetkých príkras. Vysmieva sa uznaným úvahám o kráse a ušľachtilosti, pretože vytvára novú ušľachtilosť a novú estetickú hodnotu v čistých proporciách, v drsnej, úprimnej línii“ (Eva Šefčáková). Už prostredie stredovekej bašty-rotundy s veľkým priestorom dýchalo históriou, množstvom skíc, nákresov, vôňou farieb, rozpúšťadiel... Dlhý nižší stôl, na ňom vždy veľký podnos s ovocím, nikdy nechýbajúce hrozno, orechy, sušené slivky, olivy a vždy i nejaké víno, o ktorom maliar pri ponúknutí bez zábran povedal: „môže byť i zlomené“. Odtiaľto sme vyštartovávali a sem sa vracali. Niekedy sme večerali i u nás doma - vtedy to ešte bývavalo dobrým zvykom... Nemal som ašpirácie viac povedať, nebolo o čom. Klíma chvíľky, ktorá v nečase provokuje, dožaduje sa priestoru ako neodbytná impresia. A ešte sa trošku vraciam k citáciám z knihy: “ V gemerských krajinách, najmä v akvareloch a gvašoch... Zmeták prestáva byť prísnym zaujatým
sudcom... Pohľady na Štítnik a gemerské cesty vznikali spontánne a ich citový podnet vystupuje stále na povrch, stále úchvatne a prekvapivo ako v čase ich vzniku... tlmená farebná škála podčiarkuje tentoraz pokoj a pohodu.“ A tak maliara Ernesta Zmetáka vnímam i ako lyrika, keď listujem jeho knihou „Cesty“, kde výberu kresieb v doprovode robia spoločnosť ním vybrané verše ním vybraných autorov. Zmeták patrí i nám Gemerčanom, nemám od neho nijaký obraz, vlastním len túto knihu ním podpísanú a podarovanú v r. 1965 a jednu malú grafiku veľkosti pohľadnice. A som mu vďačný za poučenia aj dobré rady, aj za posedenia v rotunde. 12. januára by sa bol dožil 96 rokov, zomrel v roku 2004. A pominuli sa i gemerskí básnici – literáti, ktorým vychádzal v ústrety v rokoch 1943 - 1944 - Ctibor Štítnický, Milan Kraus, Ján Brocko, Julo Farkaš. A ta tam sú i krásne umelecké výjazdy, na ktoré nezabúdam...
Miroslav Ďurinda
Košice, 11.1.2015


































Na nič nezabúdam - toto suverénne subjektívne konštatovanie upokojuje. Pritom určite nie je dokonalé, veď je naviazané na pamäť so spomienkami, ktoré v rôznom gradiente časom podliehajú erózii, entropii bez výnimky, takže nech zostane len skromným zveličením v hyperbole ako poetická metafora.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-